Horúci letný deň. Pohoda 2012. Cirkusový stan Dobrá krajina a v ňom debata Etika médií. Štvorica, ktorú by ste možno nespájali (?), diskusia, ktorú nesmiem premeškať. Môj osobný highlight festivalu, dramatické vystúpenie, dej ktorého je dopredu známy. Intuíciu môžete pokojne nechať doma. Pravda je totiž úplne jasná a očividná – o etike v médiách debatuje sexi „hlásateľka“ televízie JOJ Lucia Barmošová, ktorá sa hneď v úvode bez nátlaku priznáva k tomu, že je len „tvárou“. Na pódiu sa objavuje aj údajný investigatívny reportér Ivan Netík z Nového Času, ktorý o niečo neskôr nechtiac usvedčí nielen sám seba, nechýba ani šéfredaktor spravodajstva TV Markíza Lukáš Diko, autor jednej z pamätných viet, ktoré počas trištvrte hodiny odznejú.
A nakoniec – to najlepšie. Nepísaným čestným predsedom a zárukou objektivity, kvality a tradície je denník SME a jeho líder. Matúš Kostolný. K tomu všetkému Braňo Ondrášik, sympatický, ale trošku „opatrný“ moderátor, ktorý ma hneď v úvode pobaví svojou, určite vtipne myslenou vetou – transparentnosť je vraj zaručená, nakoľko každého zo zúčastnených osobne pozná. Ešteže tak – už som sa začínala báť, že by sa do partie mohol votrieť niekto „nepreverený“
Prvou témou debaty, ktorá sa napriek prísľubu až do konca neponorí hlbšie, než pár milimetrov pod hladinu, sa stáva dnes už ošúchaná Gorila – šéfredaktor SME sa obhajuje a vysvetľuje dôvody, pre ktoré redakcia dlhú dobu mlčala. Materiál vraj novinári nevedeli dostatočne overiť, podľa Kostolného mu však reálne venovali nadštandard času a uverejnili sériu článkov, ktoré inšpiroval. Kolegovia súhlasne prikyvujú – ak by ich nebodaj prikvačila podobná dilema, zachovali by sa (mlčali by) rovnako. Matúš Kostolný je ďalej presvedčený, že šanca overovať všetky informácie, ku ktorým sa novinári dostanú, je v dnešnej dobe takmer nulová – problémom je najmä nedostatok času. Konkurencia (a internet) nespí, informácie sa šíria všetkými možnými smermi a navyše rýchlo – zamestnanci médií musia byť aktuálni a reagovať pružne. O niečo neskôr, berúc si na pomoc terminológiu inštalatéra, však Kostolný prekvapí ďalším tvrdením – novinári by podľa neho v nijakom prípade nemali byť len prietokovými ohrievačmi a púšťať informácie do éteru bez toho, aby sa najskôr nepresvedčili o ich pravdivosti. Takže – ako vlastne?!
Podľa jednej z populárnych tvárí TV JOJ Lucie Barmošovej sú médiá v konkurenčnom boji a potrebujú získať dôveru ľudí, ktorá je pre komerciu životne dôležitá. Nie, že by to bol nový poznatok – poteší akurát fakt, že je povedaný na rovinu, „polopate“ a bez ďalších zbytočných rečí. Presne tak, ako to majú v JOJ – ke radi. Diváci i čitatelia sa tak ocitajú v nechcenom zajatí, v hotovej mediálnej kovbojskej prestrelke z „céčkového“ filmu – to, či sú informácie presné a pravdivé, nehrá rolu. Vyhráva ten, kto ich prinesie a výhodne „predá“ ako prvý. Aby sme sa už celkom nestratili v záľahe správ, obiehajúcich zemeguľu, médiá za nás poctivo selektujú – oddeľujú zrno od pliev, podstatné od nepodstatného, pravdu od zjavného klamstva. To všetko kvôli tomu, aby sme sa my, ich klienti, mohli pohodlne usadiť a skonzumovať to, čo nám prinesú na zlatom podnose.
Ak ponúkaný, bohato a dramaticky nazdobený pokrm odmietnete, budete zrejme považovaný za sedliaka, ktorý nedokáže oceniť prvotriedny kaviár a zaslúži si akurát tak chlieb s masťou a vidly do ruky. Alebo vám prischne nálepka konšpiračného teoretika, radikála a blázna, ktorý by urobil najlepšie, ak by spočinul na pohodlnej pohovke niektorej z psychiatrických ambulancií. Keď sa vám nepáči, poľahky s vami „zatočia“. Nechcú počuť vaše názory na dianie v Líbyi, či údajné dolapenie najväčšieho svetového zloducha Usámu bin Ládina, kosti ktorého vraj v pokoji odpočívajú niekde na morskom dne…Nezaujíma ich, čo si myslíte o masívnej, Hollywoodom propagovanej kampani Kony 2012, vyzývajúcej na „humanitárnu“ akciu proti hrdlorezovi z ropou voňajúcej Ugandy, ktorého mimochodom už roky nikto nevidel, nepotrebujú počuť váš názor na „jasnovidecké“ predpovede finančného špekulanta (pardón, myslela som… filantropa) Georga Sorosa a jemu podobných indivíduí. Hlavne nechcú počúvať nič o Sýrii – buďte prosím tolerantní a neotravujte ich s obhajobou toho odporného „teroristu“ Bašara – Al Asada, ktorého by krvilačná dopisovateľka SME Jana Shemesh najradšej videla obeseného na prvom strome. Keď budete tvrdohlavo a hoci aj vo všetkej slušnosti trvať na svojom, tak vám podobne, ako autorke textu, ktorý práve čítate, v rovnomennom denníku bez okolkov zmažú „nevhodné“ diskusné príspevky, zaváňajúce príliš „alternatívnym“ pohľadom na život a vynárajúce sa udalosti, prípadne nenávratne zablokujú konto. „Úlohou médií je hľadať pravdu, kontrolovať, aby tí hore nezneužívali moc. Novinári to musia robiť, aj keď je to nepríjemné, nebezpečné a veľmi ťažké,” napísal svojho času práve Matúš Kostolný. Nuž, takže tak.
Investigatívny reportér Ivan Netík z Nového Času obhajuje tragédie na titulkách – mnohí pozostalí vraj majú potrebu vyrozprávať sa do médií a prostredníctvom nich sa s blízkymi rozlúčiť spôsobom, pri ktorom im „sekunduje“ celé Slovensko. Podľa Lucie Barmošovej je cieľom podobných reportáží priniesť skutočné emócie, povedať ľuďom, aby si na seba dávali pozor, ukázať im, že aj toto je reálny život. Ako keby ľudia ten svoj, reálny život, ani nežili, ako keby sa pri rozpoznávaní toho, čo realita a jej zákutia naozaj znamenajú, mali spoliehať práve na televíznu obrazovku. Nastáva čas na pamätnú vetu šéfredaktora spravodajstva TV Markíza Lukáša Dika, ktorá hovorí za všetko. „Je lepšie, keď ľuďom poviete: Je to takto.“ A sme doma. Ľud v Dikovom podaní by mohol vyznieť ako stádo prežúvajúcich oviec, ktoré je vhodné a najmä potrebné usmerňovať – aby s ľahkosťou dokázalo prežiť túto turbulentnú dobu, aby malo tie správne názory, aby nezišlo z vytýčenej a vopred stanovenej cesty, aby sa splašene a bľabotajúc nerozutekalo na všetky smery. Ovečkám je totiž najlepšie spolu. V košiari. Nejde mi síce do hlavy, prečo šéfredaktor svojvoľne odkrýva karty a spôsob novinárskej „práce“ v zákulisí, vzápätí mi však napadá, že za nechcené „Pohodové“ odhalenia môžu byť s veľkou pravdepodobnosťou zodpovedné tropické teploty, ktoré neustupujú ani v tieni cirkusového stanu. Niekoľko viet, ktoré si mohol radšej ušetriť na inokedy, počas debaty vysloví ešte Ivan Netík – cez emotívne situácie, zachytené kamerami a fotoaparátmi, vraj môžu ľudia poukázať práve na to, čo v dnešnej spoločnosti nie je v poriadku.
Stavila by som sa, že deväť z desiatich čitateľov tohto textu si presne v túto sekundu pomyslí jediné – že v dnešnej spoločnosti nie sú v poriadku práve médiá. Strážne psy akejsi fiktívnej „demokracie“, v ktorej sú si všetci rovní a niektorí dokonca ešte rovnejší. Prisluhovači čoraz podivuhodnejšieho a temnejšieho systému, ktorý sa svojhlavo rozpína a za ochotnej asistencie svetiel reflektorov, najatých žoldnierov, bezpilotných dronov, ale aj vybielených žiariacich úsmevov údajných investigatívnych žurnalistov, buduje a nastoľuje lepší a krajší svet. Pre nás všetkých.
Jeden z divákov sa pýta na Rómov a mieru zodpovednosti, ktorú za kulminujúce protirómske nálady v spoločnosti médiá nesú. Šéfredaktor spravodajstva TV Markíza, ktoré sa bez pravidelného „výletu“ do najzaostalejších osád už snáď ani nezaobíde, tvrdí, že protirómsku „agendu“ od svojich redaktorov v nijakom prípade nežiada. Práve naopak. „Tlačíme ľudí do toho, aby to nerobili,“ hovorí. A oni to robia, čo? Možno je v Markíze až príliš veľa spomínanej demokracie – ako inak si vysvetliť fakt, že podriadení odporúčania svojho šéfa púšťajú jedným uchom dnu a druhým von? Že z road tripov po východnom Slovensku akoby naschvál prinášajú len to najzúboženejšie, čo po ceste stretnú? Možno dobrá téma na najbližšiu „pondelkovú“ redakčnú poradu. Do obhajoby vlastných radov sa púšťa aj Ivan Netík. Nie je pravdou, že o Rómoch informujú len negatívne a že neustále zdôrazňujú ich „inakosť“ – ak by vás to náhodou zaujímalo, pred časom uverejnili aj článok o Rómke, ktorá mala na vysvedčení samé jednotky. Moderátorovi trochu „zabehne“, investigatívny reportér si vzápätí zrejme uvedomí, aký nechcený bič si na seba uplietol. Cigán mal na vysvedčení samé jednotky? Šup ho na titulku Nového Času! No poviem vám – hotový intelektuálny zážitok.
Hodiny tikajú, čas, vymedzený na debatu, uplynul. S kolegyňou z obecných novín Belušan sa ovievame, striedavo krútime hlavami a usmievame sa popod neviditeľné fúzy. Tak toto je ten vrchol novinárskeho Olympu, po ktorom mnohí z nás, regionálnych „pisárikov“, túžobne pokukujú? Toto je ten vzor, ktorému sa treba priblížiť? Takto sa to teda robí? Na tejto strane je vhodné stáť? Tomuto sa hovorí investigatívna žurnalistika? Ešteže sme si my, zahrabané v pivnici pod „hviezdnym“ Olympom, dookola píšuce o prvomájových oslavách a zrekonštruovaných chodníkoch, túto príležitosť nenechali ujsť. Aby sme boli múdrejšie, aby sme ešte tvrdohlavejšie hájili svoje zatiaľ síce chabé, ale aspoň autentické pozície. Aby sme vedeli, ako to vo veľkom novinárskom svete, v ktorom sa s etikou akurát tak umýva dlážka, naozaj chodí.
Za odmenu, že ste tento článok dočítali do konca, mám pre vás ešte jeden malý bonus. Výrok, ktorý nepotrebuje nijaký ďalší komentár a autorom ktorého je opäť (nech mi odpustí), Ivan Netík. „Vo verejnom záujme sa môžu médiá aj mýliť…“
Tak teda…dovidenia o rok, priatelia…
Autorka je redaktorkou Púchovských novín
Pôvodne vyšlo na dolezite.sk, uverejnené so súhlasom autorky
Prečítajte si aj rozhovory:
Mikuláš Dzurinda chce(l) hovoriť pravdu
Médiá nechcú, aby sme premýšľali
