Signálom, ktorý pomyselne zahájil útok proti komercii v umení (a v masmédiách) bol prejav ministra kultúry.
Politický prevrat v novembri 1989 bol dielom študentov a hercov (a, pravdaže, aj ďalších umelcov). Dnešní študenti (na rozdiel od vtedajších) už nemajú toľko možností stretať sa s kvalitným umením v kníhkupectvách, divadlách a v televízii, všade vládne masová kultúra niekedy presnejšia nazývaná ako komercia. Mnohí umelci si tento paradox dnes uvedomujú a reptajú, že kultúra a umenie sú dnes na chvoste záujmu počnúc vládou a končiac prevažnou väčšinou populácie, predovšetkým jej mladšej časti. Reptanie však situáciu nevylepší.
Signálom, ktorý pomyselne zahájil útok proti komercii v umení (a v masmédiách) bol prejav ministra kultúry. No v podstate už od jesene 2012 sme svedkami, že jednotlivé kultúrne inštitúcie si konečne uvedomili, že ak si chcú naďalej udržať svoje opodstatnenie, musia si aj ony samé začať vychovávať publikum. Alarmujúcim signálom nie je napríklad len veková štruktúra publika na koncertoch Slovenskej filharmónie či neschopnosť zaplniť divadelné sály SND (sála opery v novej budove SND má cca 900 sedadiel, kým kapacita opery v Grazi, ktorý je takmer o polovicu menší než naše hlavné mesto, je 1 200 sedadiel, ktoré sú takmer stále vypredané), ale celkové „zhrubnutie vkusu“ potenciálnych konzumentov umenia. Príčiny nie je ťažké identifikovať. Už Marx tvrdil, že spotreba vytvára potrebu, čiže to čo nám kultúrne inštitúcie ponúkajú, sa nám časom stáva potrebou. Istý taliansky sociológ umenia sa na to pozerá z iného zorného uhla tvrdiac, že ozajstné umenie popri estetickom pôžitku má obsahovať aj tendencie morálne a poznávacie. A to sa o značnej časti našej dnešnej „umeleckej“ ponuky nedá povedať.
Aktivity Slovenskej filharmónie a SND
Pravda, istá snaha kultúrnych inštitúcií orientovaná na mládež tu existovala kontinuálne, ibaže tvorila len zanedbateľnú zložku ich činnosti. Napríklad Slovenská filharmónia v tejto koncertnej sezóne z trinástich abonentných cyklov až tri venuje práve mladým adresátom. Sú to cykly Rodinné koncerty, Hudobná akadémia SF a Junior. Na nich popri vlastných telesách SF vystúpia aj budúci umelci, nateraz poslucháči bratislavského konzervatória a VŠMU. Navštívil som jeden z nich (28. 11.), kedy v Koncertnej sieni SF vystúpil Symfonický orchester Konzervatória a miešaný zbor tej istej inštitúcie. Za dirigentským pultom sa objavil Juraj Jartim, doteraz viac činný ako zborový dirigent (kedysi v Techniku, teraz v Cantuse), ktorý popri elegantnom geste dokázal zladiť všetky interpretačné zložky do pôsobivého celku. Po dvoch Vivaldiho koncertoch pre dychové nástroje a Poulencovom koncerte pre organ, sláčiky a tympany predviedol známy Mozartov zbor Ave verum corpus a skladateľovu Missa brevis D dur. Konzervatoriálny zbor som doteraz počul spievať len v komornej zostave. Teraz pod vedením Ivety Viskupovej a v kompletnom miešanom zložení znel farebne a isto.
Raz za nejaký čas sa prihováral deťom aj operný súbor SND. V dňoch 6. a 7. decembra pripravil pre deti premiéru opery Milana Dubovského Veľká doktorská rozprávka. Išlo už o druhé naštudovanie tohto diela (prvé sa konalo v prvej polovici 90. rokov), tentoraz z dielne režisérky Andrey Hlinkovej a dirigenta Mariana Lejavu. Dielo je prístupné deťom cca v rozmedzí medzi štvrtým a desiatym rokom ich života, popri speve obsahuje aj hovorené dialógy a v niektorých scénach používa rytmizované melódie na spôsob „masoviek“, ktoré dokážu detské publikum zaktivizovať. Režisérka, známa svojím tradicionalistickým rukopisom, sa na viacerých miestach pokúsila nenásilne vtiahnuť do príbehu aj detského diváka. Za problém tejto inscenácie ale aj vôbec akéhokoľvek výchovného pôsobenia na dnešnú mladú generáciu považujem nájdenie správneho kľúča, akým sa prihovoriť špecifickému publiku. Niektorým hudobným či divadelným odborníkom sa bude zdať, že inscenátori sa prihovárali deťom príliš tradičným rozprávkovým rukopisom, iní zase aj v tomto, proklamatívne vyhlasovanom protipóle dnešnej komerčnej kultúry, nájdu tu i tam jej prvky. Tento problém sa tiahne potom aj celým radom nižšie spomínaných aktivít. K opernej rozprávke v SND ešte toľko, že manažment divadla nešťastne určil dátum premiéry na všedný deň v predpoludňajších hodinách, kedy (okrem školských detí s učiteľom) ostatné spolu so svojimi rodičmi sa predstavenia nemohli zúčastniť. Práve v tomto ohľade by si SND malo zobrať príklad zo SF, ale aj viacerých zahraničných operných scén, ktoré produkujú špeciálne operné predstavenia pre rodičov s deťmi.
Sitnianski rytieri v základných školách
Už od začiatku školského roku beží na siedmich bratislavských základných školách projekt Sitnianski rytieri skoncipovaný autorom úspešného letného festivalu Viva musica a podporený Národným osvetovým centrom a ministerstvami školstva i kultúry. Projekt spočíva v tom, že počas celého roka sa celé triedy spomenutých škôl (v počte cca 700 detí) budú venovať nácviku 10 piesní, ktoré spolu s textovou časťou a za účasti hereckých osobností odznejú najprv na Drličkovom spomínanom festivale a potom aj v Košiciach v rámci slávností Mesta kultúry 2013. Nepochybne zaujímavý projekt má však aj chyby krásy. Deti, ktoré chceme naučiť spievať, doteraz poväčšine majú k tejto aktivite ďaleko, pretože spevavosť treba rozvíjať už od predškolského alebo raného školského veku. Predstava, že ak ich doteraz k spievaniu nedokázali pritiahnuť ich pedagógovia, teraz sa to podarí osobám z okruhu hercov (najmä z populárnych seriálov) a moderátorov často pôsobiacich v šoubiznise (tí majú priebeh nácviku usmerňovať svojimi návštevami škôl), sa mi nezdá celkom reálna, resp. môže mať len krátkodobé výsledky. Plne chápem, že v dnešnej dobe sa pri presadzovaní svojich predstáv musí namiesto serióznej argumentácie občas používať aj veľkohubá reklama, ale tvrdiť, že tento projekt privedie zvrat vo vzťahu detí k hudobnej výchove, je ilúziou. Veď roky tu už existujú nielen tradičné výchovné koncerty, ale aj rôzne projekty, napr. úsilie J. Hatríka pôsobiť na deti multiumeleckou výchovou (hudba+pohyb atď.), alebo pôsobenie odnoží medzinárodných organizácií, o ktorých na tlačovke opery SND hovoril dirigent Lejava a o ktorých sa nevyjadrujú ministri a nepíše sa v novinách.
Televízne adventné koncerty
Čosi podobné sa dá povedať o televíznom projekte Slovensko 2012 – advent. Séria koncertov, ktorá sa začala 2. decembra a potrvá hádam až do Vianoc, má niekoľko rovín. Proklamatívne sa hlási k charitatívnemu poslaniu, pretože sumy získané z SMS správ od divákov sa použijú na podporu Nadácie pre deti Slovenska (v prvom týždni) a Proti prúdu (v týždni druhom). Projekt je scenáristicky zaujímavo koncipovaný tak, že sa priame prenosy posúvajú z jedného konca republiky na druhý. Každý program moderuje nejaká známa osobnosť (Dado Nagy, Dano Dangl, Adela Banášová, Pavel Dvořák a pod.), ktorá si vždy prizýva ďalšie osobnosti (väčšinou rodákov z príslušných miest) na neformálne rozhovory (šéf SND M. Chudovský, Milka Vášáryová, choreograf Lúčnice J. Nosál atď.), kým hudobnú zložku vytvárajú osobnosti z vážnej, ľudovej i (a predovšetkým) populárnej hudby. Už z tohto popisu je zjavné, že relácia chce byť akýmsi protipólom komerčným televíznym programom. V naplnení tohto predsavzatia vidím dve úskalia. Po prvé je to fakt, že okrem nedeľných večerov vysielaných na STV1, ostatné môžu televízni diváci sledovať len na STV2, ktorej sledovanosť je značne nízka. Druhým problémom je podľa môjho názoru skutočnosť, či je možné vychovávať k náročnejšiemu umeniu s prispením osobností, ktoré sa prevažne pohybujú na opačnom, tom komerčnom póle. Pokiaľ ide o samotnú hudobnú zložku, z oblasti klasickej hudby sa v prvých dvoch týždňoch prezentoval tenorista Miroslav Dvorský a sopranistka Adriana Kučerová, výborne na mňa zapôsobil koncert z renovovaného jezuitského kostola v Skalici s účasťou Mariana Vargu a Moyzesovho kvarteta. Ľudové umenie zatiaľ reprezentovali Darina Laščiaková a tanečný súbor Lúčnica, hudbu populárnu Katarína Koščová, Zdenka Predná, Jana Kirschnerová, rad príde na ďalších, a to Pavla Hammela, Katarínu Knechtovú, Andreja Šebana, Mariana Čekovského. Zatiaľ za menej vydarené hudobné expozé považujem spevácke vystúpenie herca Jána Koleníka, ale ani speváčky Predná či Kirschner ma nijako zvlášť neoslnili.
Umelecká výchova nielen za stredoeurópskym štandardom
Aj keď tento projekt si zasluhuje uznanie, diskutabilnou sa mi javí jeho účinnosť a predovšetkým vysoké náklady, ktoré si tento (ale aj vyššie spomínaný „zborový“ projekt) vyžaduje. Domnievam sa, že azda by bolo účinnejšie, keby sa umelci a zodpovední riadiaci pracovníci zo všetkých umeleckých a kultúrnych inštitúcií zjednotili a popri premyslených akciách zameraných na mladých vyvinuli tlak na Ministerstvo školstva SR. Úroveň umeleckých výchov na našich školách totiž ďaleko zaostáva nielen za stredoeurópskym štandardom, ale aj za výchovným úsilím niektorých krajín „tretieho sveta“ napr. Venezuely.
Vracajúc sa k úvodu tohto článku dovolím si apelovať na hercov a umelcov ďalších umeleckých druhov, aby svojich (vtedy mladých) spoločníkov z námestí novembra 1989 nenechali napospas pseudohodnotám, ktoré sa dnes vyhlasujú za umenie, hoci prinajlepšom sa dotýkajú len jeho periférie a popri devastácii estetického vkusu nie sú schopné robiť ľudí lepšími a vzdelanejšími.
