V posledných dňoch ma zaskočila agresívna rétorika viacerých politikov a predstaviteľov tretieho sektora, ktorá súvisela s podpisom zmluvy o jadrovom odzbrojení v Prahe a s návštevou prezidenta Dmitrija Medvedeva v Bratislave. Zazneli výrazy ako „orgie lásky k Rusku“, „systematické ustupovanie ruským požiadavkám“ či „Slovensko akýsi vyliečený recidivista“. Ostré vyjadrenia mnohých predstaviteľov tretieho sektora a médií by však nemali prekvapovať. Stačí pripomenúť otvorený list obdobnej skupiny jednotlivcov z viacerých stredoeurópskych štátov z júla 2009, ktorý spochybňoval mierovú politikou nového amerického prezidenta Baracka Obamu voči Rusku. Viacerí zo signatárov sa už podobne angažovali pred vojnou v Iraku. Vtedy vyvolali pobúrené reakcie vlád EÚ, ktoré si intervenciu neželali a vyjadrenia v listoch napomohli neslávnemu deleniu Európy na „novú“ a „starú“. Nevyliečiteľný ruský komplex Je možné, že títo ľudia naozaj spolu zdieľajú viaceré výhrady, ktoré vyjadrili v listoch či pri podpise odzbrojovacej zmluvy. Ako sa však zdá, najviac ich zarmucuje fakt, že štáty strednej a východnej Európy už nie sú v ohnisku americkej zahraničnej politiky. Realisticky: tento priestor sa svojím významom nemôže rovnať Blízkemu východu či Latinskej Amerike. Jeho dôležitosť spočíva najmä v geografickej blízkosti k Rusku. Náš význam pre zahraničnú politiku USA bude narastať vždy so zhoršujúcimi sa vzťahmi medzi Washingtonom a Moskvou. Vtedy dopraje americká administratíva viac sluchu politikom s negatívnym postojom k Rusku a napumpuje viac peňazí do mimovládnych organizácií zameraných na východnú Európu. V prípade trvalých mierových vzťahov s Ruskom však bude tendencia opačná. Hlavne táto obava viedla vlani niektorých politikov a predstaviteľov tretieho sektora k napísaniu otvoreného listu prezidentovi Obamovi. Títo aktéri navonok síce deklarujú, že majú záujem na lepších vzťahoch medzi Ruskom a Západom, ale ich návrhy smerujú k presne opačnému výsledku. Opierajú sa o predstavu, že prísnejšia politika voči Rusku povedie i k väčšiemu pochopeniu zo strany Moskvy. To sa zatiaľ nenaplnilo. Neústupnú politiku razila už predchádzajúca americká administratíva Georgea W. Busha, ale ochotu k spolupráci to v Moskve nevyvolalo. V zahraničnej politike totiž metóda „všetko alebo nič“ vedie málokedy k úspechu. Treba robiť kompromisy a chápať, že i Moskva má svoje záujmy. Nie zbrojenie a konfrontácia, ale práve naopak, rozumná Obamova politika môže viesť k novým impulzom v transatlantických vzťahoch. Falošná interpretácia dejín Pokiaľ ide o postoj Ruska k našim historickým skúsenostiam, netreba chápať nesúhlas Moskvy s našou interpretáciou hneď ako urážku. Je pochopiteľné, že jednotný pohľad Slovenska, Poľska a Ruska na spoločné úseky dejín bude sotva možný, keďže ho nenašli ani Slovensko a Maďarsko, obaja členovia NATO a EÚ. Už prezident Sergej Gorbačov priznal vinu za hlavné hriechy Sovietskeho zväzu, ospravedlnil sa a toto ospravedlnenie nevzal späť ani Vladimir Putin. Aj v zmluve medzi Slovenskom s Ruskom z roku 1993 vyjadrila Moskva jasný odsudzujúci postoj k hanebným udalostiam z roku 1968: „odsudzujúc antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území“. Pri všetkej oprávnenej kritike Moskvy treba dodať, že veľmoc ZSSR sa stiahla z okupovaných území bez krviprelievania. Išlo o jedinečnú udalosť svetových dejín, absolútne neporovnateľnú so spôsobom, akým boli vytláčané z okupovaných území iné mocnosti v minulosti. Nemožno však očakávať, že Kremeľ prijme bez výhrad slovenský, poľský alebo pobaltský pohľad na celú históriu vzájomných vzťahov. Ale aj my v strednej Európe by sme sa mali zamyslieť nad vlastnými hrubými chybami. Veď koľko len zbytočných obetí priniesol vpád do Iraku, na ktorom sme sa podieľali. Ani zúrivá rétorika súčasných a najmä bývalých politikov, dnes penzionovaných v treťom sektore, nemôže nič zmeniť na tom, že Obamove kroky vyvolávajú nádej väčšiny ľudí v strednej Európe. Navyše, americký prezident nešiel do Prahy novým členským štátom NATO škodiť, ale robiť politiku, ktorá povedie k odzbrojeniu, mieru a racionalite vo vzťahoch medzi Západom a Ruskom. Nájdenie priateľských vzťahov s Ruskom je nielen významným záujmom USA, ale najmä strategickým imperatívom všetkých štátov strednej a východnej Európy. Autor je právnik
