Tvorivé nasadenie Dany Podrackej je pozoruhodné a neprehliadnuteľné. Po Slovenských elégiách (2011) prichádza s ďalšou knižkou relevantnej lyriky Kubus (Milanium 2014). Prítomné texty sceľuje vysoká koncentrovanosť a sústredenosť, každé slovo je vážené jemnosťou lekárnických váh. Podracká hojne využíva biblické a dejinné poznatky, aby cez ich prizmu zaostrila na prežívanú prítomnosť. Priťahuje ju psychológia zločinu, na ktorom ju nezaujímajú samotné dôsledky, ale predovšetkým jeho latentné impulzy a patologické pohnútky. V žiadnom prípade sa nestavia sa do role sudkyne, „lebo neprichádzame na svet, / aby sme súdili, ale aby sme osvetlili koridor / temnej, ťažko skúšanej noci“. V kontexte brutálnych prípadov slovenskej kriminalistiky sa objavuje aj nezabudnuteľné meno medializovanej vrahyne Ireny Čubírkovej. Tematika minulosti je pre Podrackú neustále živá a otvorená, zaujíma ju najmä jej odvrátená tvár. Dobové udalosti interpretuje cez pohnuté osudy jedincov, ocitajúcich sa v hraničnom rozpoložení. Svoju pozornosť upriamuje k aspektom krutosti, obchádzanej spravodlivosti a fatálneho zlyhávania vládnucich tried. Podľa Podrackej žiadne zločiny nie sú premlčané a je nutné ich konfrontovať s nebezpečenstvami súčasného sveta. Obidve časové paralely vykazujú blízku podobnosť, aj keď mechanizmy zla sa rafinovane menia. Upálenie Giordana Bruna neprestáva vrhať vyčítavé svetlo do kontextu dnešnej spoločnosti, lebo „génius vždy desí / na tom sa nič nezmenilo“. Rovnako sa nezmenil proces priznania a zmierenia, práve naopak : „najťažší obrad duše je odpúšťanie vín“. Autorka skúma etický rozmer individuálneho previnenia, hoci vedomie nemenného statusu („rozhrešenie neprichádza“) je dávno predurčené. Jedinec vystavený pokušeniu moci sa ocitá v zovretí morálky a vlastného rozhodovania, a hoci jeho slabosti sú pochopiteľné aj pre Podrackú, konečné zúčtovanie býva nemilosrdné. Arthur Rimbaud ju v tomto prípade nezaujíma ako básnik, ale ako zlomený človek vyrovnávajúci sa s bolestnou skutočnosťou po amputácii nohy. Tieň striehnucej smrti sa nevyskytuje výlučne v tejto básni, ale objavuje sa aj v iných básňach. Bezprostrednú reakciu na aktuálne nešťastie odzrkadľuje báseň Pád Airbusu 330. Dôsledky leteckej katastrofy Podracká nevníma ako bezmennú masu obetí, ale ako tragédiu pomenovaného ľudského osudu: „Bianca Machado a Carlos Cotta, vracajúci sa zo svadobnej cesty, Fatma Ceren Necipoglu, harfistka“.
Podracká dôstojne prijíma všetky aktuálne osobné a spoločenské výzvy, neuhýba ani pred zásadnými stanoviskami. Je posadnutá hľadaním pravdy, ľudskou spoluúčasťou na životoch trpiacich a chudobných. Za zmienku stojí báseň Vyzúvanie sa pred horiacim krom (str.23), ktorá sa svojím silným sociálnym cítením a hlbokou solidárnosťou vymyká z bežného rámca básnickej produkcie. Skratkovitou adresnosťou približujúcou dramatický osud konkrétneho človeka, ( „opatruj Marie – Christine na stanici v Bordeau“) dosahuje vysokú presvedčivosť autentickej empatie a humanistického myslenia. Odvoláva sa na Rúfusa, Herberta, Milosza, Durasovú, Rilkeho, Danteho, Mallarmého, ale aj na Petra Ondreičku, aby rozširovala vlastnú hodnotovú stupnicu. Vnútorné prepojenia s odkazmi významných osobností vytvárajú viacvrstevnú symboliku.
Napriek rastúcemu a čoraz viac znepokojujúcemu výskytu spoločenských deformácií a ľudských amorálností zostáva Podracká verná východiskovému bodu svojho životného a umeleckého programu zhutneného do záverečnej básne Bozk: „Prelep mi oči páskou, aby som z lásky / dovidela do lásky, nie do smrti“. Životodarná žiara, ktorá prúdi zúženým, ale nepretrhnutým lúčom svetla načrtáva elementárnu podstatu existenčnej istoty moderného človeka, postihnutého recidivujúcimi krízami a zhubnými civilizačnými trendmi. Napokon toto básnické posolstvo korešponduje aj s fotografiou, ktorá dominuje knižnej obálke. Záblesk svetla predierajúci sa z hlbín banskej štôlne evokuje večnú, nezhasínajúcu nádej. Intímna lyrika, ktorou sa Podracká prezentuje v tejto knižke, disponuje milostnými motívmi zámerne vytlačenými z ústrednej línie do zákulisia, aby odhalilo širšie rodinné a spoločenské súvislosti. Odcudzeným, zabudnutým veciam vracia spätnú väzbu s pôvodnými menami, ktoré ich predurčujú k dávnemu využitiu a upotrebeniu. Lyrický subjekt sa zrkadlí v reflexnom odraze „starého sveta, v ktorom prepichnúť značí zakrvaviť“. Zrozumiteľne formulovaný postoj svedčí o vyhranenom autorskom videní a pevných názorových zásadách, súčasne vyvažuje rozkývané misky váh s platnými hodnotami na jednej strane a ich sezónnymi napodobeninami na strane druhej. Univerzálne posolstvo vpísané do verša „pravda je v srdci“ zdôrazňuje vzácny nadhľad pre odpúšťanie, veľkorysosť a milosrdenstvo.
Názov Kubus možno prečítať podľa známeho výroku – kocky sú vrhnuté. Nezvratnosť a definitívnosť nie je stav, ktorý Podracká bezvýhradne prijíma. Dramatické záchvevy, výrazová strohosť a dejinný pohyb sú nevyhnutnou súčasťou jej vyhranenej poetiky. Rušivo pôsobí azda len zámerné vynechávanie interpunkcie, nefunkčné striedanie malých a veľkých písmen na začiatku verša. Dana Podracká vo svojej najnovšej zbierke Kubus prinavracia básnickému slovu estetickú vyrovnanosť a metaforickú presvedčivosť. Je to poézia denného údelu zneisteného jedinca blúdiaceho v chodbách času i nečasu s jediným pretrvávajúcim poslaním: veriť a milovať. Na záver mi nedá, aby som nevyzdvihol tradične vysokú vizuálnu úroveň knižiek z produkcie vydavateľstva Milanium. Výnimkou nie je ani Kubus, ktorý sa svojou redakčnou starostlivosťou, sviežou grafickou úpravou, pôsobivým dizajnom a polygrafickým dotvorením zaraďuje do oblasti špičkového knižného umenia.
