Demonštrácie tisícok občanov v uliciach slovenských miest vzbudili nádeje u kriticky zmýšľajúcich ľudí u nás i v Čechách. Zdá sa však, že nafukovacia Gorila spľasla.
Vecným základom tzv. kauzy Gorila je „uniknutý“ dokument zo Slovenskej informačnej služby (koncom roka 2011 zverejnený na internete), ktorý zahŕňa prepisy odpočúvaní z konšpiračného bytu. Tie poukazujú na väzbu prakticky všetkých hlavných politických strán na Slovensku (pravicových aj ľavicových) na finančnú skupinu Penta. Prvá vec, ktorá sa javí čudná, je predstava, že spis tajnej služby unikol na verejnosť akosi „náhodne“, alebo v dôsledku činnosti nejakého poctivého novinára. Otázku, kto mal záujem na „úniku“ materiálu tajnej služby, zatiaľ neriešil nikto v slovenskom mediálnom diskurze, prinajmenšom nie v tom mainstreamovom. Z tajnej služby dokumenty neunikajú náhodne.
Prvá fáza „kauzy“ – mediálna kampaň
„Kauza Gorila“ sa rozvinula v januári 2012 mediálnou kampaňou, ktorú začali (pravicové) masmédiá. Mediálny mainstream na Slovensku je pravicového zafarbenia. Prvý, kto priniesol tieto informácie, bol denník SME, ktorý sa otvorene hlási k pravicovej orientácii. Pripojili sa ostatné médiá. Pritom hlavný smer mediálneho útoku smeroval na pravicových politikov: konkrétne na frakciu M. Dzurindu, súčasného predsedu SDKÚ-DS, dominantnej pravicovej strany na Slovensku, s ktorou tvorí tandem KDH. A to napriek tomu, že v spise „Gorila“ sú spomínané mená vysokých predstaviteľov KDH, vtedajšej SMK, ale aj predsedu strany SMER-SD R. Fica. Zaujímavé je, že pravicové médiá nenapadli primárne a predovšetkým Fica. Boli mu adresované len „pomocné“ údery, a aj Ficovo správanie zodpovedalo tomu, akoby vedel, že ak sa k veci nebude vyjadrovať, médiá ho nechajú na pokoji. A aj nechali. Je to vzorec, ktorý sme na Slovensku ešte nevideli.
Na druhej strane predstaviteľ KDH D. Lipšic (minister vnútra) bol interpretovaný ako „spravodlivý“ politik, ktorý celú vec vyšetrí. Podobne bola interpretovaná Iveta Radičová, predsedníčka vlády za SDKÚ-DS. Ako uznal aj Juraj Hrabko, moderátor Slovenského rozhlasu (Slovensko 1) a zároveň komentátor SME v relácii Z prvej ruky (s politológmi M. Kusým a R. Tóthom), zaujímavé je, že Lipšic si v tejto „kauze“ mohol dovoliť to, čo si napríklad jeho predchodca zo SMER-u R. Kaliňák v inej „kauze“ (Malinová) dovoliť nemohol: komentovať predbežné výsledky vyšetrovania politickej „kauzy“ v čase, keď sa ešte sotva začalo. Keď podobný krok urobil Kaliňák v kauze „Malinová“, mediálny mainstream ho išiel, obrazne povedané, „udupať“. Tento rozdiel si všimol aj Hrabko, ktorého nie je možné upodozrievať z nesympatií k mediálnemu „mainstreamu“. V prvej fáze kauzy médiá z čerstvého záznamu púšťali hysterické reakcie zjavne pod tlakom sa nachádzajúceho Dzurindu. A vzápätí pokojné vstupy Lipšica o tom, ako celú kauzu vyšetrí a ako nekompromisne bude postupovať „aj v prípade, že by sa jednalo o jeho blízkych príbuzných“. Samozrejme, s náležitým komentárom k predbežným výsledkom prešetrovania kauzy.
„Kto za koho kope“ sme si mohli overiť v momente, keď Penta ústami svojho hovorcu oznámila, že sa stretávala a konzultovala aj s Radičovou. Táto informácia akosi – zanikla. Bolo by zaujímavé zistiť, prečo boli v „náhodne“ uniknutom dokumente „Gorila“ spomenuté len mená časti politikov (hoci je známe, že tieto väzby sa sotva týkajú len časti politikov), ako aj to, prečo následný mediálny útok ignoroval časť väzieb dokonca aj vtedy, keď na ne niektorí aktéri sami upozornili. Bol vedený zjavne s cieľom zasiahnuť Dzurindovu frakciu v SDKÚ (a jej spojencov z tandemu v KDH).
Skutočný cieľ kauzy – odstaviť z piedestálu Dzurindu
Zo spôsobu vedenia mediálnej kampane, ktorou sa kauza „Gorila“ začala, možno vydedukovať:
a) „Investigatívna kritika“, ktorú sme mali možnosť vidieť v masmédiách, nemala podobu tzv. štandardného politického konfliktu, odohrávajúceho sa v ako-tak pluralitnom prostredí (pravica – ľavica, vláda – opozícia). Práve naopak, s ohľadom na vyššiu efektivitu úderu Dzurindovej frakcii bola oficiálna opozícia, resp. ľavica, z kauzy do značnej miery vypustená. Na to nie je dôvod v prípade „štandardnej“ politickej situácie. Takisto pod mediálnym tlakom sa nachádzala len časť vedenia zainteresovaných politických strán SDKÚ-DS a KDH. Prečo len časť?
Mediálna kampaň teda mala a má podobu boja (proti jednej) frakcii SDKÚ-DS (sčasti KDH). Pripomína skôr kampane, ktoré sa viedli za bývalého režimu, keď bolo cieľom odstaviť jednu frakciu KSČ (KSS). V situácii, keď stratila dosah na masmédiá, resp. podporu tej časti aparátu, ktorá na masmédiá dosah mala. Ani vtedy neboli do procesu aktívne zahrnuté „satelitné“ strany (ČSS, SL a i.), ale ani KSČ (KSS) ako celok nebola objektom kritiky. „Štandardnú“ mediálnu kampaň v podmienkach ako-tak pluralitného prostredia táto kampaň pripomína zo všetkého najmenej.
b) Zároveň, je médiami do pozície „spravodlivého“ spomedzi politikov situovaný iný člen (modrého) establishmentu, minister vnútra D. Lipšic (KDH). Dopĺňa tak osobu inej „spravodlivej“ v establishmente, premiérky I. Radičovej (SDKÚ-DS), ktorej je tento imidž vytváraný dlhodobejšie (viď nižšie). Predseda tretej, menšej pravicovej strany SaS (zjavne satelitnej strany SDKÚ-DS) R. Sulík bol odstavený menej významnou sprievodnou „kauzou Sasanka“ (prepis SMS komunikácie so slovenským „oligarchom“ v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora). Zvýrazňuje to úmysel ponúknuť ako alternatívu duo Lipšic – Radičová. Zaujímavé pritom bolo, že reakcia Sulíka spočívala v priznaní komunikácie, čím sa „kauza Sasanka“ aj v médiách skončila. Aby „kauza Gorila“ pokračovala ďalej.
Politický odkaz mediálnej kampane zodpovedá dlhodobým trendom: v kruhoch ideologicky a inštitucionálne dominantnej pravice, predstavujúcej SDKÚ-DS (KDH), je viditeľná tendencia odstaviť z piedestálu Dzurindovu frakciu. Ako náhrada je ponúkaná Iveta Radičová, v médiách dlhodobo podporovaná vytváraním imidžu „hodnotovej“, „morálnej“ a „serióznej“ političky. V tomto kontexte bolo pokusov o odstránenie frakcie M. Dzurindu už niekoľko. Vyzerá to tak, že tento bude úspešný.
Virtuálny konflikt spestrený divadlom satelitných strán
Keďže táto kampaň sa na kampaň v ako-tak pluralitnom prostredí nepodobá, svojou povahou poukazuje aj na systémové nedostatky politického systému na Slovensku. Konkrétne na to, že politické prostredie nie je zrovna ukážkovo pluralitné (alternatívne). Kto sa v problematike nášho politického systému orientuje, vie, že dojem nie je náhodný. Formálny stranícky pluralizmus, samozrejme, ako vždy existuje, ale infraštruktúru politického režimu (o ktorú fakticky ide) nie je možné považovať za ukážkovo pluralitnú: vzhľadom na to, že určitá zložka straníckeho systému má oproti ostatným dominantný pomer prinajmenšom k masmédiám a systému oficiálnej občianskej spoločnosti. Je teda inštitucionálne a ideologicky dominantná. To má určité následky aj v procese výmeny vlády.
Celkovo teda mediálnu kampaň možno charakterizovať nasledovne:
a) je v nej kritizovaná a škandalizovaná predovšetkým časť modrého establishmentu, napriek tomu, že na takýto selektívny prístup nie sú objektívne dôvody;
b) zároveň, ako náhrada a alternatíva zdiskreditovaného vedenia dominantných pravicových strán, je veľmi viditeľne ponúkaná iná zložka (frakcia) toho istého establishmentu, resp. časť vedenia tej istej dvojice strán (hlavne SDKÚ a tiež KDH);
c) tzv. opozícia v mediálnej zložke „kauzy Gorila“ figuruje len okrajovo. A to do značnej miery ani ako objekt kritiky, no hlavne – ani ako predmet ponúkanej alternatívy. V tomto bode kauza a politický proces okolo nej ani nepripomína tzv. pluralitné prostredie. V „štandardných“ podmienkach by pri diskreditácií predstaviteľov vládnych (ako i časti opozičných) strán bola logicky ako alternatíva ponúknutá opozičná strana. (Bez ohľadu na prípadné „tanečky“ časti ich predstaviteľov, resp. vedenia – kto má za normálnych okolností veriť tomu, že kauzou diskreditované vedenie strán sa delí na „dobrú“ a „zlú“ časť?) Logicky, by z kauzy musela ťažiť určitá časť opozície, resp. strany do kauzy nenamočené. Mediálna kampaň (u nás neexistujúcich) opozičných médií by okamžite nadobudla prevahu a diskreditovaných politikov by zahnala do defezívy. Tu je však ako alternatíva ponúkaná časť (aférou zdiskreditovaného) establishmentu. Dokonca časť aférou zdiskreditovaného vedenia.
Záver: Mediálna kampaň rieši boj frakcií v rámci establishmentu.
Oficiálna opozícia proti tomu nič nemá. Resp. nevieme, či proti tomu niečo má, pretože ju nevidno. Médiá nás zatiahli do virtuálneho politického konfliktu medzi frakciami vládnucej partaje, pre spestrenie občas doplneného divadlom satelitných pravicových strán či indivíduí. Predpokladám, že to možno považovať za predobraz našej „plurality“.
Sú protesty spontánne?
Pozrime sa teraz na druhú zložku PR „kauzy Gorila“: tzv. ľudové či občianske protesty. Občianske protesty proti „kauze Gorila“ (ak mám použiť výraz, ktorým ich uviedli médiá) sa začali koncom januára 2012, boli hojne medializované už dopredu, situované hlavne v Bratislave a ich požiadavkou bolo (je) odchod z politiky a potrestanie „goríl“. Pod týmto pojmom sa myslia hlavne v predtým začatej a súbežne pokračujúcej mediálnej kampani kritizovaní politici s M. Dzurindom a I. Miklošom v popredí. S touto požiadavkou sa obracajú hlavne na I. Radičovú, ktorá, spolu s D. Lipšicom rovnako ústretovo (a medializovane) reaguje na požiadavky organizátorov a medializovaných reprezentantov protestov. Napriek tomu, že I. Radičová je členom vedenia SDKÚ spolu s Dzurindom a Miklošom, prejavujú k nej organizátori protestov zjavné sympatie – v kontraste s formálne deklarovanou nepodporou „žiadnej politickej strane“.
Spontánne a ľudové, resp. „zdola“ organizované protesty sa však od deklarovaných protestov proti „kauze Gorila“ líšia hlavne v dvoch aspektoch:
a) Spontánne a ľudové protesty vznikajú postupne a rovnako postupne sa vytvára ich organizačné a materiálno-technické zabezpečenie. To materiálno-technické obyčajne až pomerne neskoro.
Naproti tomu protesty proti „kauze Gorila“ sa pomerne vysoko organizovane rozvinuli len necelé 3 týždne od rozpútania kauzy oficiálnymi médiami. Nerozvinuli sa postupne. Prvé dva protesty boli relatívne najpočetnejšie. Disponovali v tejto krátkej dobe materiálnym zabezpečením: webovou stránkou, plagátmi, rôznymi karnevalovými úbormi, vrátane „gorilých“ prevlekov a inými rekvizitami z divadelného repertoáru. Teoreticky sa to všetko dá zariadiť rýchlo. Ale potrebujete na to organizáciu a dramaturgiu. Tá sa nemohla vytvoriť za takú krátku dobu. Spôsob a rýchlosť pripravenia protestov nenaznačuje, že by išlo o akciu organizovanú zdola, podobne ako jej karnevalový dojem, svedčiaci o určitej organizácii a dramaturgii. U spontánnych a „zdola“ organizovaných protestov by sa všetky tieto atribúty objavili až po určitom čase (po niekoľkých opakovaniach), ak vôbec. Nakoniec, každý kto niekedy v našich podmienkach organizoval nejakú protestnú akciu „zdola“, vie posúdiť, či je to v takomto rozsahu možné stihnúť za dva týždne.
b) Avšak hlavne, spontánne a ľudové protesty nie sú podporované a (už dopredu) propagované oficiálnymi médiami. A už vôbec nie sú výsledkom, resp. pouličným pokračovaním nejakej politickej kampane, začatej v týchto médiách.
Námestie SNP a Wall Street
Napríklad protesty „Obsaďme Wall Street“ možno z hľadiska ich pomeru k oficiálnym médiám a establishmentu rozdeliť do niekoľkých etáp:
1. Ignorácia. 2. Snaha o zosmiešnenie (kontrapropaganda). 3. Snaha o neutralizáciu prišla v momente, keď fáza č. 2 nevyšla – spočívala vo formálnom uznaní „oprávnenosti“ požiadaviek demonštrantov, ale zároveň pokusom o ich depolitizáciu, teda interpretáciu protestov ako zapadajúcich do rámca príslušnej verzie „demokracie“. (Ako vraveli do akcie nezasvätení aparátčici v ̒89-om: „Události na Národní třídě se musí vyšetřit!“)
4. Po neúspechu 3. fázy nasledovalo rýchle a brutálne potlačenie: stovky zranených a zatknutých len na Wall Street, desiatky zatknutých novinárov a známych osobností. O tom, čo sa stalo 17. novembra 2011 na Wall Street, už CNN obrazové spravodajstvo nepriniesla. Hermetická mediálna blokáda. Organizácia represie simultánne v desiatkach miest. Snaha o odpútanie pozornosti k Rusku (kde však protesty neboli také rozsiahle, ani tak tvrdo potlačené). Režim ťažil z totálnej ideologickej prevahy a mediálnej blokády.
5. Mediálne embargo (návrat k fáze 1.). V tomto štádiu (december 2011 – január 2012) sa o rýchlych a tvrdých potlačeniach pokusov o obnovu hnutia v jednotlivých mestách dozviete väčšinou už len z nezápadných zdrojov. Určite nie z českých a slovenských médií.
Naproti tomuto vzorcu protesty proti „kauze Gorila“ nielen, že boli hojne prezentované a propagované (dokonca dopredu agitované) oficiálnymi médiami. Protesty možno považovať, pokiaľ ide o nesený politický odkaz, za pokračovanie predtým začatej mediálnej kampane v „kauze Gorila“. Tá kampaň bola jednoznačne zameraná proti frakcii M. Dzurindu, a tento odkaz niesli aj protesty od svojho prvého dňa pod heslom „Gorily za mreže“. Vyhla sa do značnej miery KDH (v menšej miere SMER-u). Dala normatívnu zámienku na odstránenie Dzurindu z funkcií. Demonštranti nežiadajú odstúpenie ministra vnútra, premiérky, ani celého vedenia kauzou zdiskreditovaných strán – práve naopak, na časť tohto vedenia sa obracajú so zjavným vzájomným (a medializovaným) porozumením.
(Pokračovanie zajtra)
Foto: Emil Polák
