Už sa zvečerilo a na bratislavské strechy padol clivý súmrak. Anton Záruba mal zlú náladu. Možno to bolo kvôli rozhovoru so súkromným detektívom – čakal, že sa mu konečne ohlási Juliana –, možno to bolo únavou a akousi ťažko opísateľnou letargiou, takmer depresiou, ktorá sa ho zmocnila náhle, bez varovania, bez predchádzajúcich príznakov.
Chvíľu chodil po svojej izbietke, chvíľu sedel v kresielku a cez špinavé okno hľadel na strechy domov. Nevedel, čo so sebou. Nutkalo ho vyjsť do večerných bratislavských ulíc, posadiť sa niekam do viechy, do reštaurácie alebo nočného baru, pomyslel aj na to, že pôjde do biografu, alebo divadla, len aby nebol sám. Vzápätí všetky úvahy zavrhol. Poznal svoje nálady, tieto výlety po krčmách, baroch a viechach, ktoré nič neriešili a končili sa depresiami. Nechcelo sa mu vyjsť zo svojho bytu, no zároveň túžil po spoločnosti. Ak už nie po spoločnosti, tak po poháriku dobrého, poctivého vína. Zišlo mu na um, že sa popýta svojej domácej, či náhodou nemá fľašku vína, alebo, nedajbože, čohosi tuhého.
Zišiel dolu a s previnilým úsmevom sa spýtal domácej, či by si od nej nemohol kúpiť nejakú fľašku. Pani domáci ani na okamih nezaváhala a akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, povedala, že v dome sa vždy čosi nájde. Chápavo prikývla.
„Mám dobré sudové víno. Bude vám chutiť… Liter postačí?“
Záruba sa usmial. „Niekedy na človeka príde clivota,“ povedal, akoby sa chcel ospravedlniť. „Nechce sa mi medzi ľudí. A nechce sa mi byť samotnému. Víno mi bude robiť spoločníka.“
„Dobré víno nemôže uškodiť,“ povedala domáca so znalosťou veci. „Či už ho pijete sám, alebo medzi ľuďmi.“
Anton Záruba sa zahľadel na domácu a náhle si uvedomil, že ju takmer nepozná, že nič nevie o jej životnom príbehu. Býval v prenajatej izbičke na Panenskej už viac ako pätnásť rokov a za ten čas ju nepočul rozprávať o svojej rodine, príbuzných, priateľoch, vôbec nevedel, či má manžela, deti, nevedel, čím sa živí a prečo žije sama. Zaumienil si, že raz sa jej na to spýta, raz, keď bude vhodná chvíľa, keď bude mať dosť času a keď sa jej prihovorí, aby mu niečo o sebe povedala, keď budú hovoriť o celkom obyčajných veciach, ktoré život so sebou prináša.
Raz! Nevedel, kedy to bude a či to bude, či svoje predsavzatie neodloží ako mnoho iných, či sa jeden ľudský osud neuzavrie ako kameň hodený do vody a už nikdy sa nikto nedozvie, čo sa odohralo v jej živote, v jej mysli, čo ju trápilo a z čoho sa tešila. Pomyslel si, že tak málo vie o ľuďoch, ktorí žijú okolo neho, s ktorými sa stretáva a zhovára, ktorí ho míňajú ako meteory v letnej noci.
„Koľko som vám dlžný?“ spýtal sa, keď domáca priniesla litrovú fľašku vína.
Usmiala sa. „Nech vám padne na úžitok,“ povedala a zľahka zaklonila hlavu nabok. „Ja víno nepredávam. Ale pre vás sa vždy nájde dobrý ročník…“
Bol jej vďačný za prosté, priame slová, za to, že sa na nič nepýtala. Vďačne vzal fľašku a vrátil sa do svojej izbietky.
Pritiahol si kresielko k otvorenému oknu a na nízky stolík položil fľašku s pohárikom. Nalial si vína a na jazyku pocítil lahodnú chuť ryzlingu s jemnou barikovou príchuťou: víno dozrievalo v starom sude.
Nerozsvietil. Miestnosť sa ponárala do tmavých tieňov a zo stien akoby vystupovali spomienky. Zdalo sa mu, že počuje tichý hlas Julianin, jej tlmené vzdychy pri milovaní, začul tiché kroky bosých nôh po koberci. Hlavou mu vírili neusporiadané myšlienky, videl obrysy tvárí, odkiaľsi zaznievali útržky hlasov a zabudnuté melódie, cítil vône dobrých jedál v tichých reštauráciách, kam spolu chodievali. Nebránil sa spomienkam: myšlienky sa nedali dlho udržať pri jednom obraze, pri jednom príbehu, voľne lietali, preskakovali ako lúčne kobylky, dotkli sa letmo známej tváre, príhody, alebo siluety postavy zasunutej kdesi v podvedomí.
Nevdojak mu myšlienky preskočili do redakcie Bratislavských novín AZ a na prípad mŕtveho obchodníka Ondreja Graneca. Snažil sa sústrediť, myslel na to, čo mu do telefónu povedal súkromný detektív, ale márne hľadal súvislosti s prípadom a čudnými narážkami v rozhovore. Čosi mu nesedelo, niečo ho dráždilo, nejaká narážka, poznámka, čo zdanlivo nedávala zmysel, no skrývala v sebe nečakané poznanie, dokonca nečakané riešenie celého prípadu. Čo to bolo, čo to len bolo…?
Myšlienky mu preskočili na návštevu mladého Matúša Graneca v redakcii a na jeho živý, veselý rozhovor s redakčnou pisárkou Zuzkou Krajcovou. Prekvapila ho Matúšova prosba, aby mohol písať pre Bratislavské noviny AZ. V spomienkach sa vrátil k reportérovi Brunovi Frohlichovi, svojmu prvému učiteľovi, ktorý tragicky zahynul. V duchu nevdojak prikývol Matúšovej prosbe: prečo by nemohol niečo napísať? Prečo to s ním neskúsiť? Prečo mu nedať príležitosť? Možno bude z neho dobrý novinár… Deti predsa nemôžu za hriechy svojich otcov! Môže Matúš Granec za to, že jeho otec predával tovar armáde slovenského štátu a že tento štát okrádal?
Nuž dobre, nech to skúsi… Ale o čom by mal písať? Akú mu dať úlohu? Čo mu zveriť, aby tému nepokazil, aby napísal nejaký článok, možno reportáž, niečo, čo bude pre noviny zaujímavé, čo zaujme čitateľa?
Náhle mal pred očami šéfredaktora Bratislavských novín AZ Alojza Mentela, počul ako ozvenu jeho neustále obavy, či sa noviny predávajú, či je v nich dosť senzácií, ktoré odpútajú pozornosť čitateľa od politiky, od jeho problémov, ťažkostí a nespokojnosti, ktoré prenášajú vlastnú ťažobu na osudy tých, čo sú na tom ešte horšie.
Anton Záruba mal so šéfredaktorom častokrát spory: nepáčil sa mu jeho prístup k úlohe novín. Chápal ho, ale odmietal. A teraz je v takej istej situácii; musí sa starať o náklad, o senzácie, aby boli peniaze na tlačiareň, platy, honoráre.
Svitlo mu: poverí Matúša Graneca, aby vypátral adresu Erika Weissa, aby sa s ním spojil a napísal o ňom článok alebo reportáž. Možno pôjde s ním na prvé stretnutie, rád by videl, ako si bude adept na novinára počínať, či má predpoklady stať sa novinárom; okrem toho by sa rád zoznámil s Erikom Weissom, letcom, ktorý bojoval v perutiach kráľovského letectva, priatelil sa s Demjánom a možno poodhalí nové súvislosti, ktoré súvisia so smrťou Graneca.
Reportér cítil, že je to dobrý nápad aj riešenie, no zároveň si uvedomoval delikátnosť tejto situácie: mladý Granec sa tak stane – priamo či nepriamo – pátračom po vrahovi svojho otca. Toho otca, ktorého nenávidel a zatracoval.
Sám si nalial, sám sa napil, sám víno pochválil. Nalial si ešte raz.
Pochybnosti ho postupne opúšťali. Do duše sa vkrádal pokoj, ako neskorý súmrak nad bratislavské strechy.
Keď odložil nedopitú fľašu s vínom, už bola noc. Mesto stíchlo, len z diaľky doliehali tlmené hlasy, osamelý zvuk motora a zvonenie električiek. Mal už vypité, telo zmalátnelo, hlava otupela; cítil, že mu víno pomohlo, vyčistilo myšlienky a nabilo ho novou energiou.
Zaspal pri otvorenom okne a zobudil sa až na brieždení. Chvíľu mu trvalo, kým sa prebral a kým si uvedomil, že už je ráno. Pocítil zdravý hlad. Keď sa osprchoval, oholil a riadne najedol, plný odhodlania sa pobral do redakcie; tušil, že ho čaká rušný deň.
*
Zapálil si prvú cigaretu a vypil prvú kávu, ktorú mu priniesla Zuzka Krajcová. Medzitým stihol vybaviť dva telefonáty. Volal na Zemské policajné riaditeľstvo a komisár Galbavý mu bez námietok nadiktoval adresu a telefónne číslo Erika Weissa. Potom sa ohlásil súkromnému detektívovi a dohodol sa s ním, že sa podvečer u neho zastaví.
Súkromný detektív sa potešil. „Len príď! Zistil som čosi zaujímavé..! Potrebujem si overiť zopár drobností, ale keď sa večer stretneme, bude obraz poskladaný…“
Chvíľu váhal, či má zatelefonovať Erikovi Weissovi. Netušil, čo by mu povedal. Nechcel sa unáhliť. Mohol si len domýšľať, čo sa podarilo zistiť súkromnému detektívovi. Prišiel na niečo podozrivé, čo sa týkalo Erika Weissa? Prišiel na stopu, ktorá povedie k vrahovi?
Rozhodol sa. Tak či tak, musí Weissa požiadať o stretnutie. Bratislavské noviny AZ budú prvé, ktoré uverejnia reportáž o odboji v Anglicku. Ľudia veľa toho nevedeli, správy z Anglicka boli strohé, najviac informácií cez vojnu prichádzalo z londýnskeho vysielania BBC. To však nestačilo.
Slúchadlo dlho nikto nezdvíhal. Záruba už chcel zložiť, keď sa ozval chrapľavý, rozospatý hlas: „Poručík Weiss… Čo je? Poplach?“
Reportér sa uškrnul. Predstavil sa a vysvetlil, o čo mu ide. Odvolal sa na poručíka Richarda Nemanického, aj na Daniela Demjána. Vraždu Ondreja Graneca nespomenul.
„Nuž dobre,“ súhlasil Weiss bez náznaku podráždenia v hlase. „Ak už chcete o mne niečo napísať, tak sa stretnime čo najskôr. Najlepšie ešte dnes. Možno čoskoro odcestujem… Čo poviete, dnes o druhej v Savojke?“
Anton Záruba súhlasil, povedal, že mu termín vyhovuje a že ho nezdrží viac ako hodinku.
Len čo zložil slúchadlo, začul z vedľajšej kancelárie veselé hlasy a vzápätí, bez zaklopania, vošla redakčná pisárka Zuzka Krajcová a poza chrbát jej nazeral Matúš Granec. Podvedome ho dráždilo bezstarostné veselie týchto dvoch mladých ľudí, ktorých spájali sympatie, no rozdeľovali ich – ešte o tom nevedeli – životy a osudy ich rodičov.
„Poďte ďalej,“ povedal bez nadšenia. Obrátil sa na mladíka. „Mám pre teba robotu. Včera sme sa zhovárali o tom, že by si chcel byť novinárom. Teraz môžeme vyskúšať, či na to máš…“
Matúš Granec zrazu zvážnel, takmer prestal dýchať: horlivo prikyvoval, z tváre mu vyžarovala nedočkavosť. Postavil sa pred Zárubu a hltal každé jeho slovo.
„Zaiste si už počul o letcoch, ktorí slúžili v Royal Air Force a bojovali o Britániu…“ Keď mladý Granec okamžite prikývol, pokračoval: „Popoludní sa stretneme s poručíkom Erikom Weissom, pilotom RAF. Pôjdeš so mnou. Naše noviny o ňom uverejnia reportáž. Mohol by si tú reportáž… napísať ty. Sám. Bez mojej pomoci. Musíš sa však na stretnutie pripraviť. Veľa času nemáme. Budú nám však stačiť základné informácie. Zisti o RAF, čo sa dá. Hľadaj v archíve, na vojenskej správe. Pusti sa do toho! Novinár musí konať rýchlo… O druhej sa stretneme v Savojke!“
Matúš Granec chvíľu stál a nemo zízal na Zárubu. Potom sa prudko zvrtol, takmer zhodil Zuzku Krajcovú a vybehol z kancelárie.
„Ako vravím… pochábeľ,“ zašomral Anton Záruba a úkosom pozrel na redakčnú pisárku. „Pustime sa do roboty! Máme jej vyše hlavy…“
Museli prebrať účty, poštu, príspevky redaktorov, listy čitateľov, pozvánky na konferencie, odpovedať na niekoľko listov, na upomienky, prípisy – celú nepríjemnú administratívu, ktorú mohol vybaviť iba šéfredaktor.
Anton Záruba vypil ešte dve kávy, vyfajčil päť cigariet a keď odsunul kôpku listov a účtov, pocítil úľavu, spokojnosť ale aj neodbytnú myšlienku, že je to zbytočná, netvorivá práca, že neurobil nič poriadne, žiadnu hodnotu, len nevyhnutnú administratívu. Vedel však aj to, že nemá na výber, že niet vyhnutia: administratíva je súčasťou redakčnej práce a že ju niekto musí urobiť. Dodatočne si začínal vážiť šéfredaktora Alojza Mentela, ktorý sa každý deň musel zaoberať administratívou a pritom sa starať o obsah čísla.
Pred stretnutím v Savojke mal trochu času a tak si zaumienil, že sa pokúsi zistiť nejaké informácie o legendárnych letcoch RAF.
*
Anton Záruba mal celkom inú predstavu o pilotovi RAF Erikovi Weissovi. Predstavoval si ho ako drobného, zachmúreného a nedôverčivého chlapíka s hrubými črtami tváre, krivým mocným nosom, hustými čiernymi vlasmi, prenikavým pohľadom a strniskom na lícach. Očakával, že sa bude zhovárať so zatrpknutým a nedôverčivým Židom, ktorý sa bude sťažovať na krivdy, ktoré ľudstvo spáchalo na jeho národe a o tom, ako slovenský štát ublížil jeho rodine a prečo sa rozhodol pre pomstu.
Lenže Erik Weiss bol vysoký mládenec športového vzhľadu so svetlými, riedkymi vlasmi, modrými očami a takmer ženskou tvárou; od prvej chvíle sa správal priateľsky, takmer žoviálne, akoby bol na stretnutí abiturientov gymnázia po desiatich rokoch. Napriek tomu si Záruba myslel, že je to pretvárka a akosi podvedome očakával, že skôr či neskôr Weiss prestane byť milým chlapíkom a prejaví sa v ňom pradávny židovský strach.
Usadili sa do útulného boxu kaviarne Savoy, ktorý bol oddelený od miestnosti závesom. Erik Weiss hneď každému objednal dva deci vína. Keď Matúš Granec nesmelo protestoval a povedal, že nepije, tak ho Weiss bodro potľapkal po pleci a vyhlásil, že je najvyšší čas, aby začal, pretože je škoda každého dňa, v ktorom si človek nevypije a že mu to pri konečnom účtovaní pred nebeskou bránou bude chýbať.
Matúš Granec bol očarený. Reportér ho predstavil ako nádejného spolupracovníka a možno aj budúceho redaktora Bratislavských novín AZ. Mladému Granecovi lichotila dôvera oboch mužov a na Erika Weissa hľadel s neskrývaným obdivom.
Len čo si pripili – Weiss vypil víno na dva dlhé dúšky a hneď si objednal ďalšie dve deci – Anton Záruba mu vysvetlil, prečo sa s ním chceli stretnúť. Bratislavské noviny AZ by rady uverejnili reportáž (určite bude svojho druhu prvá na Slovensku!) o účasti Slovákov vo vojne proti Hitlerovi na západnom fronte, o vojakoch a dôstojníkoch v leteckých zložkách Veľkej Británie. Pripomenul odporúčanie grófa Richarda Nemanického, aj prípad poručíka Demjána, ale nedal ani slovkom najavo, že ho zaujíma vražda Ondreja Graneca, či súvislosť medzi jeho smrťou a arizáciou vily na Červenom kríži.
„Naši čitatelia by mali vedieť, že Slováci bojovali v západnom odboji,“ vysvetľoval. „Málo sa o tom hovorí, takmer sa o tom nevie. Slovensko oslobodila Červená armáda, hovorí sa iba o nej. Všetka česť! Ale o našich vojakoch, ktorí riskovali životy na západnom fronte… o tých vieme málo.“
Odmlčal sa; všimol si, že Erik Weiss súhlasne prikyvuje.
„Budeme sa vás pýtať, budeme vám dávať otázky,“ pokračoval Záruba a kývol hlavou k mladému Granecovi. „Ale vy rozprávajte voľne, hovorte o všetkom, na čo si spomeniete, čo pokladáte za dôležité. Vaše rozprávanie spracuje tu… tento mladý muž, môj budúci kolega.“
Matúš Granec vytiahol malý zošit a položil ho pred seba. Mal v ňom už niekoľko husto popísaných strán, pretože si urobil poznámky z archívu, aj z návštevy vojenskej správy. Podarilo sa mu získať dôležité informácie o vojakoch, ktorí slúžili v RAF. Naklonil sa nad čisté stránky a dychtivo čakal na každé slovo, aby si zaznamenal Weissovu výpoveď.
Erik Weiss zvážnel, chvíľu mlčal, zvraštil obočie a šúchal si čelo, akoby zvolával spomienky. Nedokázal dlho byť vážnym; zjavne patril k tým šťastným povahám, ktoré považujú život za veselé dobrodružstvo.
Začal rozprávať a hovoril zoširoka, no vety formuloval presne a výstižne. Netajil sa tým že do Anglicka ušiel preto aby sa vymanil vplyvu prostredia, prísneho otca a preto, že ho lákalo napätie, motory, lietadlá, voľnosť vo vzduchu, dobrodružstvo… Vadilo mu, že jeho otec a celá rodina – pôvodom karpatskí Nemci – sympatizovali s Treťou ríšou.
„Musel som ujsť z domu,“ vysvetľoval s úsmevom, akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete. „Neznášal som tie otcove reči o tom, že sa treba schovať v dave, nevytŕčať, neupozorňovať na seba… no pritom dúfať, že Hitler vyhrá vojnu! Mal som držať hubu, keďže doba je zlá a nerozvážnym konaním by som ohrozil seba, aj celú rodinu… Ale mne to bolo jedno!“ Rozhodil rukami, takmer zmietol zo stola všetky poháre. „Vysvetľujte mladému, že má byť múdry ako starec!“ zvolal so smiechom. „Nechcite od mladosti, aby bola opatrná, vypočítavá, kompromisná… Mne sa chcelo žiť, lietať, byť slobodným! Mohol som za to, že bola akurát vojna?“
Matúš Granec hltal každé jeho slovo: zjavne sa bytostne stotožňoval s Weissovými názormi a veľmi chcel byť ako on.
„Poľahky som sa dostal za hranice,“ pokračoval rozšafne Erik Weiss. „Mal som totiž riadny pas.“ Schuti sa zasmial, akoby to bolo nesmierne zábavné. „Mať slovenský pas v tých časoch… to bol hotový poklad! A môj otec bol vplyvný človek, všade mal kontakty, aj keď ich nerád využíval… Každý mu dôveroval, nikto nepomyslel na to, že by som mohol zdúchnuť. A ja som zdúchol!“
Opäť sa rozosmial. Jeho smiech bol nákazlivý a Záruba mal pocit, že celá vojna bola pre Erika Weissa zábavná historka.
„Vo Viedni som napísal list a poslal ho domov,“ pokračoval poručík a veľmi sa silil, aby aspoň chvíľami hovoril vážne a nesmial sa na vlastnej zlomyseľnosti. „Tatkovi som vysvetlil že si urobím výlet bez ohraničenej dĺžky trvania. Veď tisícročná ríša potrvá tisíc rokov! A nech sa nebojí, hanbu mu neurobím. Viem si predstaviť, ako sa ten starý moralista tváril, keď ho čítal…“
Nevydržal a opäť sa rozrehotal; mladý Granec sa k nemu pridal a obaja sa smiali, akoby si rozprávali nemravné námornícke vtipy.
„Kam ste sa pobrali z Rakúska?“ pripomenul sa Záruba. „Do Švajčiarska?“
„Nebudete mi veriť!“ zvolal Weiss a musel sa ovládať, aby nevyprskol sliny na reportéra. „Do Nemecka! Slovenský pas otváral závory na každej hranici!“ Zvrtol sa na mladého Graneca. „Je to hrozná doba, keď vás posudzujú podľa pasu, čo?“
Matúš Granec horlivo prikyvoval; nezmohol sa ani na slovo.
„Nemci ma považovali za súkmeňovca,“ vysvetľoval Weiss. „Viem slušne po nemecky, ako som spomenul, moji predkovia sú karpatskí Nemci. Zabával som sa na tom, ako som heiloval a velebil Reich! Cez Mníchov som odcestoval do Stuttgartu odtiaľ do Heidelbergu, pozrel som si staré univerzitné mestečko. Voľakedy som tam chcel študovať… Odtiaľ popri Rýne do Štrasburgu a ďalej do Paríža. Až tam nastali problémy…“
„Prihlásili ste sa do československej armády v Anglicku?“ spýtal sa Matúš Granec, aby ukázal, že má prehľad.
„To som mal v úmysle,“ prikývol Erik Weiss. „Ale kým som sa stihol prihlásiť, Francúzi ma internovali. Bol som podozrivý! Zrejme si mysleli, že som špión. Musel som sa smiať! Ja a špión… Ale vysvetľujte to Francúzom! Sú to byrokrati a alibisti až hrôza. Určite sa boli učiť od úradníkov v Rakúsku-Uhorsku… A tak ma zavreli do tábora.“
„Do tábora?“ zopakoval Granec.
„Tak veru,“ prikývol Weiss. „Príšerné podmienky… Ale mojej náture to nevadí. Mne nič nevadí! Pravda, nemali sme šampanské a ani kaviár nebol každý deň, ale inak bolo veselo… Postretával som tam kadejakých ľudí, aj veľa Čechov a Slovákov. Tam som sa stretol s Rišom Nemanickým, aj Daňom Demjánom. Hovorili sme mu De-Dé, ako skratka krstného mena a priezviska. Vtipné, čo? Hneď sme sa skamarátili. Neskôr sa k nám pridal Hudec a tak sme boli ako traja mušketieri a d´Artagnan.“
Kým Erik Weiss ďalej farbisto opisoval podmienky v tábore, Záruba si nejasne uvedomoval, že čosi v jeho rozprávaní nesedí, stráca zmysel a logiku, ide pomimo predpokladanej schémy. Weiss ani slovkom nenaznačil, že je Žid, že utekal pred transportom že sa bál o život… Prečo mu nechali pas? Kto bol jeho otec, keď mal – ako tvrdí poručík Weiss – takú významnú pozíciu? Boli medzi karpatskými Nemcami aj Židia?
„Každý mal nejaký dôvod, aby išiel bojovať,“ pokračoval Weiss. „Iba ja nie! Mal som veľkú výhodu, že som bral vojnu neosobne.“
„A Demján? Nemanický? Či Hudec… Oni ju brali osobne? Aký mali dôvod?“
„Chceli sa pomstiť,“ odpovedal bez zaváhania Weiss a výnimočne sa nezasmial. „Chceli pred niečím utiecť…“ Obrátil sa na reportéra. „Vy poznáte tú historku nešťastnej lásky? Iste vám o nej Nemanický rozprával… Takže viete, prečo išiel bojovať. Kvôli nešťastnej láske! Takú hlúposť by som ja nikdy nespravil…“ Opäť sa uvoľnene rozosmial.
„Ten príbeh dobre poznám,“ prikývol Záruba. „Bola to nešťastná náhoda… Ale čo príbeh Demjánov? Prečo ten bojoval?“
Erik Weiss akoby posmutnel. „On bral vojnu smrteľne vážne. Keď vravím smrteľne, tak to aj tak myslím…Bol zničený z toho, že musel odísť zo Slovenska, nevedel, čo sa stalo s jeho rodinou. Nenávidel Nemcov, zúrivo ich nenávidel!“ Weiss nedokázal byť dlho vážnym. „A ja zase nie!“ zvolal veselo. „Vojnu som bral športovo… Keď som lietal na stíhačke, vzrušovalo ma strieľať na nemecké stroje… Boli to pre mňa len cudzí chlapíci, ktorí mali vo vzduchu lepšie mašiny, ako boli naše spitfire. Nič osobné! Bolo zábavné sledovať, ako sa tvárili, keď som to do nich napálil! Robil som si čiarky, koľko som ich zostrelil…“
Zamyslel sa. „Nikdy som nelietal na bombardovacích lietadlách. Nikdy som nezhadzoval bomby na nemecké mestá. Bolo mi to… odporné. Keď nevidíte, koho zabíjate, proti komu bojujete, keď púšťate bomby na civilistov… je to zbabelé! Tamtí dolu častokrát za nič nemôžu. Bojovať chlap proti chlapovi, to je fér. Letíš, nebo je otvorené… zrazu sa zjaví nemecký stíhač, začne sa naháňačka! Boli sme od seba len zopár metrov, veľa ráz som videl tomu druhému do tváre… Šance boli vyrovnané! Mohol ma dostať rovnako tak, ako ja jeho. To bol férový boj!“
„Zaujímavý postoj,“ zašomral Záruba.
Weiss zhovievavo prikývol. „Demján lietal na bombardéroch,“ pokračoval. „Bol ako posadnutý. Zabíjať, ničiť, pomstiť sa… Nemal zľutovanie! Všetci Nemci boli vinní… Bolo v tom čosi zlovestné. Vravel, že keď národ zvolil Hitlera, keď národ súhlasil s vojnou, tak musí pykať. Vždy, keď sa vrátil z náletu, keď bombardoval nemecké ciele, tak sa celý chvel, oči mu svietili ako v horúčke…“
„Boli ste dobrí priatelia?“ prerušil ho Záruba.
„Viac ako priatelia!“ vyhŕkol Weiss. „Vojna, to je čosi iné ako život v mieri… Nikdy neviete, či sa váš priateľ vráti z akcie. Mnohí z nás navždy odišli, zmizli, nikto nevie, kde ležia… či v mori, niekde v rozvalinách, v lesoch, či zhoreli… Ešte ráno ste sa zhovárali, žartovali ste, dali si cigaretku… a večer bolo miesto na prični prázdne! Vážili sme si každý deň, ktorý sme prežili…“
„Zdôveroval sa vám?“ naliehal Anton Záruba. „Netušíte, prečo bol taký, ako vy vravíte… posadnutý?“
Weissovu tvár skrivila grimasa; bol to zatrpknutý úsmev. „Radšej by som s vami hovoril o našej bojovej jednotke, o lietadlách, o bitke medzi oblakmi. Ale chápem vás! Radi by ste čo najviac počuli o Demjánovi. Súvisí to s tou vraždou v parku! On je medzi podozrivými… Vedel som to od prvej chvíle, hneď, ako ste mi zavolali. Vám nejde o reportáž o pilotoch…“
Matúš Granec sa zhlboka nadýchol, akoby sa chystal ponoriť do hlbokej vody. „Nie… to nie!“ vyrážal zo seba. „Prišli sme sem, aby som napísal reportáž o našich letcoch v Anglicku… Aká vražda?“ Pozrel prosebne na Zárubu.
„Tak je,“ povedal Záruba rázne. „Sme tu kvôli článku o pilotoch RAF! Môj mladý kolega chce byť novinárom. Chcem ho vyskúšať… A toto je jeho prvá úloha. Všetko ostatné sú len vaše domnienky…“
„Chce byť novinárom? Tak mu musíme pomôcť!“ zvolal bujaro Weiss. Zrejme bol rád, že nemusí hovoriť o vražde v parku. „Čo keby sme si vypili? Pán vrchný! Prineste ešte víno!“
Záruba ho schladil. „Pokiaľ ide o tú vraždu, tak máte, žiaľ, pravdu. Demján je jedným z podozrivých. V čase vraždy bol v parku. Polícia zatiaľ nenašla súvislosť medzi vraždou a poručíkom Demjánom, ale je to jedna z verzií vyšetrovania…“ Obrátil sa na mladého Graneca. „Aj to patrí k novinárčine,“ dodal skleslým hlasom.
„Hovorme o pilotoch a lietadlách,“ povedal prosebne Matúš Granec. „Súvisí vražda môjho otca s bombardovaním Nemecka?“
„Nemusíme hovoriť o vražde,“ pripustil opatrne Záruba. „Myslel som, že by nám pán Weiss mohol niečo o poručíkovi Demjánovi povedať. Napokon, aj to patrí do reportáže. Ako vravíte… priateľstvo na fronte je celkom iné ako v normálnom živote. Záleží iba na vás, čo nám o ňom poviete…“
Erik Weiss sa nad odpoveďou dlho netrápil. „Nemám čo skrývať! Nebol to veselý patrón… Držal s partiou, dalo sa na neho spoľahnúť, neodťahoval sa od povinností, nebál sa… Ale nebola s ním žiadna zábava. Nikdy sa nezasmial!“
„Nespomínal nejaké udalosti zo svojho života?“ vyzvedal Záruba. „Niečo konkrétne? Niečo sa mu prihodilo? Prečo bol taký?“
„Prečo bol taký?“ zopakoval Weiss. „Prečo sú ľudia takí, akí sú? Majú na to svoje dôvody. Zjavné alebo skryté, vrodené alebo získané…“
„Nikdy vám nepovedal, prečo nenávidel Nemcov? Ublížili mu?“
Weiss chvíľu mlčal. „Nechcel o tom hovoriť,“ odpovedal neochotne. „Len občas… akoby sa preriekol. A mňa to ani nezaujímalo. Bral som ho ako kamaráta. Čo tam po jeho rodinných patáliách!“
Anton Záruba už strácal nádej, že sa od Erika Weissa dozvie niečo užitočné, aspoň pokiaľ ide o vraždu Ondreja Graneca. „Nič konkrétne nespomínal?“ zopakoval.
Prišiel čašník a pred každého postavil dve deci vína.
„Ale áno, zopárkrát spomenul, že jeho rodine veľmi ublížili,“ odvetil Weiss a už sa nevedel dočkať, kedy sa napije. „Prišli o majetok… možno o život? Vtedy nevedel, čo sa s nimi stalo. Ale ako vravím… a možno to znie cynicky… mňa to až tak nezaujímalo. Bojoval proti fašistom… iste mal na to dôvod. Ja som po tom nepátral. Nuž ale… napime sa! Život si treba užívať!“
Záruba si uvedomil, že nemá zmysel pokračovať týmto smerom: viacej sa nedozvie. Weiss už len opakoval, že boli s Demjánom blízki priatelia, takmer sa od seba nepohli, chodievali spolu do anglických pubov, občas za dievčatami, spomínali na Slovensko, ale nikdy sa nedotkli otvorených rán.
Po chvíli si Weiss predsa len na niečo spomenul.
„Raz, keď sa vracal z náletu, pri pristávaní jeho lietadlo skĺzlo z dráhy,“ vykladal; jazyk sa mu už trochu plietol. „Vo vzduchu dostal zásah, stroj sa ťažko ovládal… Keď mašina dosadla, zavadil krídlom o zem… Našťastie, stroj nevybuchol, ale posádku riadne poudieralo. Pilot však dostal ranu do hlavy, utrpel ľahší otras mozgu. Ležal vo vojenskej nemocnici, ale nebolo to také vážne… Predsa len, mali sme o neho strach, blúznil, upadal do bezvedomia. Keď sa prebral, sedel som pri ňom… Zrazu ma len požiadal o čudnú službu…“ Zamĺkol, akoby v pamäti zhľadúval presné slová. „Prosil ma, že ak neprežije, mám zistiť, kto a prečo ublížil jeho rodine. Nech sa pokúsim napraviť krivdu… Pravdaže, sľúbil som. Ale keď sa uzdravil, už nikdy sa k tejto téme nevracal…“
„Takže ani neviete, kto a prečo ublížil jeho rodine? Čo sa im stalo?“
Weiss zavrtel hlavou. „Ako vravím, už sme o tom nehovorili. Až keď sme sa vrátili domov, De-Dé, čiže Demján, mi naznačil, že musí vybaviť čosi nepríjemné… kým sa vráti do Anglicka.“
„Kým sa vráti do Anglicka?“ zopakoval Záruba. „Chce sa vrátiť?“
Weiss prikývol. „Rozhodne tu nechce zostať,“ povedal so smutným výrazom. „Vlasť pre neho nič neznamenala. Odíde… možno už v najbližších dňoch. Vráti sa do Anglicka. Možno tam nájde svoju vlasť…“
Odmlčali sa.
Anton Záruba sa zamyslel. Kto mu to povedal: Vlasť je tam, kde nikto nebol? Kde má vlasť Daniel Demján? Kde má vlasť Juliana? Čo to znamená… vlasť?
„Na všetky trápenia poznám liek,“ zvolal bodro Weiss. „Dobré vínko! Takéto vám v Anglicku nenalejú… Je to jednoduché. Vlasť je tam, kde je človek doma. Načo o tom špekulovať?“
Napil sa a vzápätí ho napodobnil mladý Granec. Záruba si iba uchlipol. Už mali náladu, chlapcovi svietili oči; reportér sa rozhodol, že mu už nedovolí popíjať.
Erik Weiss sa rozhovoril. Vybral obálku s fotografiami a ukazoval staršie snímky, na ktorých bol ako malý chlapec s rodičmi, zábery z birmovky, zo štúdií na vysokej škole, a potom v uniforme na leteckej základni. Ukazoval fotografie letcov, mechanikov, navigátorov, strelcov, komentoval ich osudy, príhody, zábavné aj smutné. Ukazoval aj tváre a postavy vojakov či dôstojníkov, ktorí už nežili, havarovali, alebo ich zostrelili. Aj tragické udalosti opisoval ako veselé dobrodružstvo, ako fatálne príbehy, ktoré patria do nášho života, netreba sa im priečiť a ktoré treba chápať ako súčasť veľkého Božieho experimentu.
Bolo to zaujímavé, pútavé a vtipné rozprávanie, plné strhujúcich osudov, ale z hľadiska tajomnej vraždy v parku takmer zbytočné.
Anton Záruba si uvedomoval, že medzi Erikom Weissom a Matúšom Granecom sa pozvoľna rodí puto, ktoré pretrvá. Cítil, že z mladého Graneca bude dobrý novinár, pretože bol oduševnený, kládol správne otázky, dokázal počúvať a nebol dotieravý. Už to len dobre napísať. No zdalo sa, že našiel sám seba a má pred sebou jasnú cestu. O takýchto cestách rozhodujú náhody.
Podvedome však Zárubu stále znepokojovali nejasnosti; nevedel sa zbaviť pocitu, že Erik Weiss preto tak veľa rozpráva, aby povedal čo najmenej. Prečo im ukazoval fotografie z birmovky? Chcel upozorniť, že konvertoval zo židovskej na katolícku vieru? Prečo takmer nič neprezradil o najbližších priateľoch? Čo ak sa tam, v Anglicku, na leteckej základni, stalo niečo mimoriadne dramatické, tragické roztržka, hádka… ktoré mali vplyv na vzájomné vzťahy? Čo ak sa tieto konflikty preniesli domov? Ako s tým súvisí vražda Ondreja Graneca?
Otázky bez odpovedí, pochybnosti bez dôkazov.
Lúčili sa vo veľmi dobrej nálade, sľúbili si, že sa budú stretávať a pokračovať v začatom rozhovore; veď život je nekonečne dlhý a plný veselých príhod.
Anton Záruba sa chcel pobrať do redakcie, no uvedomil si, že tam už nič neurobí a neskôr sa má stretnúť so súkromným detektívom Štefanom Gaburom. Po chvíli váhania sa rozhodol, že sa vráti domov, trochu si oddýchne, možno aj pospí, aby mal na stretnutí čistú hlavu.
Cítil, že sa blíži rozuzlenie celého prípadu; netušil však, aké dramatické bude finále.
(Pokračovanie)
Prvá časť tu>>
Druhá časť tu>>
Tretia časť >>
Štvrtá časť>>
Piata časť>>
Šiesta časť>>
Siedma časť>>
