Tento rozvoj prianí jedinca však mohol nastať len pre zmenu životného štýlu, ktorý je úzko prepojený s konzumnou revolúciou. Žiť slobodne a pokiaľ možno bez akéhokoľvek obmedzovania je vysneným ideálom najmä mladých ľudí. Na druhej strane, trocha obmedzenia, aspoň v podobe zámernej skromnosti, by nikomu z nás nezaškodilo.
Čo je malé, je krásne
V ekologických, ale aj ekonomických kruhoch sa dnes čoraz častejšie používa termín dobrovoľná skromnosť. Skrýva sa za ním prístup, podľa ktorého hmotný prospech nemusí byť nutne hlavnou motiváciou nášho života, čiže kvalita človeka sa neodzrkadľuje vo výške jeho majetku. Cieľom takéhoto prístupu je uspokojiť sa aj s málom. Človek potom nemusí byť celý život drvený hypotékami a inými splátkami. Dôležitou prioritou sa stáva umenie naučiť sa rozlišovať medzi potrebou a chcením.
Fritz Schumacher, autor myšlienky dobrovoľnej skromnosti, ktorú opísal v knihe Small is beautiful, správne poukazuje na prepojenosť ekologických aktivít s ekonomickými. Dobrovoľná skromnosť sa tak stáva sociologicky zaujímavou témou. Anglický termín „voluntary simplicity“ (dobrovoľná skromnosť) sa môže prekladať aj ako „dobrovoľná jednoduchosť“. Je to trošku paradoxné, keďže človek, ktorý si volí jednoduchosť, žije z pohľadu moderných ľudí zložitejší a komplikovanejší život, takže aká jednoduchosť?
Dobrovoľná skromnosť býva ďalej často spájaná s romantickou predstavou života, ktorý prebieha v súlade s prírodou. Je však otázne, nakoľko môže byt človek v dnešnej dobe nezávislý na výdobytkoch vedy a techniky, ktoré nám tak veľmi uľahčujú život. Dobrovoľná skromnosť však nie je iba o živote v prírode, ale dá sa praktizovať aj v meste. Preto je dôležité určiť, kde sa vlastne nachádza hranica medzi dobrovoľne skromnými, ktorý žijú v eko-komunitách a napríklad tými, čo odmietnu nejakú luxusnejšiu dovolenku, nové auto, či oblečenie.
Skromnosť môže mať veľa podôb. Existujú ľudia, ktorí v určitej etape svojho života žijú zámerne skromne. V prostredí eko-dediniek a alternatívnych hnutí sa ich vyskytuje asi najviac. Trošku ma mrzí, že sa zabúda aj na bežných ľudí, ktorí takto žijú aj vo veľkomestách. Na to, aby žil človek zámerne skromne, predsa nepotrebuje byť členom takejto komunity žijúcej niekde v prírode. Skromnosť sa dá aplikovať aj v úplne bežnom živote pri každodenných maličkostiach.
Často sa zabúda aj na motiváciu. Niektorí ľudia, ktorí vyznávajú životný štýl podľa filozofie dobrovoľnej skromnosti, si ho nevybrali, ale je u nich skôr dôsledkom ich životných okolností (hlavne ti chudobnejší, ktorí keby mohli, tak by žili neskromne). Je ľahké byť skromným vinou okolností, no už ťažšie je to s tučným kontom v banke.
Najrozšírenejšou skupinou „dobrovoľne skromných“ ľudí, ktorí sa k žiadnej skupine nehlásia, sú starí ľudia. Je jedno či žijú v meste, alebo na dedine. V určitej etape života si vzhľadom na okolnosti jednoducho povedia, že to, čo majú im stačí a nepotrebujú viac.
Okrem starších, „nedobrovoľne dobrovoľne skromných ľudí“, existujú aj skupiny mladých skromných, či už na dedine, alebo v meste, ale ich skromnosť je vynútená súčasnou ekonomickou situáciou. Ich skromnosť teda nie je dobrovoľná, ale opäť, vynútená okolnosťami.
Okrem týchto dvoch skupín, ktoré sa medzi skutočne dobrovoľne skromných zaradiť nedajú, existuje aj skupina ľudí, ktorí žijú skromne zámerne. Netrúfam si ich vo všeobecnosti nejako triediť a systematizovať. Poznala som ich zatiaľ len príliš málo na to, aby som si to mohla dovoliť. Môžem preto hovoriť len o tých, ktorých poznám. Tí, ktorých poznám, sa pre takýto spôsob života rozhodli z rôznych dôvodov. Tým najdôležitejším je ich láska k prírode a k voľnosti, na základe ktorej hľadajú akúsi prvotnú prírodnú voľnosť, pretože šialený rytmus konzumnej civilizácie ich ničil.
Kolektív nad indivíduum
Ernest Fridrich Schumacher ukazuje ako hlavné ťažisko zámernej skromnosti potrebu žiť skôr spolu s druhými ľuďmi, než žiť egoisticky sám pre seba, tak ako je to teraz v móde. Takmer archetypickým vzorom skromnosti je taoistický mudrc, ktorý sa nesnaží nabádať ľudí k osvieteniu, ale k tomu, aby si uchovali svoju jednoduchosť. V žiadnom prípade to však neznamená „návrat na stromy“, ako sa zvyknú tejto myšlienke posmievať mnohí ekonómovia. Neznamená to ani žiť primitívne či nekultúrne. Skôr naopak. Vyžaduje to niečo robiť, ako dostávať hotové veci.
Sme takí naočkovaní prevládajúcim svetonázorom, že si stále myslíme, že naši predkovia bez splachovacieho wc a elektriny nemohli dôstojne žiť. Dôstojnosť je však v niečom úplne inom a nie v tom, čo vlastníme a akou technikou sme obklopení. Nechávame si reklamou vsugerovávať, že bez „super“ čistiacich prostriedkov je ohrozené naše zdravie alebo hygiena. Sme prehnane opatrní a bojíme sa. Takýchto príkladov by sa našlo veľmi veľa. Dobrovoľná skromnosť nie je ani tak o askéze, ale skôr o radosti zo života než o radosti z majetku.
Ako sa dostať z matrixu?
Prvým krokom by mohlo byť zbavenie sa ilúzií o západnej civilizácii. Akonáhle dokážeme uznať, že náš život je zbytočne komplikovaný a že dokážeme žiť kvalitne aj bez neustáleho hromadenia zbytočných veci, potom možno budeme vedieť žiť bez nutnosti maskovať tragiku našej konzumnej existencie len kúpou ďalších a ďalších „prežitkov“. Takto sa môžeme dostať von zo začarovaného kruhu kultu spotreby a prejsť k navonok „chudobnejšiemu“ no vnútri bohatšiemu životu. Chce to veľkú dávku odvahy opustiť konformné stádo a vydať sa naprieč neprebádanou krajinou. Vedel to už Fromm, keď poukazoval na to, že je dôležitejšie byť, ako mať.
Základom je zmena našich vnútorných priorít a motivácií. Postupným zjemňovaním vedomých aspektov života sa môžeme zbaviť navyknutých a nefunkčných vzorcov správania a myslenia. Môžeme sa naučiť „dotknúť a pustiť“, a nie kŕčovito uchopiť a chcieť držať a báť sa momentu, kedy sa nám to sladké sústo vytrhne z rúk. Môžeme začať jednoducho tak, že budeme vedome znižovať svoju vlastnú spotrebu. Nemusíme byť len pasívnymi pozorovateľmi. Nemusíme čakať, až s tým „niekto niečo urobí“. Môžeme začať niečo robiť aj my sami. Možno sa postupne aj u nás ľudia prejedia konzumného spôsobu života a zistia, že tadiaľ cesta už nevedie.
Foto: Zuzana Mokráňová
Úvodné foto: Záježová Polomy
