Všade na svete ovplyvňujú politikov rôzne záujmové skupiny, takmer každého je možné kúpiť a takmer každý sa po voľbách dokáže vykašlať na svoje sľuby. Samozrejme, česť výnimkám. Mnohí ľudia sú znechutení a rezignovali, no z bilbordov sa napriek tomu na nás neúnavne usmievajú priateľské tváre politikov.
Uchádzači o naše hlasy sú takmer dokonalí – vyhladené tváričky plné optimizmu s nenútenými úsmevmi, ktoré nedočkavo čakajú na to, aby sa mohli vrhnúť do práce pre blaho nás všetkých. Informujú nás, že sme na pokraji ekonomického úpadku, no netreba zúfať, pretože ak budeme voliť tých správnych supermanov a iných hrdinov, všetko sa zrazu zmení k lepšiemu. Nové aj staré tváre nám sľubujú, že ak sa po voľbách dostanú k moci, všetko bude úplne inak. Naivne a optimisticky naladený, večne zabúdajúci volič je ich najľahšou korisťou. Veľmi ľahko sa sľubuje hlavne novým tváram, ktoré ešte nemali šancu ukázať, aké sú v skutočnosti na doskách parlamentného divadla. Vraví sa, že po bitke je každý generál, no v prípade predvolebného ošiaľu to platí aj naopak.
Momentálne nám vládne nefalšovaná predvolebná atmosféra, v ktorej viacerí politici pripomínajú pubertiakov pred prvým rande. Túžba uspieť vo voľbách, motivovaná túžbou po moci, z nich robí nesvojprávne figúrky, ktoré sú pre to, aby upútali voličov, ochotné urobiť takmer čokoľvek. Čím je termín volieb bližšie, tým viac sú nervóznejší a vo svojich aktivitách a vyhláseniach tragikomicky smiešnejší. Strašenie ľudí vládou jednej strany, prirovnania k socializmu a otrepaná „čarovná“ formulka „lebofico“ je zase v kurze. To sa naozaj pravicové strany nedokážu zmôcť na nič iné než len na túto obohranú pesničku?
Niektorí predstavitelia SaS-ky sú v takomto predvolebnom tranze už zopár mesiacov. Často pôsobia tak, akoby sa húževnato naučili šesť či sedem čísiel o stave našej ekonomiky a so starostlivo nacvičeným výrazom expertov ich stále opakujú dookola, pri každej možnej príležitosti. Z jedného z nich sa dokonca stal starostlivý ochranár zvierat, pričom dovtedy o také niečo ani nezakopol. Ale kampaň je kampaň…
SDKÚ sa v predvolebnom tranze zmohla iba na jedno – ľutuje samu seba, že napriek tomu, koľko toho urobila pre Slovensko, všetci chcú vďaka Gorile vidieť len tie „drobné“ korupčné negatíva.
Kresťanskí demokrati stavili zase na úplne inú kartu. Pripomínajú národu, že Slovensko najviac so všetkého potrebuje pokoj. Ako to však presne myslia, nevedia zrejme ani oni sami. Žeby sa chceli pokojne prizerať, ako sa pokojne rozkráda Slovensko, dúfajúc, že to všetko za nich vyrieši pánboh?
To, o čom sme všetci vedeli, no nikto to zatiaľ nedokázal, sa potvrdilo. Prebujnelá korupcia sa v našom štáte usadila takmer všade. Nielen na najvyšších postoch. A ak niekto tvrdí, že činy, z ktorých sú ľudia spomínaní v spise Gorila obvinení, vrhajú zlé svetlo na celý parlament, môžeme sa len pousmiať. Zlé svetlo je totiž vrhnuté už dávno, len až teraz možno naň konkrétne ukázať prstom.
Slovensko sa už dávno ocitlo v situácii, kedy mu nepomôžu len prepracované vízie ozdravenia ekonomiky, nepomôžu ani veľkodušné programy, či vytváranie dobrých podmienok pre investorov, pokiaľ tu konečne nebude nastolená vláda zákona. Avšak vláda takého zákona, ktorý bude platiť pre všetkých rovnako. Preto potrebujeme oveľa viac činy ako sľuby našich plagátových hrdinov.
Fotokoláž: Emil Polák
