O tom, že slovenská pravica je v hlbokej, priam systémovej kríze, nemožno pochybovať. Otázne je, či pri súčasnej ideovej a personálnej mizérii má vôbec šancu vyhrabať sa z nej. O akýsi chabý a navyše aj zúfalý pokus zachrániť pravicu sa pokúša „večný podpredseda“ (citát F. Mikloška) KDH Daniel Lipšic.
Daniela Lipšica poznám od roku 1991, kedy (jeden rok) študoval okrem práva aj politológiu. Jeho vstup do straníckej politiky nebol priamočiary. Nezačínal ako väčšina KDH-ckych kádrov jeho generácie v KDMS (Muránsky), ale v pravicovo-liberálnej ODM. Keď v roku 1998 vstúpil do politiky vo funkcii vedúceho úradu na ministerstve spravodlivosti, bolo pre mňa prekvapením, že „kope“ za konzervatívno-kresťanské KDH. Jeho dovtedajšia politická história ho skôr kvalifikovala za nominanta DS. Ako sa neskôr ukázalo, jeho politickú trajektóriu nasmerovala divoká karta, ktorú mu vtedy dal predseda KDH a minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. No a potom nasledovala priam raketová kariéra.
Veľmi skoro sa stal podpredsedom KDH, čo mnoho starých zaslúžilých straníkov (Brocka) nieslo dosť ťažko. Zdá sa však, že jeho raketový vzostup zároveň znamenal preňho dlhodobú stagnáciu, ktorú sa pokúšal viackrát prelomiť. Po odchode Čarnogurského z politiky sa Lipšic začal orientovať na skupinu konzervatívnych fundamentalistov okolo Vladimíra Palka. Po odchode KDH z druhej Dzurindovej vlády sa jasne ukázala „konfliktná“ línia medzi pragmatikmi (Fronc, Brocka) a fundamentalistami (Palko, Minárik). Spor, ktorý nakoniec stranu rozdelil, bola ponuka na vstup do vlády so Smerom v roku 2006. Vtedy boj o „nepoškvrnenosť“ fundamentalisti prehrali, ale keďže výsledok hlasovania o vstupe do vlády prišiel neskoro, nakoniec ostalo KDH v opozícii. Neobišlo sa to však bez strát. Lipšic sa spolu s Palkom a Minárikom vzdali postu podpredsedov strany a Palko ohlásil svoju kandidatúru na post predsedu KDH. Na zlomovom sneme, kde Palkova línia prehrala, sa však ukázalo, že Lipšic je viac pragmatickejší než hodnotový politik a svojich súputníkov opustil. Na rozdiel od svojich kolegov kandidoval na post podpredsedu KDH a nakoniec sa ním aj stal. Samozrejme, zo strany svojich kolegov to bolo hodnotené ako „veľmi nerytierske“ rozhodnutie. Vtedy sa naplno ukázal rozdiel medzi Lipšicom a jeho spoločníkmi. Lipšic si racionálne uvedomil, že rozhodnutie založiť vlastnú politickú stranu „ je na hranici (skutočnosť dokázala, že za hranicou) politického prežitia“. Ako pragmatický politik si preto vyhodnotil, že zotrvanie v KDH je pre jeho politickú budúcnosť oveľa výhodnejšie, než nasledovanie svojich partnerov do politickej neistoty. Od tých čias je Daniel Lipšic v KDH politickým solitérom, bez výrazných a vplyvných spojencov, viac-menej trpený, pretože dokáže strane priniesť dosť hlasov, ale s jasne vymedzenými mantinelmi vplyvu a s jasným limitom pre jeho ambície.
Niet pochýb o tom, že Daniel Lipšic spolu s Róbertom Kaliňákom sú najtalentovanejšími politikmi nastupujúcej generácie. Problém je v tom, že v strane, v ktorej pôsobí, mu to je viac na škodu ako na osoh. Treba si totiž uvedomiť rozdiel medzi tým, ako vníma Lipšica verejnosť, vrátane voličov KDH, ktorí mu dali viac preferenčných hlasov ako predsedovi Figeľovi a ako ho vníma stranícke prostredie. Medzi týmito dvoma svetmi je totiž hlboká priepasť. V štruktúrach KDH nehrajú prím mediálne najvýraznejšie osobnosti ako Lipšic, Procházka či Marcinčin, ale ľudia typu Fronc, Brocka, Abrhan, Přidal či Muránsky. To je pravá tvár KDH a práve títo ľudia rozhodujú, ako sa strana bude profilovať. Skrátka, „smrad a teplíčko“ – tieto kádre majú svoje teplé politické miestečka vyárendované na dlhé roky až desaťročia dopredu a ak po niečom skutočne netúžia, tak je to nástup novej dynamickej a dravej generácie, ktorú sa Lipšic pokúša presadiť. Lipšic si to uvedomuje, aj preto tak dlho zvažoval svoju kandidatúru na predsedu KDH. Uvidí sa, či na vlastnú stranu, navyše potom, ako dostal košom od Radičovej, má financie a odvahu. Veru, ťažká to dilema.
Foto: lipsic.sk
