29. októbra 1956, v predvečer francúzsko-anglického útoku na Egypt, izraelská vojenská správa vyhlásila zákaz vychádzania pre arabských občanov Izraela (do r. 1966 Izrael uplatnil voči Arabom v Izraeli vojenskú správu). O štvrtej hodine popoludní toho dňa izraelskí vojenskí velitelia arabských regiónov v Izraeli oznámili richtárom arabských obcí zákaz vychádzanie pre Arabov, ktorý platil od 17-tej hodiny toho istého dňa. Vzhľadom na to, že arabskí robotníci a roľníci pracovali mimo svojich domovov a každé ráno cestovali do iných miest a obcí alebo na polia a vracali sa večer, a vzhľadom na chýbajúce oznamovacie prostriedky a krátkosť času, arabskí richtári nedokázali včas informovať neprítomných obyvateľov o tomto zákaze. Pokyn veliteľa vojenskej správy dôstojníkom obsahoval jasný rozkaz zabiť každého Araba, ktorý nebude rešpektovať zákaz vychádzania a v čase jeho platnosti sa bude nachádzať mimo svojho domu. Po 17-tej hodine sa začali roľníci a robotníci vracať do svojich domovov. Pri vstupe do arabskej obce Kafr Qasim vojaci zhromaždili 49 vracajúcich sa obyvateľov obce, mužov, ženy a mladých chlapcov a bez ľútosti, po identifikácii, ich chladnokrvne zastrelili. Oficiálne štátne orgány sa snažili ututlať tento hrozný masaker, ale nedalo sa. Pod nátlakom arabských parlamentárov bola vytvorená vyšetrovacia komisia a vojenský súd musel konať. Dôstojníkov, ktorí boli uznaní vinnými, odsúdili na odňatie slobody v rôznej dĺžke trvania. Najdlhšie si odsedel vojak, ktorého prepustili v r. 1960. Veliteľ vojenskej správy, plukovník Shadmi, ktorý rozkaz vydal s jasným pokynom na zabíjanie, nebol postavený pred súd a dostal pokutu, ktorá je ekvivalentom 1 centu.
21. augusta 1969 austrálsky turista Denis Michael Rohan podpálil tretiu najposvätnejšiu svätyňu moslimov na svete, mešitu Al-Aksá v Jeruzaleme. Páchateľ a zadržali a izraelské úrady ho bez súdu vyhostili do Austrálie s tým, že ide o mentálne chorého človeka. Bez pomoci izraelských orgánov by sa tento zločin udiať nemohol.
25. februára 1994 židovský osadník z osady Kiryat Arba Baruch Goldstein ozbrojený automatickou puškou vstúpil do hebronskej mešity Al Khalil a strieľal po modliacich sa moslimoch. Zabil 29 a zranil 150 ľudí. Vyšetrovacia komisia rozhodla o rozdelení mešity medzi moslimov a židov a uzavrela staré mesto na pol roka, čo znamená, že potrestaní boli Arabi.
V októbri 2000, keď izraelskí občania arabskej národnosti (Palestínčania) demonštrovali proti izraelskej politike, izraelská polícia zastrelila trinástich z nich. Nieže nikoho nepotrestali za policajnú brutalitu a vraždu trinástich arabských občanov Izraela, ba čo viac, koncom júna tohto roku jeden z páchateľov tohto zločinu, Bentzi Sau, bol vymenovaný za hlavného veliteľa izraelskej polície (ekvivalent Prezidenta PZ) .
4. augusta 2005, presne pred desiatimi rokmi, ozbrojený izraelský občan Eden Natan-Zada vstúpil do autobusu verejnej hromadnej dopravy, ktorý smeroval do arabského mesta Shefa-Amr a zastrelil štyroch Arabov.
2. júla 2014 traja židovskí extrémisti uniesli 16-ročného Mohameda Abu Khodeiru z jeruzalemskej štvrte Shufat do blízkeho lesa neďaleko obce Deir Yassin (obec je známa masakrom, ktorý tam v r. 1948 spáchali židovské teroristické skupiny). Mladíka mučili, naliali mu do úst benzín a podpálili ho. Páchateľov zadržali, priznali sa k činu, ale dodnes nie sú potrestaní.
31. júla 2015 skupina židovských osadníkov obkľúčila dom palestínskeho občana v obci Duma blízko Nábulusu, vnikla doň, majiteľa domu s manželkou hodili na zem, tancovali okolo nich tanec smrti a predtým než odišli, nezabudli dom podpáliť. Ich 18-mesačný syn Ali Dawabshe zhorel zaživa a jeho štvorročný brat leží s otcom a matkou v nemocnici. Podľa vyjadrení lekárov popáleniny pokrývajú 70 až 90 % ich tiel. Pokiaľ sa nestane zázrak a prežijú, minimálne rok budú potrebovať intenzívnu lekársku starostlivosť a celý život budú žiť znetvorení a s traumou.
To boli len vybrané vzorky vrážd, ktoré spáchali izraelskí občania židovského pôvodu voči Arabom a nielen na Západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy, ale aj v samotnom Izraeli. Vybrali sme príklady, kde obeťami boli civilisti, ktorí sa nezúčastnili na žiadnej protiizraelskej aktivite a veľkú časť z nich tvorili deti. Jediná vina obetí bola, že mali palestínsku národnosť. Aby sme nikomu neukrivdili, musíme zdôrazniť, že pri všetkých židovských útokoch na Arabov najvyšší predstavitelia Izraela vydali ostré vyhlásenia, ktoré tieto činy odsúdili, ale potrestať páchateľov už zabudli.
V čase masakru Kafr Qasim predsedom vlády bol zakladateľ štátu Izrael Ben Gurion, v r. 1994 počas masakra v Hebrone predsedom vlády bol Jicchak Rabin, v októbri 2000 Ehud Barak, v r. 2005 Ariel Šaron a dnes je ním Benjamin Netanjahu. Striedali sa zo všetkých hlavných politických strán, zo Strany práce, Likudu a Kadimy, a nemali žiaden problém verejne odsúdiť tieto zločiny, ale pre ich zastavenie nič nerobili. Ignorovali fakt, že tieto skutky sú produktom agresívnej politiky Izraela a trvajúcej okupácie palestínskych území. Pre ilustráciu si pripomeňme, že len za posledné desaťročie je evidovaných viac ako 11 tisíc útokov osadníkov na palestínskych obyvateľov a ich majetky a svätyne, mešity a kostole. A za posledné mesiace bolo zabitých viac ako 30 Palestínčanov vrátane ministra Ziada Abu Eina a boli zatknuté stovky palestínskych civilistov vrátane poslankyne palestínskeho parlamentu Khalidy Jarrarovej. Ide len o udalosti na Západnom brehu Jordánu a vo Východnom Jeruzaleme. Čo sa týka Gazy, minuloročná agresia mala za následok takmer 3 000 obetí vrátane 550 detí.
Predseda vlády Izraela Benjamin Netanjahu nešetrí Arabov svojimi agresívnymi, rasistickými vyhláseniami. Odsúdil vraždu 18-mesačného dieťaťa a tváril akože ja nič, ja muzikant, akoby táto vražda nebola dôsledkom jeho agresívnej rétoriky a politiky okupácie a osídľovania. Jeho vláda nielen financuje židovských extrémistov, ale vyhláseniami svojich ministrov nabáda ich k zločinu. Ministerka spravodlivosti Ayelet Shakedová vyhlásila, že je nevyhnutné vyhubiť palestínsky ľud, najmä matky, pretože rodia teroristov a malých hadov. Táto ministerka spravodlivosti je nielen hanbou spravodlivosti, ale aj hanbou ľudstva.
Osadníci a židovskí extrémisti boli a sú podporovaní izraelskými vládami, lebo sú neoddeliteľnou súčasťou izraelského politického systému, a kým sa nezmení táto politika nadradenosti a okupácie, ťažko si predstaviť skutočné riešenie dlhotrvajúceho konfliktu. Skutočným riešením je zmena charakteru tohto štátu a jeho politiky a iné riešenia sú len pseudoriešenia.
Fotozdroj: www.wafaimages.ps
