Apatiu sprevádza hlboká nevšímavosť a letargia, ktorá je spôsobená prebytkom rôznych negatívnych informácií, ktoré sa striedajú čoraz rýchlejšie a pôsobia na nás v týchto veľkých množstvách ako jed. Res publica stráca vitalitu, veľké filozofické, politické alebo vojenské otázky vyvolávajú približne rovnakú nenútenú zvedavosť, ako akákoľvek drobná udalosť. Pre kapitalizmus je ľahostajnosť ideálnou živnou pôdou pre rôzne ekonomické a sociálne experimenty, ktoré sa stretávajú len s minimálnym odporom občanov.
Táto prázdnota, plná ľahostajnosti, však nemá nič spoločného s pasívnym nihilizmom a jeho pochmúrnou záľubou vo všeobecnej márnosti. Nietzscheho „radostná“ zvesť mŕtveho Boha naberá na obrátkach. Veľké idey a ciele sa strácajú a nám je to jedno. Vládne presýtenie, preinformovanosť a izolácia. V čase, keď je osobná autentickosť nahrádzaná informáciami, sa konzumácia jógy, psychoanalýzy, Zumby, zenu a podobných metód stáva novým obžerstvom.
Ako živé mŕtvoly
Žijeme sami pre seba, nestaráme sa o svoje tradície, ani o tých, ktorí prídu po nás. Vytvárame si existenciálne vákuum, ktoré sa stáva symptómom a symbolom našej modernej doby. Maslow ho charakterizoval ako „metapatológiu“, ktorá vzniká vtedy, keď nie sú dlhodobo uspokojované naše meta-potreby, teda potreby sebarealizácie a sebapresiahnutia. Nastáva odcudzenie, strata zmyslu, apatia, únava, pocity márnosti a napokon aj strata viery vo vyššie hodnoty. Potreby identity, vzťahu, či transcendencie nie sú samostatnými prvkami nášho bytia. Sú navzájom od seba neodlúčiteľné a mali by byť uspokojované, v ideálnom prípade harmonicky.
V skutočnosti je však niektorá z týchto potrieb inferiórna, kým iná zase dokonalejšie naplnená. Ak je niektorá zo základných existenciálnych potrieb sústavnejšie neuspokojovaná, môžu nastať patologické zmeny. Spôsob ich napĺňania je zároveň aj kritériom sociálneho a psychologického zdravia. Pocit vnútornej vyprahnutosti a prázdnoty však presakuje stále do vyšších vrstiev Maslowovej pyramídy potrieb. Od fyziologických, cez potreby bezpečia, uznania až k potrebe sebarealizácie. Jednoducho povedané: dnes už si nevystačíme len s chlebom a vodou, ale radi si prikúpime nejaký ten ezoterický, či iný kurz, najnovší druh iPodu, alebo dovolenku okolo sveta.
Ešte aj priestor vzájomnej ľudskej rivality postupne nahrádza akýsi neutrálny vzťah, kde je ten druhý zbavený významu a už nie je ani sokom či nepriateľom, ale je to niekto, kto je nám úplne ľahostajný, bytosť bez podstaty, podobne, ako sú napríklad postavy H. Hesseho. Tie sa bez hlbšej motivácie zaujímajú o veci, ktoré sú aktuálne v móde a ktoré sa rýchlo striedajú. Nevýrazná spoločenská sféra je potom už len odrazom nášho slabého a ľahostajného Ja s ochabnutou vôľou, ktoré sa podobá skôr na živú mŕtvolu, než na bytosť, prekypujúcu životom. Apatická spoločnosť bez prejavenej vlastnej vôle je následne odkázaná len na svojvôľu tých mocných. Byť zodpovedný znamená uvedomiť si, že naše konanie má aj nejaké následky. Aké následky bude mať však naše nekonanie? Až pokiaľ budeme posúvať svoje vlastné hranice nečinnosti?
Pasívne bábky v rukách režimu
Aby sme dokázali vidieť farbu, potrebujeme správny kontrast. Na základe kontrastu uvidíme vždy niečo iné. Je iné, keď je biela na čiernom pozadí a úplne inak už pôsobí na žltom. Podobný princíp platí aj v živote. Nachádza sa všade, kam sa pozrieme. Aby sme pochopili svetlo, potrebujeme poznať aj tmu. Potrebujeme si odžiť utrpenie, aby sme si potom vážili šťastie. No dokedy ešte vydržíme fungovať len v jednom póle?
Mnohým ľuďom lezie na nervy to, čo sa odohráva na politickej scéne, no ich reakcie sú väčšinou také, že sa pred ňou uzatvoria do civilnej ulity svojich súkromných príbytkov, v ktorej jedinej sú schopní nejakej akcie. Z istého uhla pohľadu je takýto pasívny postoj samozrejme pochopiteľný, no akonáhle mu pridelíme iné pozadie, tak sa problém ukáže v inom svetle. Ak vychádzame z toho, že politika je len zrkadlom celej našej spoločnosti, tak všadeprítomná apatia a nevôľa nás napokon dostihnú aj v bezpečnom úkryte našich vlastných domovov. Očakávame vonkajšiu revolúciu, ale pokiaľ sa neodohrá najskôr v našom vlastnom vnútri a nebude mať podobu revolúcie osobnej zodpovednosti, nikdy sa naozaj nič nezmení. Musí nás to zasiahnuť, musíme sami pocítiť ako veľmi deštruktívni dokážeme byť, lebo pokiaľ sa nad svojou vlastnou deštruktivitou nezdesíme, budeme ju vidieť iba mimo seba.
Návrat k obsahu a zmyslu vedie aj cez zrieknutie sa „omamných látok“, ktoré ponúka hlavne svet médií, ktorý neustále atakuje naše vedomie aj svedomie pôsobením rôznych informácií, ktoré utlmujú a trivializujú myslenie aj vôľou. Dnes už človek nemá hľadať seba ani svoje miesto vo svete či v spoločnosti, už nemá rozlišovať medzi dobrom a zlom, už nemá hľadať pravdu o sebe a o svete, už nemá hľadať a tvoriť nejaké hodnoty, už má byť len pasívnou bábkou v rukách systému.
Dobrovoľná ignorancia
Celý ten slaboduchý vietor sa zlieva do jedinej výzvy: zabudnite na predkov, nespomínajte, zahoďte svedomie a pamätajte len na prospech a zisk. Situáciu dnešného človeka pekne vystihol aj J. Pauer: “Človek, táto marioneta vo fraške demokracie, náchylný k akejkoľvek sugescii, môže si vyberať medzi „svojimi“ kandidátmi, môže si písať a schvaľovať zákony, a ani nepostrehne, že je pripravený akceptovať autokraciu, ktorú žiadny zákon neobmedzí. Ani zákon hlavy, ani „zákon“ srdca…“ Máme stále viac zákonov, ale čoraz menej práva a spravodlivosti. Manipulatívne zaobchádzame s hodnotami, čo vedie k ich zvráteniu. Komunikujeme síce rýchlosťou blesku, no strácame svoju minulosť.
Neochota klásť si niektoré životné otázky môže byť aj druhom psychologickej obrany. Veď keď sa nebudme na nič pýtať, keď nebudeme premýšľať a budeme aj naďalej zhypnotizovane hltať všetko, čo nám svet ponúka, tak si budeme aj naďalej namýšľať, že žiadnu zmenu vlastne nepotrebujeme. Lenže nie sme zodpovední len za to, čo robíme, ale sme zodpovední aj za to, čo neurobíme…Kam až nás môže táto dobrovoľná ignorancia dostať?
Ilustračné foto: Dawn Ashley
