Zámerne som použila výraz „otázka“ a nepoužila som často pretriasané slovné spojenie „rómsky problém“. Lebo je to naozaj problém? Ak áno, tak v prvom rade problém koho?
Moja známa ma upozornila na dôležitý jav a tým je skutočnosť, že pri riešení rómskej otázky si treba v prvom rade ujasniť a hlavne rozlíšiť, ktoré stránky života „problémových“ rómskych komunít treba dať z pohľadu štátu akože do poriadku a ktoré len vyjadrujú ich odlišnosť od nás, ktorú by sme sa mohli chcieť naučiť akceptovať. Do prvej kategórie rozhodne patrí akékoľvek porušovanie zákonov. Tým sa však v článku nechcem zaoberať. Z jej rozprávania ma zaujala hlavne druhá kategória prejavov, ktoré by mali vyjadrovať našu vzájomnú odlišnosť.
Rómovia sú naozaj iní
Kameňom úrazu sa stáva násilná snaha o premenu niekoho na náš vlastný obraz. Až toto je skutočný problém a nielen v riešení rómskej otázky, ale aj napríklad v obyčajnom fungovaní medziľudských vzťahov. Bert Hellinger, nemecký filozof to v knihe „Láska ducha“ vyjadril jednoducho, ale výstižne, keď napísal: „Mier začína až v okamihu, kedy každý smie byť taký, aký je, keď každý druhému prizná, že smie ostať, ako a kde je.“ Zároveň to znamená, že všetci navzájom ctia svoje hranice, že nikto neprekračuje hranice druhého. Nemám v úmysle púšťať sa tu do nejakých sociálnych analýz, ale chcem ponúknuť taký uhol pohľadu, ktorý nám možno (keď to sami sebe dovolíme) napovie aj niečo o nás samotných.
Keď posudzujeme rómsky spôsob života, zvyčajne ho hodnotíme z pohľadu našej kultúry, ktorá je okrem iného aj kultúrou určitej usporiadanosti, zákonov a noriem. Vďaka reklame, ktorá nám neustále podsúva ideál v podobe dokonalej čistoty (stačí si spomenúť na obraz vymydlenej rodinky, ktorá varí v absolútne čistej kuchyni a používa riad bez jedinej škvrny) sme kultúrou hygienickou. Najviac si ceníme kariéru, vzdelanosť, či spoločenský úspech. Ekonomické ukazovatele sú pre mnohých tie najhlavnejšie veličiny, rovnako ako poriadok a pokojné spolunažívanie bez emócií, ktoré považujeme už za prehnané. Avšak nezdá sa vám, že v zákulisí tohto veľkého divadelného predstavenia niečo už dlhšie nesedí?
Okrem nás tu žijú aj tí, ktorých považujeme za iných. Tí tmaví, ktorí sú hlúpi, lebo neposielajú svoje deti do škôl, sú násilnícki, neporiadni, neusporiadaní a pod. My sme predsa tí poriadkumilovní, racionálni a čistí a sú to oni, ktorí neuznávajú naše hodnoty… Len oni sú tí zlí. Naozaj? Pre koho je také dôležité, že sú Rómovia takí, alebo onakí a prečo žijú tak ako žijú? Nie sú náhodou aj naše predstavy o nás ako o racionálnych bytostiach tiež len akýmsi zažitým klišé? Prečo nás Rómovia tak veľmi iritujú? Nemám teraz na mysli kradnutie, ktoré nás pochopiteľne hnevá a ktoré máme s nimi spoločné, mám na mysli skôr ich správanie, ktoré je hlučné a plné – z nášho pohľadu – prehnaných emócií. Prečo to viacerých z nás tak rozčuľuje?
Pohľad pod povrch, aj náš
Arnold Mindell, zakladateľ Procesovo orientovanej psychológie, by možno povedal, že je to preto, lebo vyjadrujú našu vlastnú, hlboko potlačenú časť, ktorá bola uhladená, zarovnaná a vyvoňaná vymydlenou kultúrou plnou noriem, zákazov a príkazov. V opozícii voči tomuto nablýskanému svetu sa rómsky spôsob života javí ako život slobodný a nespútaný, rovnako ako je nespútaná živelnosť emocionality. Nepripomína vám to niečo? Napríklad situácie, v ktorých musíme držať svoje emócie na uzde, lebo je neslušné a nevhodné prejaviť ich. Musíme byť usporiadanou súčiastkou systému a oni si môžu dovoliť byť iní. Mindell náš hnev na uvedený spôsob života považuje za akýsi výkrik našich vlastných nevedomých častí a pýta sa, či by sme aspoň občas nezahodili všetky tie naše domnelé istoty a normy s radosťou do koša a nevymenili by sme ich za nespútanosť a živelnosť, ktorú sme kedysi dávno pochovali v sebe do toho najhlbšieho hrobu.
Áno viem, že je oveľa ľahšie hľadať škodcu niekde tam vonku, než ho uvidieť vo svojom vlastnom vnútri, v podobe tieňa nejakej našej vytesnenej vlastnosti. Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že stále opisujem prejavy, ktoré patria len do druhej kategórie, ktorá bola spomenutá v úvode. Kradnutie a zneužívanie sociálneho systému tu neriešim, keďže to je úplne bežné aj u Nerómov. Mnohí z vás si isto povzdychnú, že keby som mala za susedov rómsku rodinku, tak by som určite písala inak. Zrejme máte pravdu.
Na tejto stránke nájdete množstvo materiálov o takzvanom „riešení“ rómskej problematiky. Mnohé z nich sú len teoretickým dokumentom, ktorému chýba nejaká hlbšia myšlienka či autorova osobná skúsenosť. Pritom skúsenosti ľudí, ktorí žijú priamo v teréne, by mohli byť najkompetentnejším radcom pri riešení tohto „problému“. No pokiaľ budeme svoje vnímanie orientovať len čierno-bielo a nebudeme sa snažiť nahliadnuť aj pod povrch, len ťažko sa pohneme k hlbšiemu pochopeniu.
Foto: SITA/Ivan Fleischer
