Je však tento článok podstatou a obsahom až tak vzdialený od iného dokumentu z prvej polovice minulého storočia? Ponechám úvahám: „Poukážky na podporu pre nezamestnaných sa prideľovali v rokoch 1930 – 1939. Nezamestnaným sa prideľovali týždenne, mali hodnotu 10 – 20 Kč a v určených obchodoch sa dali vymeniť za potraviny. Dostávala ich tretina nezamestnaných, pretože na ich prídel sa vzťahovali rôzne obmedzenia. Poukážky ľudia nazývali žobračenky.“
To som si nevymyslel, to je z encyklopédií, čo bolo. Žiadna ideológia. Fakty dejín nezmeníme, môžeme ich len sfalšovať alebo zamlčať. Súčasnosť možno meniť, ak ju nechceme prekrúcať, či o nej súcitne mlčať. V deň, keď sa otvárala sociálna výdajňa na Rovniankovej 12 som stál na terase. Prišli obecní funkcionári, podnikatelia, novinári, televízne štáby. Keď jeden z rečníkov vyslovil prianie, že treba viac takýchto výdajní, zdalo sa mi, že zle počujem. Preboha! Možno sa preriekol, či nebodaj – pomiatol? Aby som napokon pochopil skutočný význam: Biednych je už tak veľa… V ten deň ma oblial pocit hanby. Za spoločnosť i za seba. Čo sme pripustili, čoho sme sa dopustili, čomu sme nezabránili. Čo vari nik nechcel – a ono je tu. Alebo to niekto práve takto chcel?
Privykli sme si. Možno to začalo už vtedy, keď sme v náhlivosti zmien a príležitosti odhodili od seba – my a ponechali si len – ja. Možno to pokračovalo obídením zafúľaného i páchnuceho bezdomovca, ktorý nám núkal Nota bene. Po Petržalke sa ich potuluje už pol tisíca. Aké jednoduché nemať – domov. Vtákov a netopierov v štrbinách panelákov je zakázané počas hniezdenia rušiť, je za to pokuta, ak však človeka pripravia podvodom o byt či dom exekútor alebo dražobná spoločnosť, dostanú odmenu. Na koľko toho sme si privykli? Kedy sme skomercionalizovali hodnoty? Dopustili – že zdravie je biznis, dôchodok si treba kúpiť, vzdelanie je na predaj. Pragmatizmus doby: Za všetko treba platiť a kto na to nemá, nech ani – nie je… !? (Chorí a nemocní veľa stoja a starí sú na príťaž, revú príspevky adolescentov z fejsbukov, internetu, blogov dožadujúcich sa povolenia eutanázie.)
Naozaj až tak sme privykli? A všetci? Ak áno, potom si vyhliadnuť o nejaký čas (nik mu neujde) terasu, na nej sociálnu výdajňu a postaviť sa do radu. Aby sme nežili, len prežili.
(Dvojtýždenník Petržalské noviny č. 16 – 17/26. augusta 2011)
