Neobľúbila som si už samotné slovo „pragmaticky“, je príliš vecné, zatiaľ čo umenie sa nedá tak jednoducho uchopiť, spútať, či ohraničiť, žiaľ, musím zopakovať, že pri administratívnych úkonoch, akým je každoročný očakávaný podporný prísun financií z Ministerstva kultúry SR, sa s umením zaobchádza pragmaticky… sú to len očíslované projekty, ktorých počet z istého nadhľadu zakaždým prevyšuje možný finančný potenciál.
Už holú skutočnosť, že spisovateľ dokončí svoje dielo a odnesie ho vydavateľovi pri známych finančných pomeroch bez očakávania honorára, by kultúrna spoločnosť mala prijať s vďakou ako dar, či ako prínos do nášho kultúrneho dedičstva… lenže u nás je to inak.
Svoju traumu s vydávaním pôvodných knižných titulov prežívajú aj vydavatelia, hoci najmä im by sa bolo treba poďakovať, že každoročne do toho idú, lebo bez nich by pre knižnú kultúru zastal čas.
Od osemdesiateho deviateho roku sme prešli poriadny kus cesty a s nami aj novoobjavená demokracia, preto si kladiem otázku, prečo vlastne vznikol ten dusiaci administratívny aparát okolo vydávania pôvodných kníh, prečo tá nedôvera k vydavateľstvám, veď istotne najlepšie poznajú autorov aj diela, ktoré sa rozhodli vydať… tak prečo tá umelá, neprirodzená atmosféra odborných komisií, čo pri výbere diel zastupujú, povedzme si to priamo, nesvojprávne vydavateľstvá.
Namiesto vlastného výberu môžu zdĺhavo papierovať okolo každého autora i diela, k tomu pridať posudok a úryvok zopár strán, všetko odoslať na MK, a čakať…
Niekoľkomesačná trauma vrcholí vždy na jar… pre veľkú časť knižných titulov, ktoré komisie neuznali hodnými podpory, aj tak zastane čas…
Tohto roku sa stalo ale niečo nezvyčajné… pri každom nepodporenom diele (projekte) sa objavila tá istá, alibisticky vysvetľujúca formulka, zdôrazňujúca odbornosť komisií a isté kritériá…, navyše zvýraznená žltým pozadím… bol to zvláštny pohľad, webová stránka bohato spestrená žltými políčkami, ktoré odrážali názov nepodporeného diela aj meno autora, akoby to mala byť podradnejšia kategória, nedosahujúca bližšie neurčené kritériá. (Nechtiac mi to pripomenulo päťdesiaty ôsmy rok a list z Lekárskej fakulty, že som nesplnila isté kritériá pre štúdium…)
Po čase žlté políčka i vysvetľujúce formulky z webovej stránky zmizli, ale čo sa nestratilo, to sú otázky, ktoré sa pri pozornejšom skúmaní tohto napínavého čítania vynorili.
Lebo naša literárna obec je dostatočne erudovaná, aby si na mnohé vedela kvalifikovane odpovedať. Nie že by som tu chcela prejaviť nedôveru k odbornosti jednotlivých členov komisií, alebo ju hlbšie analyzovať, ale som presvedčená, že v rámci spomínanej literárnej obce by sa dalo zostaviť viacero ďalších, rovnako odborných komisií, ktoré by mali možno aj celkom odlišné kritériá.
Aj popri údajnej finančnej stiesnenosti mi na tejto webovej stránke najviac padlo do oka, že komisia bola dosť štedrá k mnohým projektom od autorov, ktorých mená mi nič nehovoria. V tejto súvislosti si spomínam, že keď som začínala, prednosť mali vždy starší, renomovaní spisovatelia, a teraz, keď som konečne pochopila, ako sa vekom tvorivému pohľadu obzory otvárajú čoraz viac, ako dozrieva vnútorný zrak, že zachytí viac než oči mladíka… práve teraz, keď by sa malo dávne čakanie vrátiť, všimla som si, že viacerí súčasní spisovatelia staršej generácie, čo počas desaťročí obohatili literatúru o cenné diela, ktorých umeleckú úroveň už netreba skúmať, sa ocitli v žltých políčkach.
Nazdávam sa, že vo vyspelých kultúrach by malo byť samozrejmosťou prijať s vďačnosťou každé nové dielo od spisovateľov staršej generácie, predovšetkým ale odborná komisia… pokiaľ je naozaj na prvom mieste kvalita. Lebo ignorovaním tvorby renomovaných spisovateľov staršej generácie, ktorých diela už dávno preveril čas, utrpí najmä národná kultúra, vlastne už utrpela, lebo za danej finančnej situácie toto ignorovanie má reálnu podobu pomalého likvidovania.
Pri pozornom čítaní webovej stránky o tohtoročných dotáciách som mala dojem, že na niektorých projektoch sa napriek nedostatku doslova mrhalo peniazmi. Z posudzovania odbornej komisie víťazne vyšlo napríklad komerčné vydavateľstvo Ikar, na dva projekty dokonca získalo niekoľkotisícové dotácie, spomeniem jeden: Tisíc a jedna noc, osem tisíc eur. Samozrejme, že je správne, aby sa toto dielo vydalo aj u nás, ale pokiaľ má byť väzba až natoľko exkluzívna, ako som to videla v televízii, je to síce krásne, ale vďaka nej bude určená len pre majetnejšie vrstvy čitateľov. Škoda, že odborná komisia neuvažovala s možnosťou, že by si komerčné vydavateľstvo mohlo nájsť pre luxusné vydanie aj sponzorov v tejto vrstve.
Zatiaľ vydavateľstvá, zamerané predovšetkým na národne orientovanú literatúru, či pôvodnú tvorbu, ako napríklad Matica a jej vydavateľstvo, ďalej vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Tranoscius a ďalšie, boli vo svojej ponuke uspokojené iba čiastočne, a pritom ku každému projektu bol priložený rovnako odborný posudok, ktorého kvalifikácia by sa mohla rovnať kvalifikácii členov odbornej komisie.
Pre toto všetko sa nazdávam, že aj nad tohtoročným výberom podporených projektov visí otáznik. Zároveň sa tu natíska otázka, prečo vo vyspelej demokracii nemôžu byť peniaze prerozdelené priamo medzi vydavateľstvá, úmerne vydaným dielam?
Lebo ak tu naozaj ide o kvalitu, tak vydavatelia najlepšie poznajú diela, ktoré sa rozhodli vydať, navyše pri výbere nemajú k dispozícii z rukopisu iba úryvok (kde sa dá pri množstve žiadostí iba v rýchlosti zalistovať), ale vždy celé, kompletné dielo, majú svoju odbornosť i prax, zväčša to nie sú spisovatelia, ale redaktori, nezaťažení osobnou sympatiou či naopak…
Čo tak vrátiť im dôstojnosť… a spisovateľom tiež?
