Kto bol Andrej Sirácky?

Pri príležitosti 114. výročia narodenia Andreja Siráckeho si dovoľujem uviesť stručný prierez jeho základných biografických údajov  predostrieť niekoľko myšlienok na zamyslenie a napokon sprostredkovať slová Andreja Siráckeho o časopise Nové slovo.

Andrej Sirácky sa narodil 9. októbra 1900 v Petrovci (dnešné Srbsko), kde navštevoval aj  ľudovú školu. Gymnázium vo Vrbasi absolvoval maturitnou skúškou v roku 1921. Štúdium filozofie na Karlovej univerzite v Prahe ukončil získaním doktorátu v roku 1926 na tému Problém etickej hodnoty s ohľadom na spoločensko-právny vývoj. Potom sa vrátil do svojho rodiska.

V Petrovci bol až do augusta 1948. Pôsobil ako stredoškolský profesor na Slovenskom gymnáziu v Petrovci, bol „náčelníkom“ ľudovýchovného odboru Matice slovenskej v Juhoslávii a redaktorom časopisov (Národná Jednota, Náš život, Slovenská Jednota, Hlas ľudu). Zastával mnohé ďalšie funkcie ako organizátor kultúrno-spoločenského života, ktorý sa prostredníctvom osvety a ľudovýchovy usiluje o zlepšenie sociálneho stavu obyvateľov Petrovca. Zapájal sa do ilegálnej komunistickej činnosti a vplýval na myslenie mladšej generácie (prostredníctvom prednášok v rámci Matice slovenskej, otvorených diskusií samovzdelávacieho krúžku Sládkovič, ktorý pôsobil pod jeho vedením, stykov so študujúcou mládežou, napr. študentskou bunkou „Sirácky“ z Nového Sadu…). Počas okupácie Juhoslávie v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia bol perzekvovaný (zbavený miesta, väznený, prenasledovaný), no napriek tomu bol (od augusta 1944) členom ilegálneho národnooslobodzovacieho výboru v Petrovci.

Po reemigrácii do Bratislavy v auguste 1948 sa začlenil do štruktúr Slovenskej akadémie vied (až po pôsobenie vo funkcii predsedu Slovenskej akadémie vied v rokoch 1955 až 1961…) a Univerzity Komenského (v roku 1949 habilitačnou prácou Kultúra a mravnosť získal titul docent pre odbor sociológia, v roku 1955 bol menovaný za profesora dialektického a historického materializmu, v rokoch 1951 – 1952 pôsobil ako dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a v rokoch 1953 – 1956 ako rektor Univerzity Komenského). Od roku 1952 bol členom KSS, v rokoch 1960 – 1964 členom predsedníctva SNR, členom ÚV KSS v rokoch 1971 – 1976).

Andrej Sirácky je autorom osemnástich knižných publikácii, z ktorých za publikáciu Kultúra a mravnosť (1949) získal Národnú cenu a za publikáciu Problémy a perspektívy socializmu (1972) Štátnu cenu SSR. O tom, že bol mimoriadne publikačne činný, svedčí nespočítateľné množstvo štúdií, referátov, úvah v niekoľkých desiatkach dobových periodík.

Diskusie a reakcie na osobnosť Andreja Siráckeho sa rôznia. V žiadnom prípade nie je mojím cieľom zjednodušovanie stanovísk, a už vonkoncom nie pejoratívny prístup k nim. Dovolím si však nasledovnú sumarizáciu: v diskusiách sú prítomné dva prístupy. Andrej Sirácky ako významný filozof, sociológ, akademik = významná osobnosť slovenského politického myslenia 20. storočia, verzus Andrej Sirácky ako vedecky neschopný dogmatik = rozporuplná, kontroverzná osobnosť slovenského politického myslenia 20. storočia. Kto bol teda Andrej Sirácky? Pre autora, ktorý nemá praktické skúsenosti s obdobím, v ktorom žila ním skúmaná osobnosť, by bolo najjednoduchšia a zároveň prirodzená akceptácia a zžitie sa s dnes hlásanými závermi tzv. vyrovnávania sa s minulým režimom. Nazdávam sa, že pokiaľ sa autor chce vyhnúť jednostranným súdom a má záujem o čo najobjektívnejšie stanovisko, musí sa pokúsiť o neideologickú komplexnú analýzu celého aktívneho pôsobenia Andreja Siráckeho bez moralizovania. Rovnako dôležité je uplatňovanie kritického prístupu pri bádaní, ktorý umožní identifikovať tienisté stránky pri nezamlčaní prínosov. Pri tejto príležitosti by som sa nerada púšťala do konkrétnych polemík, ktoré je v súvislosti s priblíženou osobnosťou potrebné absolvovať. Mojím cieľom bolo pripomenúť osobnosť, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do nášho spoločenského vývoja minulého storočia, priblížiť tendencie čierno-bieleho nazerania na jednotlivé osobnosti nášho politického myslenia a v konečnom dôsledku načrtnúť alternatívu možného postupu vedeckého spracovania konkrétnej osobnosti.

Po znovuobnovení časopisu Nové slovo v roku 1968 pôsobil Andrej Sirácky ako predseda jeho prvej redakčnej rady a dlhé roky v ňom uverejňoval svoje články a state. Z tohto dôvodu som sa rozhodla o pripomenutie jeho 114. výročia narodenia práve na stránke Slova.

Namiesto záveru si dovolím pripojiť niekoľko slov Andreja Siráckeho, ktoré vyjadrujú jeho postoj k Novému slovu. Dňa 4. decembra 1980 na otázku, ako by hodnotil miesto Nového slova v histórii našej publicistiky, Andrej Sirácky odpovedá: „Nové slovo má nezastupiteľnú úlohu a zaujíma čestné miesto v našej publicistike… využíva všetky formy, žánre žurnalistiky, a to počnúc od základných politických úvah až po reportáže a recenzie… osobitnú hodnotu majú prílohy Nového slova o zásadných politických, ekonomických, ideologických, kultúrnych, vedeckých a výchovno-vzdelávacích otázkach. Nové slovo mladých má už svoje trvalé miesto v našej kultúre a literatúre, je zásluhou vedenia časopisu a redakcie, že poskytuje toľko priestoru a možností, aby sa naša mladá spisovateľská generácia prezentovala svojou tvorivou aktivitou. Nové slovo vždy pohotovo reaguje na aktuálne i základné úlohy nielen ,dňa‘, ale i zajtrajška a perspektív rozvoja našej socialistickej spoločnosti.“[1]

(Autorka je interná doktorandka v Ústave politických vied SAV, téma jej dizertačnej práce: Osobnosti slovenskej politiky 20. storočia/Andrej Sirácky.)

Foto: Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice, Martin