Karl Marx dnes
Karl Marx je azda najznámejšou postavou politickej filozofie v celých dejinách ľudského myslenia. Dodnes je jeho meno známejšie a uznávanejšie než mená iných významných filozofov. Keď nedávno britská BBC usporiadala súťaž o najvýznamnejšieho filozofa dejín, Marx s prehľadom zvíťazil. Keď si do Googlu naťukáte jeho meno, zistíte, že žiaden iný mysliteľ okrem Darwina a Einsteina nemá toľko intelektuálnych odkazov na svoje dielo ako Marx. Nehovoriac o tom, že aj také známe mená ako Adam Smith či Sigmund Freud sú ďaleko za ním.
Ako dodáva britský historik Eric Hobsbawm, „ak nejaký jeden mysliteľ zanechal skutočne výraznú a nezmazateľnú stopu na dvadsiatom storočí, tak to bol Marx. Choďte na cintorín Highgate, kde sú pochovaní Marks and Spencer 19. storočia – Karl Marx a Herbert Spencer – pochovaní kuriózne tak blízko seba, že sa dá od jedného hrobu dočiahnuť pohľadom k druhému. Keď ešte obaja žili, Herbert bol uznávaným Aristotelom svojej éry, zatiaľ čo Karl bol chlapík, ktorý žil na dolnom úbočí Hampsteadu na útraty svojho kamaráta. Dnes nikto ani len nevie, že Spencer je pochovaný na highgatskom cintoríne, zatiaľ čo hrob Karla Marxa navštevujú aj pútnici z Japonska a Indie a iránski a irackí exiloví komunisti naliehajú, aby mohli byť pochovaní v jeho blízkosti.“
Nový život pre marxizmus
Po roku 1989 sa zdalo, že komunizmus je mŕtvy. Všetko nasvedčovalo tomu, že komunisti už nemajú v politike žiadne miesto a že marxizmus postupne vymizne aj z hlavného teoretického diskurzu. Napriek enormnej ideologickej snahe neokonzervatívnych a neoliberálnych kádrov, ktoré onedlho po zmene režimu v strednej a východnej Európe prevzali funkcie orwellovskej „ideopolície“, akú predtým zohrávali aparátnici komunistických strán, komunistická filozofia nestratila na svojej atraktivite ani na východe ani na západe. Najmä na západných univerzitách a v rámci západných sociálnych hnutí záujem o Marxove dielo neutíchal. Ako píše politológ Martin J. Bull: „Ľavica na západe sa neunáhlila a neodhodila marxizmus na smetisko dejín.“
Podobne ako Bull, aj politológ Andrew Heywood jednoznačne dokladuje, že „zrútenie komunizmu, ku ktorému došlo v závere 20.storočia, nemusí teda nevyhnutne znamenať koniec marxizmu ako politickej ideológie; marxizmu, teraz oprosteného od pozostatkov leninizmu a stalinizmu, môže dokonca vdýchnuť nový život.“
Povojnový marxizmus na západe: odklon od ekonomiky
Ako si všíma britský historik Perry Anderson, v povojnovom západnom marxizme ako celku je na rozdiel od klasického marxizmu badateľný posun od ekonomických otázok k otázkam filozofie a kultúry. Pre marxistov začalo byť prioritné predovšetkým skúmanie tzv. nadstavieb, čo je vzhľadom na hlavné tézy historického materializmu, podľa ktorých ekonomická základňa determinuje právo, kultúru, politiku aj morálku spoločnosti, prinajmenšom trochu zvláštne. Na druhej strane, ako argumentuje iný britský marxista, E. P. Thompson, bez morálnej a hodnotovej argumentácie prakticky neexistuje dôvod, prečo by sme mali hľadať alternatívu kapitalizmu a Marxov Kapitál by bol pre politiku bezcenný.
V povojnovej ére sa neomarxistická teória orientovala prevažne na tri základné témy a všetky sa týkali nadstavby: po prvé, ideológia, kultúra a manipulácia; po druhé, úloha štátu v kapitalistickej ekonomike; po tretie, morálka a sociálna spravodlivosť.
Gramsci: ideová hegemónia namiesto násilia
Marxizmus sa podľa Hobsbawma stal skutočnou intelektuálnou silou na západe a naplno vstúpil do vedeckého diskurzu až v 30. rokoch 20. storočia. Dovtedy boli totiž jeho úspechy skôr politické a agitátorské. Čo je dôležité, už v tridsiatych rokoch bolo zrejmé, že teoretici marxizmu sa nezmierili s prísnymi teoretickými mantinelmi Marxovho historického materializmu a koncept ideológie sa pokúsili vyslobodiť z jeho subordinačného postavenia voči ekonomickej základni.Mnohí postavili ideologickú nadstavbu do centra svojich úvah. Prvým takýmto pokusom medzi klasikmi marxizmu bolo Gramsciho presunutie občianskej spoločnosti z ekonomickej základne do kultúrnej nadstavby. To v Gramsciho teórii implikuje prevrátenie historického materializmu naruby: akoby kultúra a ideológia bola základňou, o ktorú sa opiera ekonomická a politická nadstavba. Dôraz je odrazu položený na kultúrnu a ideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo.
To však neznamená, že Antonio Gramsci sa vzdal základnej myšlienky historického materializmu, podľa ktorého ekonomická základňa zásadne ovplyvňuje ideologickú nadstavbu. Ako si však Gramsci uvedomil, moc kapitalistov nad robotníkom v továrni aj mimo nej nestojí len a výlučne na hrozbe a použití fyzického donútenia, ale naopak – na kultúrnej hegemónii vykonávanej nad jeho dušou. Oveľa dôležitejšia než technický a zastrašovací potenciál donucovacích prostriedkov, ktoré má vládnuca trieda k dispozícii, je jej schopnosť produkovať žiaduce správanie prostredníctvom komunikácie – hegemónia americkej buržoázie nie je založená na donútení, ale na vytváraní konsenzu. Ak budeme parafrázovať jednu z básní Bertolda Brechta, nezáleží na tom, koľko a ako technicky vyspelých má daná politická moc tankov, ale na tom, či má ľudí, ochotných ich riadiť. Produkcia technických prostriedkov násilia nič nezmôže, ak nie je doplnená produkciou poslušných ľudí, ochotných ich uvádzať do chodu. Občianska spoločnosť je práve sférou tejto druhej produkcie. V nej sa vytvárajú identity skupín a jednotlivcov, ktoré buď zodpovedajú mocenským vzťahom, alebo sú s nimi v rozpore. V prvom prípade sú mocenské vzťahy chápané ako „prirodzené“ a morálne správne, v druhom prípade sú chápané naopak – ako „neprirodzené“ a nemorálne. Raz sú výrazom univerzálnej spravodlivosti, inokedy zasa výrazom prevahy jednej partikulárnej sily nad ostatnými.
Frankfurtská škola: duchovné vyvlastnenie
V koncepte hegemónie sa Gramscimu podarilo zachytiť nevyhnutné podopretie donucujúceho aparátu štátu ideologickým presvedčením poddaných (aj vykonávateľov), komunikačne vytváraným vo sfére kultúry. Svojim vulgárne materialistickým súdruhom pripomenul, že sociálny a politický poriadok nestojí iba na monopole použitia prostriedkov násilia, ale v nemenšej miere sa opiera aj o cirkev, rodinu, vzdelávací systém, médiá atď. Gramsci zdôrazňuje najmä školu a cirkev, ktoré sú podľa neho najväčšími indoktrinujúcimi mechanizmami modernej kultúry, ale neponecháva bokom ani oficiálnych intelektuálov vládnucej moci. Na Gramsciho nadviazali ďalší neortodoxní teoretici marxizmu, a to predovšetkým v troch základných prúdoch. Jeden možno dešifrovať v tzv. kritickej teórii, ktorú rozvinula Frankfurtská škola politického myslenia (Horkheimer, Adorno, Marcuse, Fromm). Druhý prúd, ktorý sa dostal k slovu po druhej svetovej vojne, možno vystopovať v dielach neomarxistických teoretikov štrukturalizmu (Althusser, Poulantzas, Balibar). Napokon, tretí prúd môžeme nájsť v britských kulturálnych štúdiách (Thompson, Hall).
Počas druhej svetovej vojny napísali zakladatelia kritickej teórie, resp. frankfurtskej školy Max Horkheimer a Theodor Adorno prelomovú prácu o masovej manipulácii v západnej spoločnosti s názvom Dialektika osvietenstva. Pod hlavičkou tzv. kultúrneho priemyslu analyzovali systém kapitalistickej indoktrinácie, ktorý produkuje masová kultúra. Taylorizmus vo fabrikách, ktorý si vo svojich reflexiách všímal už Gramsci, Horkheimer a Adorno analyzovali na pôde ideológie. Ako dokladujú Horkheimer s Adornom, subjekty ekonómie sa stali „psychologicky vyvlastnení“. Keď v osemnástom storočí definoval Kant osvietenstvo ako odvahu samostatne myslieť (sapere aude), netušil, že vek osvietenstva práve v mene racionalizácie vytvorí systém, ktorý samostatné myslenie poprie. Práve v tom spočíva kritika osvietenstva zo strany Horkheimera a Adorna. Akoby etapa osvietenstva bola iba podvodom na ľuďoch. Akoby autentické osvietenstvo ešte len čakalo na svoj čas.
Marcuse: žiadajme nemožné!
Najhlbšiu kritiku modernej konzumnej spoločnosti ponúkol v povojnovom období Marcuse vo svojom diele Jednorozmerný človek. Centrom Marcusových úvah je proces, v ktorom sa moderná racionalita mení na iracionalitu. K tomu dochádza vtedy, keď inštitúcie industriálnej spoločnosti prestávajú slúžiť humanistickým ideálom a ich prostriedky na realizáciu pozitívnych účelov sa menia na samoúčel. Marcuse uvádza rôzne prejavy tejto iracionality v kapitalistickej spoločnosti: hrozivý rast manipulácie vedomím veľkých más obyvateľstva, stotožnenie indivídua so spoločnosťou, ktorá je represívna voči jednotlivcovi a podobne. Jeho kritická teória odsudzuje kapitalizmus nielen ako vykorisťovateľský spoločenský poriadok, ale aj ako nehumánny typ „technickej racionality“. Inými slovami, Marcuse tvrdí, že kapitalistická spoločnosť je uzavretá so svojou uzavretou logikou, jazykom, vedou, so svojou uzavretou filozofiou a uzavretým, jednorozmerným konaním jej uniformovaných členov. Hovorí o procese „desublimácie“ v modernej spoločnosti, kedy sa duchovné hodnoty menia na materiálne, kedy človeka ovláda materiálny konzum a tovarový fetišizmus. Marcuse preto odmieta koncepcie ekonomického rastu založeného na vyvolávaní umelých potrieb človeka, na materiálnom konzume a na drancovaní prírody a mrhaní prírodnými zdrojmi. Nečudo, že Marcusova koncepcia vrcholí tézou „veľkého odmietnutia industriálnej spoločnosti“.
Čo je však dôležité, Marcuse hovorí o odmietnutí ako o revolúcii, ktorá nemôže prebehnúť inde ako v samotnom človeku. Sociálnej revolúcii má podľa neho predchádzať „revolúcia človeka“, jeho „veľké odmietnutie“ zúčastňovať sa hry kapitalistickej konzumnej spoločnosti, odmietnutie uznávať za svoje tie potreby, ktoré všetkým vnucuje industriálna spoločnosť. Sociálnej revolúcii musí podľa Marcusa predchádzať revolúcia v človeku, spojená s radikálnou zmenou všetkých jeho čŕt. „Je to otázka výchovy a s tou je nevyhnutné začať už dnes,“ píše Marcuse.Súčasťou
možnej obnovy spoločnosti je aj prvok utópie; odtiaľ i známe heslo revolučného študentského hnutia z konca 60. rokov, inšpirované práve Marcusom: „Buďte realistami, žiadajte nemožné.“
Fromm: vlastniť alebo žiť?
Ďalším z radikálnych kritikov konzumnej spoločnosti bol Erich Fromm. Aj on, podobne ako Marcuse, odmieta predstavu, že dokonalejšia spoločnosť môže byť vyprodukovaná skôr, než prebehne revolúcia v človeku. Fromm opisuje prototyp dnešného človeka, ktorého život je modelovaný modusom „mať“ a celý sa točí okolo vecí a túžby po ich vlastnení. Nie je to však životná potreba, ktorá človeka ženie k akumulácii majetku. Vo svojej psychologickej analýze hovorí Fromm o modernom lakomcovi, ktorý trpí, dalo by sa povedať, akýmsi „osobnostným merkantilizmom“, kedy nielenže nechce spotrebovať svoje vlastníctvo vecí, ale nechce ani vydávať energiu, myšlienky, city, len aby sa v nich mohol sám slastne „prehŕňať“ vo svojom vnútri. Voči modusu „mať“ Fromm ako alternatívu stavia modus „byť“, ktorý nie je posadnutý samoúčelným vlastnením a konzumovaním, hoci sám Fromm si uvedomuje, že je ľuďom v podmienkach dnešnej „vlastníckej civilizácie“ zaťažko odhodiť svoje umelé túžby po majetku a oddať sa skutočnému životu. Fromm si, podobne ako Marcuse, uvedomuje prvok utópie vo svojej koncepcii, ale ako píše, „utopický“ cieľ je oveľa realistickejší, než „realizmus“ dnešných politických vodcov.“
Čo vyplýva z kritiky konzumnej spoločnosti, ktorú ponúkajú teoretici frankfurtskej školy? Modernú spoločnosť podľa nich treba očistiť od dogmy neustáleho narastania výroby, ktorá síce v časoch nastupujúceho industrializmu mala svoje opodstatnenie, ale ktorá dnes znamená už len neohraničený samoúčelný a zhubný konzum. Fromm navrhuje zaručiť každému jednotlivcovi nepodmienený paušálny ročný príjem, ktorý by mu zabezpečil dôstojný život. Na tento koncept nadviazali aj mnohí súčasní teoretici, ktorí takisto hovoria o garancii určitého základného príjmu pre všetkých ľudí. Ako prvý načrtol toto riešenie nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu James Tobin. Bližšie tento návrh rozvádza belgický ľavicový analytik Philippe Van Parijs, ktorý pri obhajobe všeobecného základného príjmu argumentuje predovšetkým apelom na naplnenie pozitívnej slobody.
Dejinná alternatíva, ktorú frankfurtskí neomarxisti ponúkajú, nachádza sa v projekte demokratického socializmu, ktorý by mal predstavovať racionálny ekonomický systém slúžiaci skutočným potrebám ľudí. Takémuto systému musí byť imanentné spoločenské plánovanie prepojené s aktívnou účasťou zdola, resp. centralizácia by mala byť úzko prepojená s decentralizáciou. Medzi požiadavky, ktoré by mal tento systém spĺňať, patria najmä nahradenie konkurencie solidaritou, produkcia slúžiaca potrebám ľudí, nie ekonomického systému, namiesto vykorisťovania prírody kooperácia s ňou a namiesto pleonaxie rozumný a zdravý konzum. Alternatíva demokratického socializmu, vychádzajúca z radikálneho humanizmu predpokladá tzv. revolúciu vedomia, t. j. vytvorenie „kontrakultúry“ a zmenu trhového človeka, jeho života a jeho hodnôt.
(Pokračovanie)
Úvodné foto: marj021.blogspot.com
