Keď hovorím o kultúre, myslím na tú našu, ozajstnú, akú si pamätáme, kým ešte bola na výslní, tú, čo prechádza storočiami, a pritom… dnes je v ústraní, zabúdaná, obchádzaná (nie všade), zamieňaná za bulvár a gýč. Takže veľa zdravia, lebo iba zdravá kultúra bude mať dostatok síl, aby konečne vystúpila z tieňa pseudokultúry, kde sa už hrbí pridlho.
Zatiaľ „vládne“ u nás kultúra celebrít. Už sme si na ten výraz zvykli, hoci na prvé počutie vyznieva komicky. Nedávno som si v istej (komerčnej) televíznej relácii vypočula, ako (inak sympatické) televízne moderátorky riešili otázku, čo urobiť, keď znenazdajky stretneme na ulici či v obchode celebritu, ako sa zachovať… vraj úsmev… úsmevom naznačiť, že sme si ju všimli…
Nebudem rozoberať, kto všetko spadá pod dnes zaužívaný pojem celebrity, no zdá sa, že tie oslepené skupiny (možno davy), prevažne mladých, na internete, či inde, považujú tie hviezdy či hviezdičky a všetko okolo nich za vrcholnú kultúru… odpovedzme si pravdivo, že už dlho nepoznajú inú.
Pri týchto „celebritných“ problémoch blednú tie každodenné, napríklad existenčné, aj to, či znesieme ďalšie dane, či padne euro, alebo napokon vydrží.
Zatiaľ na komerčných kanáloch najväčšieho elektronického média sa stihla udomácniť zámorská (po jej vzore už aj domáca) viac či menej retardovaná komixová kultúra, urážajúca vkus či inteligenciu diváka. Prostredníctvom tých magických obrazoviek síce náš divák už stihol do seba absorbovať kadečo, ale tu spadla latka v hodnotovom rebríčku príliš hlboko, až niekde do druhého inteligenčného suterénu, odkiaľ občas doľahne na bubienky ten otravný umelý rehot (asi neviditeľných retardovaných divákov, možno samotných tvorcov), lebo inak by sa nezasmial asi nikto.
Niekedy sa to zdá byť neuveriteľné, no akoby sa kultúra scvrkla na tie začarované obrazovky… áno, začarované, lebo z nich vychádza cudzia zámorská kultúra, a to už zopár rokov. Človek by povedal, že každý pubertiak sa už mohol nasýtiť Indiánov a kovbojov, bezhlavou streľbou či inou zvrátenosťou, ale kovboji, ako sa zdá, sa ešte neunavili, preháňajú sa ďalej na spotených koňoch spustnutou prériou, ba môžu to takto ťahať ďalších sto aj dvesto rokov, pokiaľ celkom zabudneme, kde vlastne žijeme. Akoby nás tie obrazovky chceli vytrhnúť z našej vlastnej histórie a preniesť o dve storočia dozadu, a ešte niekde celkom inde.
Pravda je, že čarovná obrazovka prináša aj pohľady do prežívania či zabíjania najmodernejšej civilizácie, bezplatné „školenie“ pre psychopatov, aj tých prípadných budúcich. A keď sa z toho z času na čas prebudíme a rozhliadneme sa okolo seba, zistíme, že ono sa už strieľa a bezhlavo zabíja aj mimo obrazovky.
Možno sme iba nespokojne krútili hlavami, len sme sa flegmaticky prizerali.
Zmôže s tým niečo kultúra? Naša vlastná? Tá, ktorá tu vždy bola a je, iba pridlho sme ju nechali stáť v pozadí? (Možno je pridrahá, ako všetko kvalitné, čo za niečo stojí.) Aj preto veľa duševného zdravia, ak je deprimovaná z toľkých nechutností. Mala by sa vzchopiť a ukázať konečne svoju tvár… mnohí na ňu už zabudli… potvrdiť, že je tu stále… bude k tomu potrebovať veľa vytrvalosti a odvahy, ale nemá na výber, ak chce v tomto súboji prežiť.
Foto: Emil Polák
