Takzvaní kotlebovci nedávno usporiadali zhromaždenie v Bratislave. Ide o okrajovú organizáciu s pomerne malou verejnou podporou, akých je na Slovensku viac. Tomu zodpovedala i účasť niekoľko sto osôb. Preto zarazilo, že zoskupenie sa dostalo na titulnú stranu istého mienkotvorného pravicového denníka, čo sa rovná jeho propagácii. Denník priamo ideovo neinklinuje k tomuto zoskupeniu, ktoré nakoniec označil ako extrémistické. Propagácia zoskupenia na titulnej strane však indikuje istý politický zámer.
Politika a médiá
Z pohľadu systémovej teórie médiá sú popri politických stranách a organizáciách občianskej spoločnosti súčasťou politického systému. Ak teda hovoríme napríklad o politickej pravici, potom v „štandardných“ podmienkach máme na mysli zoskupenie pravicových strán, masmédií a obyčajne aj istých im naklonených občianskych združení. V aspoň ako tak „štandardných“ podmienkach je teda bežné analyzovať činnosť určitej frakcie politického režimu, napr. ľavice alebo pravice či politického režimu ako celku, minimálne v rovine straníckej a mediálnej. Pod „neštandardnými“ podmienkami môžeme chápať situáciu, keď je určitá časť formálneho straníckeho systému izolovaná vo vzťahu k ostatným inštitucionálnym zdrojom systému. Respektíve, keď má istá časť v systéme dominantnú pozíciu. „Neštandardné“ podmienky v uvedenom zmysle slova sú pre náš politický systém symptomatické – nehľadiac na obvyklé klišé o „slobode a demokracií“ – platili a platia tak pred rokom ako aj po roku 1989. V reál-socializme i neo-liberalizme bola a je určitá zložka politického i straníckeho režimu systémovo a ideologicky dominantnou.
Politickú zodpovednosť za tento stav má však aj relatívne závislá časť systému pokiaľ s ohľadom na čiastkové politické zisky (istý podiel na moci) tieto podmienky prijala. Tu je istá paralela medzi stranami Národného frontu pred rokom 1989 a Smerom dnes. Spomínaný fakt je predmetom istého rozčarovania verejnosti i niektorých komentárov na stránke Slova. Zaujímavé je, že táto skutočnosť doposiaľ nebola popísaná ako problém fungovania politického systému – a teda i potreby jeho demokratizácie. Ktorého súčasťou sú tí s dominantným vzťahom ku jeho štruktúram, i tí relatívne závislí. Problém je však v konštrukcii takéhoto systému.
Vráťme sa k politickej funkcií médií. Vzhľadom na začlenenie médií do politického systému je prístup mediálnych štruktúr k určitým politickým subjektom daný najmä ich politickou orientáciou. Nie „objektívnym“ vzťahom k spoločenskému významu daného subjektu. V opačnom prípade by na titulnej strane vyššie spomínaného denníka museli figurovať aj komunisti, SNS a iné menšie strany, nehovoriac o stranách s niekoľko percentnou podporou. Čo sa zjavne nedeje. Nemožno to logicky vysvetliť inak ako politickou orientáciou a zámerom. Je normálne, že pravicový denník a ľavicový denník, ak taký pravda u nás existuje, podporujú odlišnú politiku. Nemá význam to zatĺkať. Iná vec je, že politické prostredie by malo byť nielen formálne, ale i reálne pluralitné. To znamená, že pluralitu by nemal deklarovať pro forma len stranícky systém (ako to býva prakticky vždy), ale aj ostatné zložky politického systému.
Začlenenie masmédií do politického systému znamená, že ich činnosť je opodstatnené analyzovať ako činnosť politickú, teda ako súčasť „politiky“. Masmediálna propagácia naznačuje politický zámer a ten sa v prípade strán a médií odvíja od ich politickej orientácie. Ak (by) nebol úmysel podporiť z istých dôvodov určitý politický subjekt, ten (by) v masmédiách naozaj – neexistoval. Príkladom je rad strán, ktoré sú či boli médiami prehliadané, hoci iné subjekty analogického významu boli či sú nimi vyložene propagované.
Ak systémový politický denník, stojaci na strane systémovo (a ideologicky) dominantnej frakcie establišmentu, spropaguje na titulnej strane určitú okrajovú skupinu, legitímna otázka je – čo sa tým politicky sleduje? Kto tým niečo sleduje, je viac-menej jasné.
Politické divadlo
Organizácie ako spomínaní „kotlebovci“, začali pomerne organizovane vznikať v štátoch strednej a východnej Európy najmä v druhej polovici 2000-ich rokov. Sú typické nacionalistickou rétorikou, šovinizmom, rasizmom a určitou väzbou na fašizmus. Tá je často povrchná a deklaratívna, napríklad prostredníctvom používania fašistickej symboliky (hajlovanie, uniformy) alebo niektorých pojmov (oslovenie „vodca“). Zdá sa, že práve o vytvorenie takejto asociácie týmto organizáciám často ide.
V istých štátoch na tejto „vlne“ vznikli organizácie, ktoré prenikli až do oficiálnych štruktúr. Napr. v Maďarsku Jobbik s väzbou na Orbána. Zaujímavé je, že v niektorých štátoch sa preukázala podpora takýchto organizácií zo strany známych fondov pre „podporu občianskej spoločnosti“, ktoré na druhej strane financujú aj zdanlivo protichodné organizácie, tvoriace často štruktúru oficiálnej občianskej spoločnosti časti stredo- a východoeurópskych režimov. Týmto procesom vzniká politické divadlo s dvoma hlavnými účastníkmi: „šovinisti a xenofóbi“ na jednej strane, a „ochrancovia práv menšín a iných“ na strane druhej.
Toto v politike obligátne divadlo má rad funkcií. V prvom rade vytvára obraz všeobecne akceptovaného extrémistu. Ako som naznačil, zvláštny je podporou aspoň časti oficiálnych médií. Takúto postavu potom možno asociovať s radom schém, ktoré chcete diskreditovať – napríklad s kritikou režimu. Režim obyčajne kritizuje veľa ľudí. Ak však kritiku dáte do úst extrémistom, ľudia si dajú pozor a budú mať na to dôvod.
Ďalší efekt je, že ako „politické témy“ možno interpretovať pseudoproblémy, ktoré väčšinu ľudí netrápia, bez ich aktualizácie by často nevznikli a hlavne nie sú tým, o čom politika vlastne je. Vhodné sú politicky sterilné, ale emocionálne výrazné témy – napríklad legalizácia drog, rasové rozpory, homosexualita. Ak ľudí presvedčíte, aby vo voľbách vyberali strany podľa toho, či sú za marihuanu (proti „cigánom a gayom“) alebo nie, do úzadia ustupuje fakt, že politicky nie sú veľmi alternatívne.
Iná vec sú spoločenské následky tohto druhu „divadelnej“ činnosti, v podobe napätia medzi rôznymi skupinami obyvateľstva. Tie režisérov zrejme netrápia. Nemajú na to dôvod, pokiaľ následky nepredstavujú hrozbu z pohľadu nimi sledovaných cieľov. „Oficiálny extrémista“ (rozumej komediant) v podobe hajlujúceho panáka v gardistickej uniforme nepredstavuje pre establišment hrozbu. Práve naopak, čokoľvek, s čím je tento komediant asociovaný, sa dá dobre neutralizovať tak, že to vykreslíme ako „extrémistické“.
Obligátna politická technológia
Časť tvrdení, ktoré produkuje „extrémista“ či presnejšie, ktoré mu masmédiá „dovolia“ odovzdať verejnosti, sa zakladá na reálne existujúcich problémoch. To môže viesť k politickej dezorientácií tých, ktorí nepochopili podstatu politického divadla. Divadlo môže viesť nielen k diskreditácií určitých tém či argumentov – často základných faktov o povahe systému, ale aj k vytváraniu politicky účelových zástupných problémov v podobe radu okrajových, no emocionálne výrazných konfliktov medzi rôznymi skupinami.
Pri vytváraní takéhoto druhu „tém“ a následných konfliktov sa ťaží z prirodzených kognitívnych a emocionálnych sklonov ľudí. Predovšetkým zo sexuálnych a rasových klasifikácií. Pokiaľ sa ľudia nechajú vtiahnuť do politicky bezvýznamného, no emocionálne vyčerpávajúceho konfliktu, rozpor medzi spoločnosťou a systémom ustupuje do úzadia. Nazýva sa to „kanalizácia“ sociálneho napätia.
Vyššie popísané je len praktickou realizáciou tzv. teórie konfliktu z hľadiska jeho systémovo stabilizačnej funkcie. Tento jednoduchý „trik“ patrí k základným politickým technológiám. Okrem svojej základnej funkcie plní i rad vedľajších, pretože s využitím extrémistu možno zdiskreditovať takmer čokoľvek resp. kohokoľvek, a to prostredníctvom nejakej spoločnej témy, ktorú daný subjekt zdieľa s týmto „extrémistom“.
Politická dezorientácia
Práve preto prekvapuje, že časť kriticky uvažujúcich ľudí, z nejakého dôvodu najmä z tábora tých, ktorí sa považujú za vlastencov, na vyššie popísané divadlo „naletela“. Čím nielen že podporili túto nie veľmi morálnu hru s emóciami ľudí, ale do istej miery i poškodili to, k čomu sa hlásia.
Problém s neprispôsobivými občanmi je reálny. Často práve tento problém prispel k omylu niektorých ľudí, ktorí začali do istej miery sympatizovať s čudnými skupinami v čudných rovnošatách. Lenže práve skupiny, ktoré možno vzhľadom na používanú symboliku a slovník oprávnene označiť za extrémistické, sú podstatnou prekážkou jeho artikulácie a teda i riešenia. Podobne, označenie niekoho kto hajluje a chodí oblečený v gardistickej uniforme za „vlastenca“, je diskreditáciou vlastenectva.
Politické divadlo s oficiálnymi „extrémistami“ má viesť k politickej dezorientácií tých, ktorí vystupujú kriticky proti systému, alebo tých, ktorých je vhodné politicky odstaviť z akýchkoľvek iných dôvodov. V našich podmienkach je potenciálnym cieľom takejto manipulatívnej politiky značná časť zatiaľ nie dôsledne artikulovaných systémovo kritických hlasov v spoločnosti. Ale aj neprivilegovaná časť straníckeho systému, podrobená do istej miery systematickej fragmentácií a marginalizácii najmä odstavením na okraj politického systému.
Spôsob, ako politické divadlo takéhoto druhu neutralizovať, je však nenaletieť naň a otvorene ho pomenovať. Úspešné čelenie akejkoľvek politickej technológií tých, ktorí disponujú inštitucionálnymi zdrojmi systému, vyžaduje do značnej miery najmä premyslenú integráciu tých, ktorí sú systémom vytesňovaní na okraj. No a v neposlednom rade, naučiť sa formulovať kritiku v účinných, systémových kategóriách. Proti tomu sú politické triky vyššie popísaného druhu len málo účinné, pretože sú založené práve na odpútaní pozornosti a politického diskurzu od systémových kategórií.
