Prvá zbierka básní Etely Farkašovej Na rube času (2006) nebola iba úletom autorky hĺbavých próz, esejistky a filozofky. Nasledovala zbierka Opretá o ticho v edícii knihy na počúvanie, kde prezentuje, najmä v druhej časti, citeľný posun od esejí k čistej poézii.
V novej zbierke básní Prstoklady, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve PRO Banská Bystrica, nám Farkašová ponúka vyzreté dielo, a hoci svojmu predchádzajúcemu videniu ostáva verná, jej umelecký výraz tu neprezentujú filozofické skice, ale poéziou predchnuté metafory.
Tematický okruh týchto, u Farkašovej vždy stíšených pohľadov, je v hĺbke autorského subjektu, z neho sa prelína do okolitého sveta, často ohraničeného niečím blízkym a každodenným, zdanlivo jednoduchým, čo však v jej vnímaní a umeleckom videní dáva čitateľovi tušiť prekvapujúcu hĺbku: „ ten obraz v sebe,/ ktorý okrem teba/ nik iný nepozná,/si zvykneš brávať/ do každého rána,/noša, z ktorej ti/ klesajú ramená/…“
Autorkino vnímanie radosti, smútku, hľadania a pochybnosti ústi do poznania, pokory a stíšeného hlasu poetky. Farkašovej metafory sú priezračné, chcem povedať – hlboko precítené, a predsa zrozumiteľné: „ byť si tŕňom/ v svojom vlastnom/ oku,/ bolestivo zostrujúcom/ hrany videného,/…“, alebo: „ kľúč sa mi (opäť raz)/ zasekol v zámke/ (celkom zhrdzavenej)/ nedostupné, cudzie/ ostávajú pre mňa/ košaté príbehy/ za múrmi/ epických záhrad“.
Aj v týchto básňach sa autorka ponára do sebapoznania, či prežívania každodennosti, bez poryvov vášní či výkrikov, jej pohľady sú však výnimočné pokojnou, vyrovnanou metaforickou hĺbkou: „skyva pritvrdého chleba/ s vysušenou kôrou,/ pred akou by nejeden zub/ preľaknuto cúvol,/ ani nevieš/… kto prvý raz zamiesil/ toto krutotvrdé cesto,“ alebo: „ neexistujúca klávesnica/ chveje sa v akordoch/ na samej hrane/ počuteľného“.
Ťažké by bolo povedať, ktoré básne ma upútali viac, lebo každá z nich nesie so sebou istú hĺbku poznania, napríklad: „kolo, kolo mlynské/ kdesi v alfa bode/ jedného príbehu, jednej histórie/… kolo, kolo mlynské, za štyri rýnske,/ rezko rozkrútené do vejára farieb,/ vyspievané nahlas/ ( s prípadnými falošnými tónmi), / takmer nikdy nemohlo prekričať/ trpkasté pocity (nezvratnej) samoty“.
Farkašová najmä v tejto zbierke presvedčila, že jej videnie do hĺbky autorského subjektu, či do tvrdo reálneho okolitého sveta, môže mať aj krehký, s metaforou sa snúbiaci umelecký tvar, v jej poňatí však ide o farkašovsky známy stíšený hlas, ktorý je výsledkom pokory, nepokoja i pochybností, ale najmä poznania hĺbavej autorky.
Knižka je obohatená o krehké ilustrácie akademickej maliarky Kvety Fulierovej a istotne poteší milovníkov poézie, chvíľkového stíšenia, upokojujúceho vybočenia z náhlenia a každodennosti.
Etela Farkašová: Prstoklady
PRO, Banská Bystrica 2011
