Prakticky každá krajina preto určuje zákonom alebo iným nariadením, akú kvalifikáciu musí dosiahnuť človek, ktorý môže toto povolanie vykonávať. V niektorých krajinách, kde cestovný ruch patrí medzi hospodárske priority, sa vyžaduje patričné vysokoškolské vzdelanie na úrovni bakalárskeho stupňa. Slovensko patrí k menej náročným. Na získanie sprievodcovského oprávnenia stačí absolvovať kurz v predpísanom rozsahu akreditovaný ministerstvom školstva.
Nudný sprievodca ako postrach
Názor, že odrapkať naučené informácie o meste či pamiatke vie ktokoľvek, je pomerne rozšírený. Najmä medzi tými, ktorí si v praxi túto činnosť nikdy nevyskúšali a z práce sprievodcu, poznajú len to čo vidia na prechádzkach po meste, prípadne infoschôdzky s delegátmi v hoteloch počas dovoleniek. Ani zďaleka totiž nie je jednoduché správne odhadnúť záujmy človeka, ktorého máte pred sebou. Následne mu potom podať výklad prispôsobený na mieru tak, aby ho nenudil, ale naopak – prehĺbil jeho záujem poznať Slovensko bližšie, zostať dlhšie, alebo sa ešte vrátiť.
Navyše, výklad treba vždy poskladať z reálnych faktov a nie informácií zozbieraných ako v Dobšinského rozprávkach. Sprievodca nie je ani podávač kávy alebo „tovardoigelitkybalič“. Musí totiž vedieť pohotovo reagovať na všetky, často veľmi nezvyčajné otázky a rôzne nepredvídané situácie, ktoré vzniknú.
Oprávnenia, pravidlá, certifikáty, kurzy – aj napriek tomu sa každoročne v mestách vynoria ako huby po daždi chytráci, ktorí v prichádzajúcich turistoch vidia hlavne voľne pohodenú peňaženku. Sú presvedčení, že nepotrebujú žiadnu kvalifikáciu, ani skúsenosti. Zvyčajne nemávajú dlhú trvácnosť. Napriek tomu však za svoje krátke účinkovanie na turistickej scéne zvyknú napáchať dosť škody nemalého rozsahu. Turista neraz netuší, že miesto riadneho sprievodcu natrafil na samozvaného „šarlatána“. Podľa jeho výkonu si urobí názor na úroveň služieb a radšej sklamaný odíde domov prvým vlakom. Nielenže sa už nevráti, ale o svojom zážitku porozpráva aj svojim známym, ktorí sa Slovensku radšej tiež vyhnú oblúkom.
Podobní „samozvaní sprievodcovia“ bývajú tŕňov v oku nielen kvalifikovaným kolegom, ktorí absolvovali príslušné skúšky a každoročne investujú veľa času a energie do svojho ďalšieho vzdelávania, ale aj úradom krajiny či mesta, ktorého povesť kazia.
Druhým rozmerom je ochrana domáceho trhu práce. Cestovné kancelárie (v snahe znížiť svoje náklady) nevyužívajú miestnych sprievodcov, ale nechávajú, aby celý zájazd – aj po niekoľkých krajinách – sprevádzal ich vedúci zájazdu. Tým domáci sprievodcovia prichádzajú o prácu a turisti o zaujímavé zážitky. Výklad akokoľvek dobre pripraveného a kvalifikovaného zahraničného sprievodcu totiž nikdy nebude taký zaujímavý a autentický, ako niekoho, kto v meste reálne žije.
Namiesto výletu autobus v priekope
Príklady zo zahraničia, ako sa s podobnými aktivistami vysporiadať, sú rôzne. Od mierumilovných napomenutí od domácich sprievodcov, cez policajné kontroly pri sprevádzaní v Taliansku, až po asi najtvrdšie opatrenia v Turecku, kde má polícia právo kontrolovať všetky turistické autobusy. Pokiaľ nejde preukázateľne o transport z letiska do hotela, musí byť vždy v každom autobuse prítomný oprávnený turecký sprievodca. Ak nie je, polícia má právo autobus zadržať a turistov nechať stáť na kraji cesty. Podobné problémy väčšina cestovných kancelárií nemá chuť riskovať.
Slovenská legislatíva, žiaľ, poskytuje mestám veľmi obmedzený priestor situáciu regulovať. Posun vpred by mohol priniesť pozmeňovací návrh zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, ktorý predkladá do parlamentu bratislavský poslanec Andrej Kolesík (Smer-SD) na základe iniciatívy primátora Bratislavy Milana Ftáčnika, keďže v Bratislave sa problémy s neoprávnenými sprievodcami vyskytujú asi najčastejšie.
Nové znenie zákona by umožnilo kontrolovať a následne predviesť na policajnú stanicu osobu, ktorá vykonáva sprievodcovskú činnosť a nebude sa vedieť preukázať platným dokladom. Policajné kontroly a riziko predvedenia na stanicu uprostred prehliadky by mohlo mať preventívny efekt. Riziko, že sprievodcu predvedú na políciu a skupina turistov ostane počas prehliadky stáť sama uprostred mesta, by malo nielen odradiť čiernych sprievodcov, ale najmä zahraničné cestovné kancelárie.
Problém to, žiaľ, neodstráni úplne. Legislatíva totiž stále neposkytuje možnosť dokázať nepravdivosť čarovnej formulky, že pseudosprievodca za svoje služby nezobral peniaze a vykonával ich dobrovoľne vo svojom voľnom čase. Napriek tomu ide o krok smerom k skvalitňovaniu služieb v cestovnom ruchu a tým aj k zatraktívneniu Slovenska ako turistickej destinácie.
