Stredobod boja o duševné vlastníctvo
Ako sa Bill Gates stal najbohatším mužom Ameriky? Jeho bohatstvo nemá nič spoločné s tým, že by Microsoft vyrábal dobrý softvér za nižšie ceny v porovnaní s konkurenciou, alebo s úspešnejším „vykorisťovaním“ svojich pracovníkov (Microsoft vypláca svojim intelektuálnym pracovníkom relatívne vysoké platy). Milióny ľudí si ešte stále kupuje softvér Microsoftu, pretože Microsoft si vydobyl rolu takmer univerzálneho štandardu, čím si prakticky zmonopolizoval túto oblasť ako stelesnenie toho, čo Marx nazval „všeobecným intelektom“, pod ktorým mal na mysli kolektívne poznatky vo všetkých ich podobách, od vedy po praktické know-how. Gates účinne sprivatizoval časť všeobecného intelektu a zbohatol privlastnením si príjmov, ktoré z toho vyplývali.
Možnosť privatizácie všeobecného intelektu je čosi, čo Marx nikdy nepredvídal vo svojich spisoch o kapitalizme (najmä preto, že prehliadol jeho sociálny rozmer). V súčasnosti je to však stredobod boja o duševné vlastníctvo: ako sa úloha všeobecného intelektu – na základe kolektívnych poznatkov a sociálnej spolupráce – v postindustriálnom kapitalizme zvyšuje, tak sa bohatstvo hromadí v pomere k mzdovým nákladom výroby. Výsledkom nie je, ako Marx zrejme predpokladal, samorozklad kapitalizmu, ale postupná transformácia zisku generovaného vykorisťovaním pracujúcich na trvalý príjem privlastnený privatizáciou poznatkov.
To isté platí aj o prírodných zdrojoch, ktorých ťažba je jedným z hlavných zdrojov trvalých príjmov. Neustále prebieha boj o to, kto získa tieto príjmy: obyvatelia tretieho sveta alebo západných korporácií. Je ironické, že pri vysvetľovaní rozdielu medzi pracovnou silou (ktorá svojím využívaním produkuje hodnotu navyše) a ďalšími komoditami (ktoré svojím využívaním spotrebujú celú svoju hodnotu) Marx prezentuje ropu ako príklad „obyčajnej“ komodity. Akýkoľvek pokus o vytvorenie prepojenia medzi rastom a poklesom cien ropy a rastom a poklesom výrobných nákladov alebo cenou vykorisťovanej pracovnej sily by nemalo zmysel: výrobné náklady sú zanedbateľné v pomere k cene, ktorú platíme za ropu, pričom tá je naozaj príjmom, ktorý dokážu vlastníci zdrojov ovládať vďaka obmedzeným zásobám.
Keď sa z požehnania stáva prekliate
Dôsledkom nárastu produktivity z dôvodu exponenciálne rastúcich dosahov kolektívnych poznatkov je zmena úlohy nezamestnanosti. Ide o jedinečný úspech kapitalizmu (väčšia efektívnosť, zvýšená produktivita atď.), ktorý produkuje nezamestnanosť a pre ktorý je čoraz viac pracovníkov zbytočných: to, čo by malo byť požehnaním – nižšia potreba ťažko pracujúcej pracovnej sily – sa stáva prekliatím. Alebo, inými slovami, príležitosť byť zneužívaným v dlhodobej práci je dnes vnímaná ako výsada. Celosvetový trh, ako to vyjadril Fredric Jameson, je „priestor, v ktorom každý raz bol produktívnym pracovníkom a v ktorom prácu začala vytláčať zo systému cena“. V prebiehajúcom procese kapitalistickej globalizácie kategória nezamestnaných už nie je obmedzená na Marxovu „záložnú armádu pracujúcich“, ale zahŕňa, ako Jameson poznamenal, „rozsiahle skupiny obyvateľstva na celom svete, ktoré akoby vypadli z dejín a ktoré boli zámerne vylúčené z modernizačných projektov kapitalizmu prvého sveta a odpísané ako beznádejné alebo konečné prípady“: tzv. „zlyhávajúce štáty“ (Kongo, Somálsko), obete hladu alebo ekologickej katastrofy, uväznené pseudoarchaickými „etnickými nenávisťami“, predmetmi filantropie a mimovládnymi organizáciami alebo cieľmi vojny proti terorizmu. Kategória nezamestnaných sa tak rozšírila a dnes zahŕňa celý rad osôb, od dočasne nezamestnaných, nezamestnateľných a trvalo nezamestnaných po obyvateľov get a slumov (všetkých tých, ktorých sám Marx označil „lumpenproletariátom“), a nakoniec všetkých občanov a štáty vylúčené z globálneho kapitalistického procesu ako prázdne miesta na starovekých mapách.
Niektorí tvrdia, že táto nová forma kapitalizmu poskytuje nové možnosti emancipácie. Každopádne ide o tézu z diela Harda a Negriho Multitude, ktorá sa snaží radikalizovať Marxa, podľa ktorého ak by sme odsekli hlavu kapitalizmu, dostali by sme socializmus. Podľa nich bol Marx historicky obmedzený: rozmýšľal v medziach centralizovanej, automatizovanej a hierarchicky usporiadanej priemyselnej pracovnej sily s tým, že „všeobecný intelekt“ chápal ako akúsi centrálnu plánovaciu agentúru; až dnes, s nárastom „nemateriálnej práce“, sa revolučný zvrat stal „objektívne možným“. Táto nemateriálna práca sa pohybuje medzi dvoma pólmi: od intelektuálnej práce (tvorba myšlienok, textov, počítačových programov atď.) po afektívnu prácu (vykonávanú lekármi, opatrovateľkami a palubnými sprievodcami). Dnes má nemateriálna práca obrovskú prevahu v zmysle Marxovho tvrdenia, že v kapitalizme 19. storočia mala veľká priemyselná výroba hegemonické postavenie: presadzuje sa nie prostredníctvom sily čísel, ale zohrávaním kľúčovej, symbolickej štrukturálnej úlohy. A to, čo vzniká, je obrovská nová, tzv. „spoločná“ doména: spoločné poznatky a nové formy komunikácie a spolupráce. Výsledkami nemateriálnej produkcie nie sú predmety, ale nové sociálne alebo medziľudské vzťahy; nemateriálna výroba je biopolitická, je to produkcia spoločenského života.
Vzostup nového kapitalizmu „bez trenia“
Hardt a Negri opisujú proces, ktorý ideológovia súčasného „postmoderného“ kapitalizmu oslavujú ako prechod od materiálnej výroby k výrobe symbolickej, od centralisticko-hierarchickej logiky k logike samoorganizácie a spolupráce na viacerých frontoch. Rozdiel je v tom, že Hardt a Negri sú verní Marxovi: snažia sa dokázať, že mal pravdu v tom, že vzostup všeobecného intelektu je z dlhodobého hľadiska nezlučiteľný s kapitalizmom. Ideológovia postmoderného kapitalizmu tvrdia pravý opak: podľa nich marxistická teória (a prax) zostáva v medziach hierarchickej logiky centralizovanej štátnej kontroly, a preto nemôže súťažiť so sociálnymi dôsledkami informačnej revolúcie. Toto tvrdenie podporujú aj empirické dôvody: komunistické režimy v skutočnosti zanikli pre ich neschopnosť prispôsobiť sa novej spoločenskej logike podporovanej informačnou revolúciou. Revolúciu chceli riadiť, aby z nej urobili ďalší rozsiahly centralizovaný projekt so štátnym plánovaním. Paradoxom je, že to, čo Hardt a Negri oslavujú ako jedinečnú šancu na prekonanie kapitalizmu, ideológovia informačnej revolúcie oslavujú ako vzostup nového kapitalizmu „bez trenia“.
Hardtova a Negriho analýza má niekoľko slabín, ktoré nám pomáhajú pochopiť, ako dokázal kapitalizmus prežiť to, čo mala byť (v klasickom marxistickom zmysle) nová organizácia výroby, v dôsledku ktorej sa kapitalizmus stal zastaraným. Podceňujú rozsah, v akom dnešný kapitalizmus (minimálne z krátkodobého hľadiska) sprivatizoval samotný všeobecný intelekt, ako aj rozsah, v akom sa sami pracujúci – viac než buržoázia – stávajú nadbytočnými (s čoraz vyšším počtom tých, ktorí sa nestávajú len dočasne nezamestnanými, ale aj štrukturálne nezamestnateľnými).
Nástup novej buržoázie a „extra platy“
Ak v ideálnom prípade starý kapitalizmus predstavoval podnikateľa, ktorý investoval (svoje vlastné alebo požičané) peniaze do výroby, ktorú organizoval a riadil, a potom si vybral zisk, dnes sa objavuje nový ideálny typ: už to nie je podnikateľ, ktorý vlastní firmu, ale odborný manažér (alebo manažérska rada, ktorej predsedá generálny riaditeľ), ktorý riadi firmu vo vlastníctve bánk (tiež riadených manažérmi, ktorí banku nevlastnia) alebo rozptýlených investorov. V tomto novom ideálnom druhu kapitalizmu stará buržoázia, ktorá sa ukázala nefunkčnou, zastáva novú funkciu ako platený manažment: členovia novej buržoázie dostávajú platy, a keď aj vlastnia časť svojej firmy, zarábajú na cenných papieroch ako súčasť svojej odmeny („bonusy“ za ich „úspech“).
Aj táto nová buržoázia si privlastňuje nadbytočnú hodnotu, ale v (mystifikovanej) podobe toho, čo sa nazýva „extra plat“ (často domnelý referenčný bod, ktorého jediným reálnym príkladom v dnešnej globálnej ekonomike je plat zamestnanca sweatshopu v Číne alebo v Indonézii), pričom práve tento rozdiel medzi nimi a obyčajnými proletármi určuje ich postavenie. Buržoázia v klasickom zmysle sa tak akoby vytrácala: kapitalisti sa znovuobjavujú ako podskupina platených pracujúcich, ako manažéri, ktorí sú kvalifikovaní na to, aby zarábali na základe svojich schopností (a práve z tohto dôvodu je pseudovedecké „hodnotenie“ podstatné, keďže legitimizuje nerovnosti). Kategória pracujúcich poberajúcich extra plat, sa vonkoncom neobmedzuje len na manažérov a zahŕňa rôznych expertov, administrátorov, štátnych zamestnancov, lekárov, právnikov, novinárov, intelektuálov a umelcov. Toto extra odmeňovanie má dve podoby: viac peňazí (pre manažérov atď.), ale aj menej práce a viac voľného času (pre – niektorých – intelektuálov, ale aj pre štátnych správcov atď.).
Hodnotiaci postup používaný na rozhodovanie o tom, ktorí pracujúci dostanú extra plat, je svojvoľný mechanizmus moci a ideológie bez vážnejšieho prepojenia na skutočné schopnosti; extra plat existuje nie z ekonomických dôvodov, ale z dôvodov politických: na udržanie „strednej triedy“ s cieľom zachovať sociálnu stabilitu. Svojvôľa sociálnej hierarchie nie je chyba, ale podstata veci, pričom svojvôľa pri hodnotení zohráva analogickú úlohu ako svojvôľa úspechu trhu. Násilie vypukne nie vtedy, keď je v spoločenskom priestore príliš veľa nepredvídaných skutočností, ale vtedy, keď sa niekto snaží eliminovať nepredvídané skutočnosti. Jean-Pierre Dupuy vo svojom diele La marque du sacré chápe hierarchiu ako jeden zo štyroch postupov (‘dispositifs symboliques’), ktorých funkciou je zabrániť tomu, aby bol vzťah nadradenosti potupný: samotná hierarchia (príkaz zvonka, ktorý mi umožňuje prežívať nižšie sociálne postavenie nezávisle od mojej vrodenej hodnoty); demystifikácia (ideologický postup, ktorý poukazuje na to, že spoločnosť nie je meritokraciou, ale výsledkom objektívnych sociálnych bojov, a umožňuje mi vyhnúť sa bolestivému záveru, že niekoho iného nadradenosť je výsledkom jeho zásluh a výsledkov); nepredvídané skutočnosti (podobný mechanizmus, na základe ktorého sme pochopili, že naša pozícia na sociálnom rebríčku závisí od prirodzenej a spoločenskej lotérie; šťastní sú tí, ktorí sa narodili so správnymi génmi v bohatých rodinách); a zložitosť (nekontrolovateľné sily majú nepredvídateľné dôsledky; napríklad, neviditeľná ruka trhu môže spôsobiť moje zlyhanie a úspech môjho suseda, aj keď budem pracovať usilovnejšie a aj keď som oveľa inteligentnejší). Na rozdiel od zdania, tieto mechanizmy popierajú, resp. neohrozujú hierarchiu, ale robia ju prijateľnou, keďže „to, čo vyvoláva nepokoje, je myšlienka, že ten druhý si zaslúži svoje šťastie, a nie opak – a to je to jediné, čo možno otvorene vyjadriť.“ Na tejto premise Dupuy stavia svoj záver, že je veľká chyba myslieť si, že primerane spravodlivá spoločnosť, ktorá aj samu seba vníma ako spravodlivú, bude zbavená akejkoľvek zlovôle: naopak, práve v takýchto spoločnostiach tí, ktorí zastávajú podradné pozície, nájdu východisko zo svojej zranenej pýchy v násilnom prepuknutí hnevu.
Čínsky kapitalizmus bez buržoázie
S tým je spojená bezvýchodisková situácia, ktorej čelí dnešná Čína: ideálnym cieľom reforiem Teng Siao-pchinga bolo zaviesť kapitalizmus bez buržoázie (keďže tá by inak tvorila vládnucu triedu); dnes však čínski lídri bolestivo zisťujú, že kapitalizmus bez ustálenej hierarchie možnej vďaka existencii buržoázie vytvára permanentnú nestabilitu. Akou cestou sa teda Čína vydá? Bývalí komunisti sa vo všeobecnosti ukazujú ako najefektívnejší manažéri kapitalizmu, pretože ich historické nepriateľstvo voči buržoázii ako triede dokonale zodpovedá tendencii dnešného kapitalizmu stať sa manažérskym kapitalizmom bez buržoázie – v oboch prípadoch, ako to už dávno tvrdil Stalin, „kádre rozhodujú o všetkom“. (Zaujímavý rozdiel medzi dnešnou Čínou a Ruskom: v Rusku sú univerzitní profesori až smiešne podhodnotení – de facto sú už súčasťou proletariátu –, kým v Číne sú im vyplácané extra platy, aby sa zabezpečila ich poslušnosť.).
Pojem extra plat vrhá nové svetlo aj na pretrvávajúce „antikapitalistické“ protesty. V časoch krízy je prirodzeným kandidátom na uťahovanie opaskov platená buržoázia na nižších stupňoch: politický protest je ich jediným riešením, ak sa nechcú stať súčasťou proletariátu. Aj keď ich protesty sú formálne zamerané proti brutálnej logike trhu, v skutočnosti protestujú proti postupnému narúšaniu ich (politicky) privilegovanému ekonomickému postaveniu. Ayn Rand si v Atlas Shrugged predstavuje štrajkujúcich „kreatívnych“ kapitalistov; táto predstava nachádza svoje zvrátené stvárnenie v dnešných štrajkoch, ktorých väčšinu organizuje „platená buržoázia“ hnaná strachom zo straty svojich extra platov. Toto nie sú proletárske protesty, ale protesty proti hrozbe, že sa ich postavenie zníži na status proletárov. Kto sa dnes opováži štrajkovať, keď samotná možnosť mať trvalú prácu je výsadou? Nie málo platení pracujúci (teda ich zvyšky) v textilnom a inom priemysle, ale privilegovaní pracujúci, ktorí majú isté pracovné miesta (učitelia, zamestnanci verejnej dopravy, policajti). Súvisí to aj s vlnou študentských protestov: ich hlavnou motiváciou je pravdepodobne strach, že vyššie vzdelanie im už nezaručí extra plat v neskoršom živote.
Každý prípad treba posudzovať nezávisle
Zároveň je jasné, že rozsiahle oživenie protestov v uplynulom roku, od arabskej jari po západnú Európu, od Occupy Wall Street po Čínu, od Španielska po Grécko, by sa nemalo zahodiť za hlavu len ako vzburu platenej buržoázie. Každý jeden prípad by sa mal posudzovať nezávisle. Študentské protesty proti vysokoškolskej reforme vo Veľkej Británii boli úplne odlišné od augustových nepokojov, ktoré boli len konzumentským karnevalom ničenia, skutočným výbuchom vylúčených. Niektorí by mohli namietať, že povstania v Egypte sa čiastočne začali ako vzbura platenej buržoázie (kde vzdelaní mladí ľudia protestovali pre nedostatočnú perspektívu do budúcnosti), to však bol len jeden aspekt širšieho protestu proti tyranskému režimu. Na druhej strane, protest v skutočnosti veľmi nemobilizoval chudobných robotníkov a roľníkov a volebné víťazstvo islamistov jasne poukazuje na úzku sociálnu základňu pôvodného sekulárneho protestu. Grécko je špeciálny prípad: v posledných desaťročiach sa vytvorila nová platená buržoázia (najmä v prebujnenej štátnej správe) vďaka finančnej pomoci EÚ a protesty boli vo veľkej miere motivované hrozbou, že sa to všetko skončí.
Náprotivkom proletarizácie platenej buržoázie je až absurdne vysoké odmeňovanie vrcholových manažérov a bankárov (absurdne preto – ako vyplýva z prieskumov v USA –, lebo má tendenciu byť inverzne úmerné úspechu firmy). Namiesto podrobovanie týchto trendov moralizujúcej kritike by sme ich mali skôr čítať ako znak toho, že kapitalistický systém už nie je schopný samoregulačnej stability – inými slovami, hrozí, že sa vymkne z rúk.
Preložila Judita Takáčová, medzititulky Slovo
(Článok vyšiel v London Review of Books 27. januára 2012)
Foto: david_shankbone
