Keď som prvýkrát počul, že Nobelova cena za mier bola udelená Európskej únii, robil som niečo iné a správy som počúval iba na pol ucha. A tak mi hneď napadlo, že keď človek nedáva pozor, môže sa ľahko prihodiť, že si podvedome pospája útržky a napokon počuje takéto absurdnosti. Pousmial som sa; a začal počúvať pozornejšie – a ona sa tá absurdnosť potvrdila!
Podľa akej logiky udelil výbor (a vraj jednohlasne) Nobelovu cenu za mier Európskej únii? Nastražil som uši a premýšľal – žeby za Líbyu? Za Sýriu? Za úspešné potlačenie občianskych protestov v Španielsku, v Grécku, v Británii? Za nemecké prachy? Za tackanie sa v kríze? Či za euroval?
Nie. Vraj za to, že EÚ existuje a už od druhej svetovej vojny drží od seba Francúzov a Nemcov, tlmí etnické konflikty, nielen na Balkáne, a všeobecne tak nejako za to, že vôbec je… No to je teda vyznanie lásky! Ale podľa podobnej logiky, čoho sa potom môžeme dočkať o rok? Ak EÚ dovtedy vydrží, ešte stále bude tlmiť konflikty, ešte stále od vojny, tak dostane cenu zas? Alebo prečo vlastne, ak to EÚ robí už tak dlho a úspešne, nedostala cenu už skôr – a tiež jednohlasne? Prečo ju doteraz dávali všelijakým lekárom bez hraníc, kampaniam proti nášľapným mínam a Jásirom Arafatom, či vari tí udržiavali mier a tlmili konflikty lepšie, dlhšie? A dostala ju potom vôbec zaslúžene? Veď podobných kandidátov by sa našlo viac…
Napríklad také NATO. To udržiava mier, a už dlhé roky, nielen v Európe, ale na oveľa širšom území – v Afrike, na Blízkom východe, pri somálskych brehoch, v Kosove. Udržiava mier tak, že každého, kto s mierom nesúhlasí, zbombarduje. Ak by sa nebodaj NATO rozpadlo, kopa tlejúcich konfliktov by sa naplno rozhorela, a staré krivdy by opäť vyplávali na povrch. Chváľme ho za to, že je! Alebo také Spojené štáty americké – tie udržiavajú mier úplne po celom svete… Pax Americana. A ako len zbroja, aby ho mohli udržiavať aj naďalej! A Mitt Romney sľubuje, že bude udržiavať ešte viac, len čo zníži dane a rozbehne zbrojnú výrobu, tak prečo nedostal cenu za mier on? Veď ju dostal Obama, a tiež iba za sľuby…* Nobelova cena mieru Amerike za mier! Za to, že sme sa všetci ešte nerozpadli!
Ďalším dobrým kandidátom by bol Sovietsky zväz. Kým ten existoval, udržiaval mier , čo mu sily stačili. Minimálne na šestine sveta. Ale rozmach mal širší… A úspešne! Veď vtedy neboli ani občianske vojny v Čečensku, Gruzínsku, Náhornom Karabachu, ani na Balkáne, nepokoje v Turkmenistane, Tadžikistane, Kirgizsku, Azerbajdžane, Uzbekistane, Moskve ani v Leningrade, ba ani po chrámoch nevykrikovali zdivené kočky… A skoro nezostal kameň na kameni, aký bol boj za mier v celosvetovom meradle! To nevadí, že sa Sojuz medzičasom rozpadol – ako som pochopil, ráta sa obdobie od druhej svetovej vojny, ktorú, mimochodom, Sovietsky zväz pomohol vyhrať najväčším dielom. Aha, jasné, Nobelove ceny sa nesmú udeľovať posmrtne… No, tak to o rok budú mať pri hodnotení starých zásluh aspoň o niečo jednohlasnejšie.
*
Najsilnejší argument však je, že hlavne vďaka existencii EÚ a jej myšlienky sa (väčšine) Európy už 60 rokov vyhýba vojna; a že naše deti na uliciach netrhajú bomby. Poďme sa na to pozrieť…
To, že Európskemu kontinentu sa už po 60 rokov vyhýba vojna, a) nie je zásluhou EÚ; b) nie je ani pravda. A za c), že môžeme byť šťastní, že nás netriafajú bomby a delostrelecké granáty – to ešte nevylučuje, že naše deti, ktoré tak pokojne vyrastali, nebudú bomby a granáty vrhať na menej šťastné deti.
Rozoberiem to bližšie: a) Zjednocovať sa EÚ začala preto, že jej v globálnom meradle vyvstali priveľmi silní súperi a bolo absolútne kontraproduktívne pokračovať v boji na úkor jeden druhého, ako to Európa robila po stáročia. Nastal čas bojovať o prežitie. Ak by sa Západ nezjednotil, prestal by byť dôležitý a stal by sa sám korisťou, o ktorú by bojovali iní – USA, ZSSR, Čína. Zjednodušene povedané, EÚ vznikla kvôli príprave na vojnu, ktorá (chvalabohu) neprišla – to však bola historická náhoda, v ktorej hralo rolu najmä načasovanie technologického príchodu jadrových zbraní, ropy a počítačov, a nie je to zásluhou ani úmyslom existencie EÚ. Zhodou okolností, na konci procesu, keď hrozba veľkej vojny dočasne pominula, sa Európa ocitla v jednom spoločnom tábore a na strane víťazov – nastal teda čas rozoberať korisť. Vojna dnes nie je hlavne preto, lebo už 20 rokov jednou rukou pcháme do úst, čo sa vmestí, a tou druhou do vrecka – nezostala už ruka, ktorá by držala zbraň.
b) To, že vojna nie je na území Európy (ak pominieme Balkán a Čečensko, ktoré geograficky ešte PATRÍ do Európy!), neznamená, že EÚ nie je účastníkom vojny. A nie jednej! Sotva sa skončila druhá svetová, ktorá v skutočnosti nerozhodla nič a skončila patom, rozhoreli sa pokračovania a nové vojny po celom svete, a štáty EÚ, ktorá sa tak vtedy ešte nevolala, ale už de facto existovala, sa s vervou pustili do nich. Jednak za udržanie zvyškov svojej svetovej hegemónie, a jednak o prežitie (v Kórei sa napríklad bojovalo aj o Berlín či Paríž), a jednak preto, aby bolo kde vyhádzať bomby, vyskúšať lietadlá, vypustiť paru z nespokojných mladých mužov, pripraviť elitných zabijakov, ktorí by potom bojovali za vlasť, a podporiť vlastné ekonomiky, súťažiace na slobodných otvorených trhoch, ktoré bez zádrhov fungujú iba za všemožnej nečestnej (a tajnej) podpory. Štáty EÚ sa zúčastnili vojen po celom svete – čo konkrétne v nich robili, to sa nedávno prevalilo napríklad u Britov a ich udržiavaní mieru a poriadku v Keni v 50-tych rokoch. Nie je dôvod tvrdiť, že to bola výnimka a že iné štáty to nerobia (Afrika od 80-tych rokov doteraz, Alžírsko, tajné väznice a tajné protiteroristické operácie, o Líbyi a Sýrii ani nehovorím) – existujú o tom mraky literatúry a dôkazov.
c) Za to, že v Európe stoja domy ráno v tom stave, v akom stáli večer, musia byť niekde inde na svete domy borené. Za to, že sa naše hypermarkety prehýbajú pod záľahami jedla a kadejakého prebytku, musí niekde inde vo svete byť hlad a nedostatok. My tu na Slovensku, aj keď chudobnejší a skromnejší než jadro EÚ, sme oproti drvivému zvyšku sveta ešte stále odporne bohatí a plytváme… EÚ spolu s Amerikou ovláda osi, okolo ktorých sa momentálne točí svet, technológie, médiá, obchodné cesty, kapitál, majetok a samozrejme armády, schopné a ochotné zasiahnuť kdekoľvek na svete, kde by sa vynoril čo len náznak snahy o zmenu k spravodlivejšiemu rozdeleniu sveta. Pomocou propagandy a (prečo to nepriznať) aj TV šou a hollywoodskych filmov udržiavame väčšinu sveta v nevedomosti, pokore a presvedčení o našom, európskom Poslaní a Pokroku (alebo teda aspoň ich elity). Vlastných nespokojencov už 60 rokov čičíkame blahobytom, ktorý je však nespravodlivý, a je neodmysliteľným výsledkom stáročí imperiálnej expanzie. Jediné miesto, kde to (zatiaľ) nemusíme robiť s pomocou armády, je u nás doma – a za to si teraz dáme ešte aj cenu? To mi pripadá obzvlášť pokrytecké! A neverím, že Nobelov výbor o týchto súvislostiach nič netuší.
*
Pre mňa osobne jednohlasné rozhodnutie 27-členného Nobelovho výberu udeliť Nobelovu cenu za mier (ktorá je ešte pôvodne Nobelovým nápadom, nie neskorším výmyslom á la cena za ekonómiu) v roku 2012 Európskej únii znamená to, že od tejto chvíle budem o udeľovaní cien počúvať zase iba na pol ucha a nebudem sa diviť ničomu, ba ani o tom premýšľať. Škoda času. Aj tak cenu dostanú, ako každý rok, buď nejakí mne neznámi ľudia (napríklad o laureátoch cien za literatúru som väčšinou nič nepočul, nečítal, nikto sa nesnaží ich v novinách predstaviť ani pred, ani po udelení, prekladať tiež neveľmi, a pritom kopa skvelých spisovateľov ju opakovane nedostala a poznám aj takých, čo by si ju zaslúžili úplne bezkonkurenčne a nikdy by nemohli byť ani nominovaní… V ostatných kategóriách, chémii, fyzike a medicíne, sa až tak nevyznám a nechcem hodnotiť, len som si všimol, že sa vždy oceňujú nejaké prastaré zásluhy zo zlatých vedeckých čias; veď zásadných objavov bolo vtedy toľko, cena je každý rok iba jedna a zaslúžilí vedci nám už vymierajú…), alebo mne neznáme organizácie, ktoré treba zviditeľniť, alebo, ako najnovšie, všetkým dobre známe organizácie, ktoré treba zachraňovať pred stratou dôvery. A Nobelova cena, ako v dnešných časoch každá záležitosť, kde ide o veľké prachy a prestíž a mediálny humbug, sa zrejme definitívne premenila na jednu z mnohých: stala sa len veternou koruhvičkou v momentálnej búrke tlakov, záujmov, lobistov, a zmesou ideológie a nostalgie, niečo ako TV šou Nobelov výbor hľadá talent.
Isteže, nespochybňujem dávne udeľovania, Einstein a mnohí ostatní si ju plne zaslúžili, akurát do budúcnosti prestávam byť zvedavý – na nominovaných, na laureátov, ani na argumenty, ktoré v udeľovaní akože zavážili. Podobné argumenty totiž počúvam denne v bežnom mainstreame a som už nimi presýtený… Nobelova cena teda riadne zlacnela!
*
Nuž a prečo by nemohol dostať Nobelovu cenu za mier napríklad aj Mao Ce-tung? Že na základe čoho? Nuž, trebárs aj na základe tohto starého vtipu:
„Mao, mier! Mao, mier!!“ kričí Nikita Chruščov a kľučkuje po poli. „Veď mierim, mierim!“ kričí Mao späť, „Len toľko nekľučkuj!“
Ja viem. Nedá sa posmrtne…
* Nikdy nezabudnem, ako pred tromi rokmi, keď Obama dostal Nobelovu cenu za mier, mi môj kamarát-nemodelár cestou na modelársku súťaž vysvetľoval, ako na nej aj zvíťazí: vraj tam kúpi nepostavenú stavebnicu, prihlási ju cakumprásk do súťaže a všetkým naokolo sľúbi, že ju postaví lepšie než ostatní – a vyhrá za to zlatú medailu presne ako Obama…;)
Na obrázku: Pierre Gobert: Únos Európy, 1710, výrez
Zdroj: WIKIMEDIA COMMONS
