Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska vyriekol na tlačovej konferencii po stretnutí s ministrom zahraničných vecí Ruskej federácie, v deň 70. výročia oslobodenia Bratislavy od nacistických hôrd Červenou armádou, tieto slová: „zopakoval som [pánovi ministrovi] stanovisko Slovenska, že spôsob, akým bol v marci minulého roka zabratý Krym a pripojený k Ruskej federácii, považujem za vážnu destabilizáciu povojnového usporiadania a porušenie princípov medzinárodného práva“. Koniec citátu.
Prejav prezident čítal, nejdem ho teda chytať za slovíčka – chcem len vysloviť vážne znepokojenie.
Prezidenta Andreja Kisku zvolilo ani nie 29 % oprávnených voličov. Znepokojuje ma preto – a hlboko, a vážne – že „opakuje stanovisko Slovenska“, hoci práve toto stanovisko je celkom určte stanoviskom ani nie tretiny dospelých Slovákov. Ak vôbec. – Aj bez toho, pravdaže, mi zároveň Andrej Kiska pripomenul anekdotu a myške a slonovi, keď pochodujú po moste a myška utrúsi len tak mimochodom: Aleže dupeme!…
Osobne odmietam postaviť sa do šíku a dupať poradovým krokom, ako mi tretina spoluobčanov pískne. Ak vôbec. Pískať budú, ba už pískajú, iní.
Navyše – nie som myš. A zároveň – z presvedčenia tvrdím spolu s milým mojím, o máličko starším kolegom a učiteľom slovesnosti Tomášom Janovicom – nie som ani ovca.
Na stránkach Slova netreba pripomínať, že Kiskova „destabilizácia“ sa nezačala na Kryme, ale začala sa zjednotením Nemecka, ktoré – už bez popľuvaných Postupimských dohôd (1945) – naďalej „postupimsky“ okupujú Američania. A čo Kosovo? Uf, čo s tým?!… A čo Irak, Sýria?
Mali by sme, pán prezident, rozlišovať medzi filmovým Rambom, denne glorifikovaným v spravodajskom vysielaní CNN, a občanom brániacim svoj jazyk a svoju vlasť.
Mali by sme, pán prezident, pamätať, že dráma na Ukrajine sa nezačala minulú jar na Kryme, ale v Kyjeve – po zákaze ruštiny pre väčšinu občanov Ukrajiny žijúcich na juhu a na východe Ukrajiny.
Mali by sme, pán prezident, vziať do úvahy tragédiu ústavnosti na Ukrajine, ktorú autoritársky a bez logiky popierate: Onen stredoveký zákaz materinského jazyka podpísal (nie pre Rusov, ale proti nim) istý Porošenko, ten istý, s ktorým ste sa spoločne posmievali skandujúcim demonštrantom pred Grassalkovičovým palácom, keď ste sa tak dojemne s ním v Bratislave lúčili. – Zvolilo ho (vo voľbách, z ústavného hľadiska neplatných) 18 % občanov.
Vrana k vrane sadá? Kdežeby!
Ako hovorili starí matematici, keď podčiarkli nezvratný dôkaz dvomi čiarami: Quod erat demonstrandum! V otázkach srdca – v občianskych otázkach – sú však dôkazom dejiny, nie matematický výrok.
Aj na „večného“ generalissima Stalina došlo.
Aj na „na večné časy a nikdy inak“ Jakeša došlo.
A ani Kiska – prepytujem, našťastie – nie je večný. Neprezentujte preto, pán prezident, dôrazne žiadam, už nikdy svoje súkromné stanovisko, ako stanovisko naše…
Prejav prezident čítal, nejdem ho teda chytať za slovíčka – chcem len vysloviť vážne znepokojenie.
Prezidenta Andreja Kisku zvolilo ani nie 29 % oprávnených voličov. Znepokojuje ma preto – a hlboko, a vážne – že „opakuje stanovisko Slovenska“, hoci práve toto stanovisko je celkom určte stanoviskom ani nie tretiny dospelých Slovákov. Ak vôbec. – Aj bez toho, pravdaže, mi zároveň Andrej Kiska pripomenul anekdotu a myške a slonovi, keď pochodujú po moste a myška utrúsi len tak mimochodom: Aleže dupeme!…
Osobne odmietam postaviť sa do šíku a dupať poradovým krokom, ako mi tretina spoluobčanov pískne. Ak vôbec. Pískať budú, ba už pískajú, iní.
Navyše – nie som myš. A zároveň – z presvedčenia tvrdím spolu s milým mojím, o máličko starším kolegom a učiteľom slovesnosti Tomášom Janovicom – nie som ani ovca.
Na stránkach Slova netreba pripomínať, že Kiskova „destabilizácia“ sa nezačala na Kryme, ale začala sa zjednotením Nemecka, ktoré – už bez popľuvaných Postupimských dohôd (1945) – naďalej „postupimsky“ okupujú Američania. A čo Kosovo? Uf, čo s tým?!… A čo Irak, Sýria?
Mali by sme, pán prezident, rozlišovať medzi filmovým Rambom, denne glorifikovaným v spravodajskom vysielaní CNN, a občanom brániacim svoj jazyk a svoju vlasť.
Mali by sme, pán prezident, pamätať, že dráma na Ukrajine sa nezačala minulú jar na Kryme, ale v Kyjeve – po zákaze ruštiny pre väčšinu občanov Ukrajiny žijúcich na juhu a na východe Ukrajiny.
Mali by sme, pán prezident, vziať do úvahy tragédiu ústavnosti na Ukrajine, ktorú autoritársky a bez logiky popierate: Onen stredoveký zákaz materinského jazyka podpísal (nie pre Rusov, ale proti nim) istý Porošenko, ten istý, s ktorým ste sa spoločne posmievali skandujúcim demonštrantom pred Grassalkovičovým palácom, keď ste sa tak dojemne s ním v Bratislave lúčili. – Zvolilo ho (vo voľbách, z ústavného hľadiska neplatných) 18 % občanov.
Vrana k vrane sadá? Kdežeby!
Ako hovorili starí matematici, keď podčiarkli nezvratný dôkaz dvomi čiarami: Quod erat demonstrandum! V otázkach srdca – v občianskych otázkach – sú však dôkazom dejiny, nie matematický výrok.
Aj na „večného“ generalissima Stalina došlo.
Aj na „na večné časy a nikdy inak“ Jakeša došlo.
A ani Kiska – prepytujem, našťastie – nie je večný. Neprezentujte preto, pán prezident, dôrazne žiadam, už nikdy svoje súkromné stanovisko, ako stanovisko naše…
(Celkovo 6 pozretí, 1 dnes)
