Možno by stáli za zváženie myšlienky čínskeho filozofa Konfucia, ktorý sa k tejto téme vyjadril: „Keď dav niekoho nenávidí, je treba, skôr kým ho odsúdime, dobre zvážiť, prečo je to tak. Ak je dav niekomu naklonený, je takisto potrebné, predtým kým si urobíme úsudok, dobre zvážiť, prečo je to tak.“
Bolo by pekné, keby sme to robili. Keby sme sa dokázali aspoň vo väčšine situácií riadiť radou Konfucia a nepodliehali by sme mienke davu. Možno by potom svet vyzeral trocha inak. Lenže, či sa nám to páči alebo nie, človek nekoná vždy výhradne za seba. Často sa nechá strhnúť a prevalcovať mienkou iných. Prijíma ich názory, správanie, postoje či postupy pri riešení problémov. Prečo je to tak? Prečo meníme svoje správanie?
Každodenný konformizmus
Radi si nahovárame, že práve my sme silná osobnosť a individualita, na ktorú ostatní nemajú vplyv. Realita však ukazuje na presný opak. Až príliš často máme tendenciu prikloniť sa k väčšinovému názoru, riadiť sa podľa názorovej módy, jednoducho chceme byť konformní. Konformizmus, čiže zmena názorov jedinca podľa názoru väčšiny, je jeden z hlavných faktorov, ktorý spôsobuje okrem iného deformáciu pravdy. Ak spolu súhlasí viac ľudí, to ešte neznamená, že majú automaticky pravdu len preto, že ich je viac.
Veľký vplyv na prispôsobovanie správania davom majú aj emócie, ktoré sú veľmi ľahko prenosné z jedného človeka na druhého. Ani netreba uvádzať zložité výskumy, stačí, ak si spomenieme na bežné, každodenné situácie zo života. Keď vidíme niekoho plakať, nezačneme sa smiať, ale pocítime určitú skleslosť, alebo tieseň. Rovnako nákazlivý je aj smiech, ale tiež ďalšie emócie, ako napríklad zlosť. Ak sa niekto pohybuje v spoločnosti, v ktorej vládne napätie, po čase sa prenesie aj naňho. Samozrejme, že sa nájdu aj odolnejší jedinci s imunitou.
Už spomínaný Konfucius (551 – 479 pred n. l.) si všimol, že jedinec stráca v dave svoje špecifické vlastnosti a že sa výrazne menia jeho zabehané vzorce správania. Ak nás jeden človek dokáže rozplakať, alebo v nás naopak vyvolá smiech, dav naše emócie ešte viac znásobí. Ľudia dokážu v dave niekedy neuveriteľné kúsky, no dav nemusí byť vždy len na prospech. Často sa zvyknem pozastavovať nad tým, že vo veľkom meste nikto nepomôže, keď napríklad niekto omdlie a spadne na zem. To sme už naozaj takí ľahostajní? Odpoveď však znie: nie. V dave sa znižuje naša miera zodpovednosti. Jednoducho prenášame zodpovednosť na ostatných a čakáme, že to urobia za nás. Veď je predsa okolo toľko ľudí, niekto sa určite nájde.
Kolektívna duša
Davy a masy od nepamäti hýbu dejinami. Zdatní manipulátori, či už sú to panovníci, politici, diktátori, alebo tvorcovia reklám, to vedia využiť vo svoj prospech. Existencia más nie je ani na Slovensku niečím novým. Hoci na historickú scénu vstúpili až v 19. storočí, ich rôzne formy existovali v spoločnosti odjakživa.
Slovo „masa“ sa používa v rozmanitých výrazoch. Prvý raz sa pravdepodobne objavilo v knihe Gustava Le Bona Psychológia davu, ktorá vyšla v roku1895. Le Bon ním označuje sociálny jav spojenia väčšieho množstva ľudí do útvaru s istou kolektívnou dušou, ktorou ľudia cítia, myslia a konajú celkom odlišne od svojho individuálneho konania. Za určitých okolností má zhromaždenie ľudí nové vlastnosti, odlišné od vlastností jednotlivcov, z ktorých sa skladá. Vytvára sa kolektívna duša, v ktorej sa osobnosť každého jednotlivca vytráca, resp. je potláčaná.
Masu, ako prechodné spojenie ľudí, spomínal aj Sigmund Freud, ktorý ako jej hlavné vlastnosti uvádza impulzívnosť, nestálosť a popudlivosť. Freud hovorí o zrieknutí sa členov časti svojej identity v prospech vodcu, dobrovoľne sa stávajú od neho závislými, regredujú na vzťah rodič – dieťa. Dokonca vyvíja teóriu, že túžba vlastniť milovaného vodcu je samotným kľúčom k združovaniu ľudí, k tvoreniu masy. Pretože vodca je nedosiahnuteľný a pretože jeho pozornosť musí byť rozdelená medzi množstvo nasledovníkov, vzťah identifikácie je vyjadrený v požiadavke uniformity, takže nasledovníci dôrazne pôsobia jeden na druhého, vzhľadom na príklad ich vodcu. Vynára sa otázka, či masy s vodcom nie sú pôvodnejšie a úplnejšie, či v iných masách nemôže byť nahradený vodca nejakou ideou, abstraktným pojmom, k čomu tvoria prechod už náboženské masy, ktorých hlavou je určitá nedokázateľná bytosť, alebo môže túto úlohu plniť určitá idea, prianie.
Vlastnosťou masy ako verejnosti je byť fantómom veľkého množstva navzájom cudzích a odlišných ľudí, čiže byť nositeľom ich mienky. Táto verejná mienka však nie je ničím iným ako fikciou, ktorá je imperatívne uctievaná. Je to však čosi neuchopiteľné a klamlivé. Je to vlastne hlas nikoho a ničoho. Jej nebezpečenstvo je najmä v tom, že sa môže stať nebezpečnou vražednou zbraňou.
Jedinec, ktorý sa stane súčasťou davu, padá podľa Le Bona nižšie o niekoľko štádií civilizačného vývoja. Každá minca má však dve strany. Mravná úroveň masy je za určitých okolností vyššia ako mravná úroveň jednotlivcov, z ktorých sa skladá. Takéto celky sú schopné vysokej nezištnosti a oddanosti. Zostáva skutočnosťou, že veľké myšlienkové rozhodnutia, zásadné objavy a riešenia problémov môže urobiť len jednotlivec pracujúci osamote. Aj duša masy je však schopná geniálnych výtvorov, ako sú napríklad jazyk, ľudová pieseň, folklór a iné.
Masa a moc
Nie každá skupina je a priori zlá a má negatívne dôsledky. No na druhej strane je chybou myslieť si, že moderný človek je väčšia individualita, než ako boli naši predkovia a že na neho názory ostatných nemajú vôbec žiaden vplyv. Konštruktívnejšie je pripustiť si, že naše názory nie sú vždy len naše, pretože potom s nimi môžeme aj lepšie pracovať.
Filozof a spisovateľ Elias Canetti tvrdí, že moderný človek sa od divokejších predkov výrazne nelíši. Vo svojom slávnom diele Masa a moc sa zmieňuje okrem iného aj o tom, ako v mase jedinec stráca svoje úzkosti a zábrany, až sa nakoniec slastne rozplynie v dave. Masa je podľa neho prírodný úkaz, nebezpečný živel a dravý živočích a tak s ním máme aj zaobchádzať. Jedinec by možno kameň zo zeme nezdvihol, ale v dave upaľuje, kameňuje, lynčuje, vysmieva sa, či napáda slabších. S davovou psychózou sa v podstate nedá urobiť nič. Ak už vznikne, dá sa len potlačiť. Správanie masy sa už nedá kultivovať. Napriek tomu je nutné sa brániť. Vo chvíli, keď sa sfanatizované masy rútia ulicami (tak ako sa to dialo nedávno v Anglicku), je už neskoro na nejakú individuálnu prevýchovu, či osvetu. V takýchto situáciách je nutné, aby štátna moc ochránila ľudí pomocou akýchkoľvek prostriedkov. Tu už nie je na mieste mierny alebo ultraliberálny prístup, ktorý ovláda právne, politické a policajné rozhodovanie. Z dlhodobého hľadiska by sme už od útleho detstva mali viesť ľudí k takej sebaúcte, ktorá by im zabránila, aby v neskoršom veku podľahli hystérii davu. Je to beh na dlhú trať a vôbec nie je ľahký. Možno je len nerealizovateľnou utópiou, ale stojí za snahu.
Úvodné foto: Dave Kleinschmidt
