Básnik Pavol Horov, Matuškov blízky priateľ, napísal v básni Tvár venovanej Alexandrovi Matuškovi tieto verše:
Neklesal nikdy na kolená
Pod šľahmi drsných otázok
Naozaj ni zisk ani sláva
Len trýzňou usúžená hlava
Na hrboch križovaných ciest
Plodom tej trýzne česť
Aj keď v súčasnosti často v „hlušine“ mnohých prázdnych slov už prakticky zanikol britký tón Matuškovho slova, predsa len pri pripomenutí si 105. výročia od jeho narodenia sa žiada sprítomniť odkaz tohto kritika nielen slovenskej literatúry, ale skrze ňu a pomocou nej aj kritika slovenskej malosti, konzervativizmu, pseudovlastenectva a iných našich „hriechov“. Napokon od začiatku bolo v jeho koncepcii spojenie literatúry a života, ako to napokon sformuloval aj sám pri štvrťstoročnej bilančnej zastávke: „takisto ako je to kritika literárna, je to i kritika spoločenská“. Jeho kritický postoj k rôznym neduhom však neznamenal katovský rezultát, ale najmä odvážne oslobodzovanie. A tak v prevažnej miere zlé v poňatí Matuškovom ostalo po dnešné časy zlým a dobré v Matuškovom poňatí tvorí už po viacero generácií základný fond národnej kultúry, našej mravnej orientácie.
Na margo uvedeného akademik Karol Rosenbaum ešte v r. 1986 napísal: „Poznáme rétorov, ktorí v širokom geste objímajú národ, no okrem gesta nezostáva po týchto orátoroch temer nič. Poznáme Jánov Zlatoústych, a predsa po ich reči je pusto v duši. A sú usilovné včely, drobní pracovníci, ktorých si nemožno nevážiť ani po tom, keď s ľútosťou vidíme, ako menia veľké idey na drobné, ktoré už nik nedá do pôvodného tvaru, a ak dá, vychádza často niečo iné. Máme prísnych a presných vykladačov našej kultúrnej minulosti, no máme i láskyplných a veľmi zhovievavých šafárov kultúry, ktorým je z tejto kultúry všetko dobré. Matuška je iný. Matuška je burič.“
Alexander Matuška vyslovoval prísne súdy z hľadiska vysokých etických noriem, lebo jeho intelekt sa opieral o charakter. Na jednom mieste hovorí: „Kultúra sa robí aj charakterom.“ Sám intelekt bez služby pravde mohol by slúžiť aj diablovi. Matuškovi cez službu pravde išlo hlavne o službu mravným hodnotám a cez ne spoločnosti.
Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej. Ľudovú školu a gymnázium vychodil v Banskej Bystrici. Potom študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe klasickú filológiu (latinčinu – gréčtinu), filozofiu a moderné jazyky.
Mladý Matuška už počas vysokoškolských štúdií rozpoznal váhu slova od prázdnoty frázy. V roku 1930 vstúpil do slovenskej literatúry ako kritik-polemik v pravom zmysle slova. Rozpoznal nebezpečenstvo fašizmu a spoločenskej reakcie a bol presvedčený, že s fašizmom nie je možný nijaký kompromis. Neváhal to napísať verejne v povstaleckom Novom slove (z tých čias vošli do dejín jeho eticky hlboké, aj pre budúcnosť doslova zákonodarné články: Plníme odkaz mŕtvych, Pozícia vzdelancov, Národné a sociálne prvky v poézii). V príspevkoch svojou kultúrnosťou sa postavil proti nekultúrnosti fašizmu. Na obdobie po zatlačení SNP je zaujímavá jeho spomienka, v ktorej pripomína „… skrývanie sa v Banskej Bystrici, zaistenie a väzenie. Výsluch pri zaistení – veľmi neslávny. Vedel som o existencii „knihy“ (videl som ju v rukách jedného Nemca na Balážoch), v ktorej boli mená účastníkov Povstania, a tak som hneď vybľabotal, že som bol za Povstania na tlačovom odbore SNR. Keď sa ma Sudeťák perfektnou češtinou opýtal, kam som písal a či aj do Pravdy, poprel som to, ale keď „naliehal“, priznal som Nové slovo a necítil som sa najlepšie. Odľahlo mi, keď gestapák odmietol moje priznanie slovami: „Taký časopis my vôbec nepoznáme, ale vyšetríme si to.“ Odľahlo mi na ten okamih, len však na ten okamih, lebo som si spomenul na článok Plníme odkaz mŕtvych, v ktorom sa hovorilo o vzťahoch slovensko-nemeckých a v ktorom boli aj také ľúbeznosti ako citát zo Samuela Ormisa: „Nemci sú najrafinovanejší sebci a bruchopasníci, čo ani na slzy, ani na prosby, ani na dôkaz vernosti, zásluh a pravdy nedajú, ale jedine kyjakovým dôvodom ustupujú…“. Ukázalo sa neskoršie, že som tento článok nepodpísal – podpisovať sme sa v Novom slove začali až potom, keď to G. Husák na jednej porade rezolútne navrhol.“ (1963; Pripomienky a podlžnosti, 1986, s. 41 – 42)
Alexander Matuška ostal verný odkazu Slovenského národného povstania, jeho ideám: „Áno, Slovensko si v Povstaní začalo narovnávať chrbtovú kosť, ktorú mu rozličnými spôsobmi – dobrým bydlom, životom v závetrí – krivili samozvaní štátnici štátu; vzalo svoj osud do vlastných rúk. Kompromisnícke? Zúčastnili sa ho ľudia so zbraňou i bez nej; partizán i chlapec, ktorý ho informoval; vojak i dedinská žena, ktorá nosila proviant; robotník i inteligent; politicky uvedomelí i takí, čo dovtedy nechceli mať do činenia s „politikou“. Zúčastnili sa na ňom pod vedením komunistov v skrytosti nahromadené energie. Bolo to hnutie, ktoré sa subjektívne stalo najväčšou životnou skúsenosťou toľkých v našom národe ako dovtedy nijaké iné.
Bolo totálne. Bolo proti i za, bolo inštinktívne i organizované, bolo vlastenecké i internacionalistické; má veľký význam pre nás „osobne“ a váži niečo i na úrovni európskych odbojových hnutí. (1964; Pripomienky a podlžnosti, 1986, s. 44 – 45)
Pri minuloročných oslavách 70. výročia Slovenského národného povstania sa začalo objavovať aj mnoho hodnotení tejto dejinnej udalosti Slovákov, ktoré vo viacerých smeroch spochybňovali jeho význam. A práve im, ale nielen im, možno pripomenúť Matuškove slová: „Slovenský národ si v Povstaní vybavoval účty so svojím národným a sociálnym osudom; vybavoval si ich pod vlastným menom. Učupený do seba, po stáročia presvedčený o svojej malosti a neschopnosti, on, ktorý podľa slov starého básnika ťahal „voz krivdou ovršený až k nebu“ a staval „rímsy cudzej slávy“, on, ktorého vavrínom bola „chrasť“ a svetlom len „kmit domácej sviece“ – vyšiel z dolín na širšie priestranstvo; začal spoločne myslieť ako málokedy predtým, a preto sa ho aj zišlo pri spoločnom čine toľko ako nikdy predtým.
Dlho, predlho, v mučivom nokturne jeho histórie sa to v ňom zbieralo a horelo, až sa to v Povstaní prevalilo a dozrelo.
Prestal sa odťahovať a prizerať, vzplanul a začal skúšať šťastie junácke; uvážil si a organizoval sa. Bola zrada i zbabelosť, bolo mrazenie i bázeň i zúfalstvo, ale bola i odvaha a odhodlanie podstúpiť skúšku sĺz, krvi a smrti. Do fundamentov svojho života tak vmuroval listinu neodškriepiteľne veľkej morálnej váhy i veľkej morálnej záväznosti.“ (1959; Pripomienky a podlžnosti, 1986, s. 39)
V mozaike portrétu Alexandra Matušku je pomerne neznáme jeho účinkovanie v školských službách ako stredoškolského učiteľa. O tejto jeho činnosti sa prakticky nevie.
Po skončení vysokoškolských štúdií v Prahe začal pôsobiť ako stredoškolský učiteľ na Učiteľskom ústave v Leviciach. Tento prechod z veľkomestského prostredia Prahy znamenal síce veľkú zmenu, ale podľa vlastného vyjadrenia „… bol pripravený i na to, že ho budú prekladať, a nie vždy z horšieho na lepšie“. Neskoršie vo svojich spomienkach poukázal aj na kultúrny život vo vtedajšom malom meste, ktorý napomáhali rozvíjať profesori stredných škôl organizovaním rôznych akadémií, večierkov so svojimi žiakmi.
Po troch rokoch učiteľovania sa dostal na gymnázium do Bratislavy (1938 – 1939). Už aj na vtedajšie pomery tam bola iná situácia, akú zažil v Leviciach. Tu popri plnení si povinností pedagóga sa už stretával s vtedajšími spisovateľmi. V prvom rade so svojimi pražskými známymi, s L. Novomeským, J. Kostrom, D. Chrobákom, M. Chorváthom. Zoznámil sa aj s Jánom Smrekom, E. B. Lukáčom, J. Poničanom.
Po roku bol preradený na opačný koniec republiky, do Michaloviec (1939 – 1941). Odtiaľ sa vrátil do rodnej Banskej Bystrice k mame cez Tisovec, kde pobudol týždeň. Po príchode na Štátny slovenský ústav učiteľský v Banskej Bystrici podľa vlastných slov „… bola to už iná Bystrica; scvrkla sa mi a zároveň rozšírila – o Národný dom, o Evanjelický spolok, o USAK – tak prezvali starú YMCU, aby zakryli jej americký pôvod… (…) Rozšírila sa mi aj o rodiny, ktoré sme navštevovali najčastejšie s Plávkom, o nových priateľov, napríklad Vieru Markovičovú-Zátureckú, Jána Országha.“ (Osobne a neosobne, s. 76 – 77).
Na základe jeho učiteľovania nachádzame v spomienkach a mysliteľských výpovediach niekoľko odkazov aj pre súčasnú pedagogickú prax, najmä vo vyučovaní literatúry. V tomto smere síce uviedol, že základnou metódou bol výklad učiva – učenie malo ráz „prednášania“, počas ktorého väčšinou pomaly hovoril a žiaci si poznatky zapisovali do zošita, ale na druhej strane naznačil, že takýto spôsob vyučovania už vtedy nebol preferovaný, lebo „keď náhodou prišla inšpekcia, na základe tichej dohody študenti písať prestali“ (Osobne a neosobne, s. 86). Nebazíroval však na nepodstatných veciach, napr. podrobných životopisoch s presnými dátami. Oveľa väčšiu pozornosť venoval tomu, aby prejav študenta bol kultivovaný. Znamenalo to, aby o literatúre hovoril nielen súvisle, ale využívajúc pri tom aj istý slovník, aby prejav bol na nejakej úrovni. Dosiahnuť uvedený zámer však aj vtedy nebolo jednoduché, lebo študenti s tým mali značné problémy. Keďže jeho vzťah k literatúre bol bytostný, bolo úplne pochopiteľné, že dosť značný dôraz kládol na čítanie literárnych textov, tak povinných ako i nepovinných. Určite k pozitívam jeho hodín literatúry patrilo využitie metódy rozhovoru so študentmi o „… živote, o ľuďoch, o všeličom…“, čím vlastne podporoval vyššie úrovne poznávacích procesov, a to nielen analytické a syntetické myslenie, ale aj hodnotiace a tvorivé myslenie. Tu si veľmi dobre uvedomoval, že literatúra nemôže byť len o poznaní, ale nevyhnutným predpokladom je aj jej emocionálne precitnutie. A toto vyžadoval aj od učiteľa literatúry, ktorý musí nielen poznať, byť poučený, ale musí byť aj obrazne povedané „zapálený“, čiže podľa neho „… jednu z hlavných úloh bude ešte stále hrať láska k veci, k predmetu, k duši a telu literatúry“ (Osobne a neosobne, s. 84). Toto sa objavovalo aj uňho pri preberaní jednotlivých autorov, lebo už vtedy neskrýval svoje sympatie alebo antipatie k nim. Prejavovalo sa to okrem iného aj v tom, že niektorým venoval viac pozornosti , čiže „svojim“. Uvedená skutočnosť v samotnej pedagogickej praxi nie je na škodu, lebo svedčí o tom, že učiteľ literatúry cez „svojich“ autorov má k literatúre prirodzený vzťah a nielen naučený.
Po oslobodení prešiel v Bratislave viacerými zamestnaniami na Povereníctve informácií Slovenskej národnej rady, v redakcii denníka Národná obroda, bol šéfredaktorom Slovenských pohľadov a od konca roka 1959 pôsobil v Slovenskej akadémii vied.
Rozhodujúce ťažisko Matuškovej kritiky − a poetiky jeho esejistiky − je v období po roku 1945 vo viacerých základných kritických prácach (esejistických portrétoch, profiloch a monografiách): Profily (1946), Štúrovci (1948), Nové profily (1950), Vavríny nevädnúce (1953), Medailóny (1960), Človek proti skaze s podtitulom Pokus o Karla Čapka (1963), Rudolf Jašík (1964), J. C. Hronský (1970).
Alexander Matuška nebojácne vstupoval do konfliktov, odmietal kompromisy s tým, o čom bol presvedčený, že to neprospieva ani spoločnosti. V tomto smere zvlášť pre súčasnosť sú mimoriadne živé Matuškove slová – jeho postoj k minulosti:
„Dívať sa na svoju národnú minulosť z hľadiska potrieb svojho dnešného života a dnešných úloh, reagujú na to niektorí Slováci tak, že sa pohoršujú ako staré panny. Keď máte lásky, bráňte si ich! – dalo by sa im privolať; menej ich uctievajte a viacej čítajte – potom sa budete menej urážať, potom možno sami prídete na niečo, na to napríklad, že je načase, aby sme prestali byť nervózni pri kritickom slove a aby sme prehodnocovanie nechápali ako znehodnocovanie.
Nikdy človek nerastie tak ako vtedy, keď uctieva a miluje, ale musí to byť láska a úcta poučená, taká, ktorá vie. Hodnoty minulosti nie sú, nemali by byť cennými predmetmi v múzeách, pamiatkami, ktoré pri príležitosti osláv vytiahneme, oprášime a zakričíme im živio! Minulosť nie je zbierkou mŕtvych vzorov, mala by byť úhrnom živých podnetov. Tí, čo ju uctievajú bez dostatočných vedomostí, pasívne a len preto, že sa to tak patrí, tí z nej nežijú; a nech sa znova urazia, nedá sa nič robiť: nežijú z ničoho, nemajú kultúrnych potrieb. Kde ich nevidno, kde sú sami, majú podstatne iné starosti ako kultúru; a keď si prídu niekedy zakultúrničiť ta, kde ich vidno, je to len pohostinské vystúpenie, čoho dôkazom je, že miesto aby hýbali mozgami, urážajú sa a pohoršujú.
Po ničom intelektuál tak nebaží ako po tom, aby nemusel ísť proti väčšine, aby mohol ísť s ňou; no ak má väčšinu proti sebe práve vtedy, keď sa chce statočným intelektuálnym úsilím dobrať lepšej a plodnejšej pravdy, nemá si čo vyberať a nemôže ustúpiť. Niekedy a v niečom má národ pravdu, často a v mnohom majú proti nemu pravdu jednotlivci. Ako aj s tou minulosťou. Nie to je urážkou veľkých mŕtvych našej minulosti, že hľadáme v ich diele zložky a prvky zužitkovateľné pre prítomnosť a jej vzrast, ale to, že sa tvárime, akoby sme ich potrebovali celých; nie to, že ich zoživotňujeme pre denný život, ale to, že ich mumifikujeme pre slávnosti. Bože národov, dokedy sa ešte budeme zaoberať abecedou! Kedy už konečne postúpime k slovám a vetám!“ (1947; Pripomienky a podlžnosti, 1986, s. 24 – 25)
Uvedené myšlienky Alexandra Matušku výrazne rezonujú v súčasnosti s vyhláseným Rokom Ľudovíta Štúra, aby množstvom podujatí venovaných tejto významnej osobnosti našich dejín sme si ju pripomenuli ako kultúrny národ, teda nie „mumifikovaním pre slávnosti“. Aj A. Matuška sa vyslovil na adresu Ľudovíta Štúra, a to pri príležitosti 150. výročia od narodenia. Vo svojom vyjadrení okrem iného napísal:
„Štúr zďaleka nie je plocha, ktorá len zrkadlí, niekto, kto len berie a nepridáva, podlieha a neprekonáva. Ak je Štúr ako jednotlivec málo, nič, je to to málo a to nič, na ktorom v dejinách vždy toľko záleží, na ktorom vtedy i potom pre nás toľko záležalo. Možno nie v obsahu, veď niečo by bolo bývalo i bez neho; no iste v spôsobe, intenzite, veď bez neho by to bolo bývalo inak. On a jeho prínos je jasne odlíšiteľný od iných, oveľa labilnejších, a ich prínosu, a je to prínos založený značne na tom, aký bol on sám, jeho charakter a intelektuálny ráz. „Nám sú teraz“ – povedal približne – „potrebné viacej charaktery ako učenosť.“ (…)
Nebol básnik veľkého formátu, realizoval sa ako organizátor. Nebol básnik, slovenský život k nemu nehovoril ako k básnikovi; a jednako nikto nedovidel pred ním do života u nás v takej šírke a hĺbke ako on; nikomu sa náš život a osud tak neotvoril ako jemu; nikomu nevydal toľko zo svojho rázu. Ale lepšie to povedal Hurban: „Idealizmus … neizoloval ho od národa obecného, ale vodil ho práve do najhlbších šácht reálneho života, potrieb a pomerov“, aj reálny, prostý život sa mu javil tak „ako žiadnemu pred ním slovenskému básnikovi“.
Bažiac však po čine, po romantickom čine, vykonáva tento idealista a romantik – ktorý má na všetko čas, ktorý nie je „ľahkomyseľník a hráč s časom“, pre ktorého Vauvenargues tiež napísal: „Nie sme zrodení pre slávu, ak nepoznáme cenu času“ – čiernu prácu, nepohŕda ničím, píše o všetkom potrebnom, filozofiou dejín začínajúc a úvahami o dani z dohánu a o zmenkách končiac, prihovára sa ticho i tribúnsky zvyšuje hlas, opakuje a vracia sa, neúnavne, trpezlivo, verne.
Z jeho pera vychodí reálny obraz Slovenska – realisti už mohli prísť; jeho pero črtá i výhľad, to, čo bude, lebo byť musí.
Objíma náš život a je už jeho prvým kritikom.“ (1965; Dielo II, Tatran, s. 98, 100 – 101)
Na záver pripomenutia si odkazu Alexandra Matušku pre súčasnosť uvedieme jeho slová, ktoré sú potvrdením doteraz citovaného z jeho myšlienok o našom vzťahu k svojej minulosti a svojim osobnostiam. Nemali by sme na ne zabúdať, čo platí aj osobnosti tak v súčasnosti naozaj prepotrebného skutočného kritika, akým bol, žiaľ, dnes už skoro úplne zabudnutý, ALEXANDER MATUŠKA. Presvedčia nás o tom aj tieto slová:
„… národu neslobodno žiť zo dňa na deň a ak sa aj nemožno v každodennom živote spravovať skúsenosťami vrcholných okamihov národných dejín, treba mať tieto skúsenosti uložené v tajných vrstvách, tam, kde na ne vždy pripravená fráza nedočiahne, kde sú mocné, pretože mlčanlivé. Toľká je špeciálnosť nášho osudu, že mnohé musíme zo svojej pamäti nie vyvrhovať, ale naopak podržať v nej, ak nechceme prísť o seba samých. Potrebujeme pamäti ako spojiva a mostu, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam.
Nemusíme si hľadať predkov; máme ich predovšetkým v štúrovcoch, ktorých vystúpenie značí zárodok našej národnej kryštalizácie. Treba len, aby sme ich vo svojich mysliach dosadili na miesto, ktoré im patrí.
Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme; z duchamorného a beznádejného zvyku ponímať väzbu s minulosťou ako podviazanie nových rozletov; z pomníkovej mánie, ktorá ustaľuje do strnulého gesta i to, čo ešte žije a stále môže byť úrodnou prsťou.
Pamätné tabule na domoch? Pomníky z kovu a granitu na námestiach? Áno. Ale aj pomníky v nás, ktoré čas zničí len s naším posledným výdychom.
Potom sa nebude môcť povedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemali nás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitý sklený pohár. Potom budeme národ.“ (1948; Pripomienky a podlžnosti, 1986, s. 82)
Foto: Ivan Dubovský
