Vstup Bieleho domu, nie zahraničného
kapitálu, bol titulok článku, pod ktorým
som v máji roku 2000 uverejnil v Slove
analýzu niektorých súvislostí predaja VSŽ
(Východoslovenských železiarní) americkej
spoločnosti U. S. Steel.
Dnes zisťujem, že na článku netreba ani
po rokoch nič meniť a že vtedajšie obavy
z nevýhodného predaja sa iba potvrdili.
Áno, predaju oceľového jadra VSŽ Američanom predchádzala hlúpa kupónová privatizácia, z ktorej občanom zostali dodnes iba poplatky za vedenie účtu bezcenných akcií a investičné skupiny prišli k majetkom. Časť akcií VSŽ sa od nich dostala k ministrovi Mečiarovej vlády Alexandrovi Rezešovi a časť mu zvýhodnené predala vláda Vladimíra Mečiara z akcií, ktoré sa nestihli v kupónovej privatizácii rozdať, až sa mohol Rezeš pochváliť, že ovláda 47 percent akcií VSŽ, čo stačilo na ovládnutie celých železiarní. Možno mať rozličné názory na to, ako viedli rezešovci železiarne, či vlastnú fabriku chceli dostať do krachu, faktom však zostáva, že posledné dane dostával štát a akcionári dividendy na akcie VSŽ – za Rezeša. U. S. Steel dostal od Dzurindovej vlády – k predaju za smiešne nízku cenu, ktorú nevygenerovala nijaká verejná súťaž, nijaký tender – luxusné desaťročné daňové prázdniny. A drobní akcionári doplatili najviac. Nielenže už potom nevideli dividendy, ale postupne ich akcie stratili cenu, lebo významnejšie balíky prihrala Dzuridnova vláda finančným skupinám známym aj zo spisu Gorila.
Ekonomický redaktor Radoslav Baťo právom označil vstup „strategického investora“ U. S. Steel a s ním spojené obchody v réžii štátu za „bohapustý kšeft pre rôzne lobistické skupiny“, keď sa v postupe vtedajšieho štátu vedeného M. Dzurindom „potvrdili najčernejšie obavy“ po roku a pol aj druhý raz. Prvý raz, keď štát kupoval od Penty akcie, aby mal s čím hlasovať na valnom zhromaždení VSŽ a schváliť predaj Američanom (na čom Penta zarobila viac ako štvrť miliardy korún), druhý raz, keď tie isté akcie VSŽ potom zo štátneho Transpetrolu predal, opäť pre štát nevýhodne, tým istým finančným žralokom.
Drobní akcionári, či už získali tento majetok v kupónovej privatizácii, alebo si akcie VSŽ nakúpili v dobrej viere, podľahli dodnes šírenej propagande o zákonite rastúcej hodnote akcií v dlhodobejšom horizonte. Doplatili na to, že vstup U. S. Steel bol neštandardným. Obišla sa povinnosť odkúpiť všetky akcie VSŽ. Vtedajší prezident VSŽ, ktorý pripravoval podnik na vstup amerického „investora“, to odbil tvrdením, že predsa nedali do VSŽ nijaké investície, k akciám VSŽ sa dostali v kupónke, keď sa iba presunul majetok štátu na súkromné osoby, tak čo vraj by teda chceli… (A prezradil tým tajomstvo, že kupónka nebola pre obyčajných ľudí…)
Nechceli však nič viac, iba dodržiavanie zákonov a rovnaké zaobchádzanie so všetkými akcionármi, malými či veľkými, vhodnými alebo nevhodnými. Kým finančné skupiny na akciách VSŽ zarábali, drobní akcionári, ktorým by pri vyhlásení verejného prísľubu podľa zákona patrilo viac ako 540 korún za akciu, boli surovo okradnutí. Až v roku 2004 mohli dostať pri verejnom prísľube VSŽ po 89 Sk za akciu. Ponuku americkej pobočky indickej firmy spoločnosti ISPAT na 571 Sk Dzurindova vláda odignorovala. Išlo jej totiž o vstup Bieleho domu na Slovensko, ktorý si želal, aby košické oceliarne získala americká firma. A komentátor denníka Sme sa vtedy tešil, že zvýhodnená firma U. S. Steel má „veľmi dobré vzťahy s Bielym domom, takže možno s istým optimizmom hovoriť aj o zahraničnopolitických súvislostiach tohto obchodu“. USA vtedy blokovali vstup Slovenska do OECD a hoci obchod s U. S. Steel porušoval všetky princípy, ktoré OECD strážila a od Slovenska vyžadovala, po jeho schválení USA ešte v ten istý deň oznámili, že vstup Slovenska do OECD už neblokujú. Slovensko sa z večera na ráno stalo jedným z 30 najbohatších štátov sveta, ktoré táto organizácia združuje. Napriek tomu, že vláda SR práve v tomto prípade hrubo porušila tie zásady, ktorých nedodržiavanie OECD predtým Slovensku vyčítala.
Po skončení daňových prázdnin vraj U. S. Steel chce svoju fabriku v Košiciach predať. Jej priaznivci a podporovatelia nevýhodného obchodu (čoho potvrdením je, že americká firma na ziskoch už za päť rokov 2003 – 2007 zarobila viac ako päťnásobok kúpnej ceny) tlačia na premiéra Róberta Fica, aby sadol do lietadla, ako to urobil Dzurinda a išiel Washington presviedčať, aby U. S. Steel na Slovensku zostal. A nedbali by – hoci inak bojujú proti všetkým formám investičných stimulov – aby zachránil zamestnanosť na východnom Slovensku trebárs aj nejakým tým stimulíkom či daňovými prázdninami… Akoby si Američania z Košíc chceli fabriku zobrať so sebou.
Netreba biť na poplach. Američania si so sebou z Košíc nikam fabriku nevezmú, nevyhodia ani zamestnancov na ulicu. Vládu SR by teraz už ani nemalo veľmi zaujímať, komu Američania svoj podiel predajú, či už to bude ukrajinský vlastník Šachťora Doneck alebo ruský vlastník Chelsea Londýn. A nemala by sa nechať nikým vydierať. Aby sa neskôr nemohli ľudia pozastaviť nad tým, prečo v záujme toho či oného konala. Aj keď u nás sa iba pozastavujeme, zatiaľ čo v iných krajinách sa neobávajú pre zvýhodňovanie investorov (čo sa nerobieva zadarmo) stíhať ani expredsedov vlády.
A ešte poznámka: Keď vstupoval na Slovensko niekdajší ruský komsomolský predák Chodorkovskij, dnes takí Rusmi a Ukrajincami vystrašení komentátori ho skôr vítali. Bol to ruský oligarcha nejakého iného razenia?
