Nedávno ma priateľ Vlado nahováral, aby som prišiel s projektom, ktorý by pomohol riešiť rómsku otázku na Slovensku. Pozná moje názory a zdalo sa mu, že by som možno mohol k tomu čosi povedať. Hneď na to som videl dokument, tuším na Viasat History, kde malý nenápadný Angličan jazdil po Indii a hľadal dediny, v ktorých sa obyvatelia venujú spracovávaniu látok, farbia ich, vyšívajú, tlačia na ne vzory. Boli to poväčšine nomádi, ktorí si stavali malé hlinené iglu a látkam sa venovali už tisíc rokov, lebo je to ľahko prenosný materiál. V jednej dedine ženy vyšívali a muži pásli kozy.
Zapamätal som si nádherný záber. Poľnou cestou v kúdole prachových zrniečok pomaly kráča stádo kôz a medzi nimi vysoké ušľachtilé postavy mužov oblečených v nádherných farebných látkach. Pôsobili ako králi. Oproti našej ulici s nerudnými modrými, sivými bundami, to bola scéna ako z veľmi nákladnej divadelnej hry. Rozdiel medzi kultúrou nášho mestského chodníka a kultúrou tejto prašnej cesty sa mi zdal priepastný, v prospech indických pastierov. Z komentára som sa dozvedel, akými inteligentnými pravidlami sa riadi táto kočovná komunita.
Aj kvôli výzoru pastierov a vyšívajúcich žien mi naskočila asociácia s našou rómskou osadou na východnom Slovensku. Videl som odrazu vedľa seba harmonickú, krásnu, aj keď podľa našich dnešných kritérií chudobnú komunitu, ktorá sa už tisíc rokov nezmenila, a jej „civilizáciou“ zničených príbuzných. Ale čo najostrejšie vystúpilo do popredia, bola absolútna rigidita novovekého technického sveta. Je to len pár pravidiel, ktoré pripúšťajú jediný spôsob správania society. Ak celé vaše vnútorné ustrojenie protirečí požiadavkám tohoto modelu, ste označený za hlupáka, menejcenného človeka, ktorého treba prevychovať v nejakom nápravnom zariadení. A výsledok? Planéta, ktorá stratila svoje farby a mení sa na uniformnú globalizovanú kasáreň. Gheto pre všetkých „iných“. Je len na zamyslenie, prečo všetci „korpíci“ sa chodia regenerovať do skanzenov práve tých „iných“. Zdá sa, že práve tam nachádzajú živú vodu, ktorá im pomáha regenerovať vlastné životy, ničené v neľudských podmienkach korporácií. Pre bankového makléra z filmu Dobrý ročník bol vykúpením život na zdedenej vinici s južným slnkom a pomalým rytmom vinohradníckeho kraja. Úspešní a bohatí sa odmeňujú životmi v skanzenoch starých civilizácií. Potom, o čom je model liberálneho kapitalizmu, keď jeho najúspešnejší absolventi oddychujú v „turistických rajoch“? Zdanlivo banálna otázka, ktorá však vyžaduje radikálnu odpoveď.
Súčasná kríza úplne obnažila zraniteľnosť toho stavu sveta, ktorý sa stal hegemónom na našej planéte. Stačí, aby došlo ku globálnemu výpadku elektriny alebo iných sietí a dôjde k jeho kolapsu. Musí nás to viesť k jednoduchému záveru. Úmerne s prudkým rastom technických sietí je potrebné celkom vedome podporovať rast autonómnych tradičných komunít. Čiže namiesto jednosmerného vývoja len k sofistikovanejším a aj zraniteľnejším systémom podporiť dvojsmerný vývoj. V opačnom smere možno modifikovať aj tradičné lokálne celky, ktoré sú schopné aj autonómneho života. To, čo vývoj technickej civilizácie zničil, vrátiť späť do štruktúry spoločnosti. Nie v nezmenenej podobe, ale ako organickú súčasť nového celku.
Pamätám si myšlienku ruského módneho návrhára Zajceva. Nové modely nachádzal na uliciach a chodníkoch mesta. V pohybe rúk, nôh, ale aj plášťov, rukávov, šatiek, čiže modelov, ktoré si ľudia vytvorili sami, nachádzal inšpiráciu. Túto metódu môžu v dnešnej krízovej situácii použiť aj „návrhári modelov spoločnosti“. Je potrebné vytvoriť takú pružnú legislatívu, aby umožnila ľuďom prispôsobiť si formu života vlastným lokálnym možnostiam, svojim potrebám a snom. Okrem Európanov treba v tomto plodnom protismere podporovať aj Gaskóncov, Detvancov, reliéf krajiny, tradičné remeslá, miestnu faunu a flóru, historické jadrá miest a skutočne pestrý svet tradičných foriem, oplodnených novými technickými možnosťami.
Sociálna inovácia je rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, ako tá technologická, a spolu s ňou môže vytvoriť dynamický, ale zároveň duchovne, kultúrne aj ľudsky lepší svet. Po revolúciách sme si zvykli chápať zmeny v sociálno-ekonomických systémoch ako krvavé záležitosti, ktoré prinajmenšom vženú veľké skupiny ľudí do bezprávnej situácie, zbavia ich možnosti uplatnenia a celkove ich deklasujú. To sú obrovské straty pre spoločnosť ako celok. A sú sprevádzané bezpočtom osobných a rodinných tragédií. A to len preto, že situačne zvýhodnené skupiny sa nechcú vzdať svojich výhod, vyplývajúcich z už zastaralého modelu riadenia spoločnosti. Masový súhlas s revolúciou 89 vyplýval aj z toho, že ľudia chceli zbaviť komunistov výhod. Tank pred vilou Vasila Biľaka, tento politický akt, však v dnešnej situácii v bezprostrednej blízkosti obrovských a výpravných stavieb revolucionárov z novembra 89 pôsobil až tragikomicky. Ale to už je len situačná komika. Proste sitkom. Upozorňuje nás na to, že treba kriticky zhodnotiť, nakoľko a v čom revolúcia splnila očakávania ľudí a kde bola púhou manipuláciou, mystifikáciou, ale najmä snahou odvrátiť blížiacu sa krízu liberálneho kapitalizmu a ekonomický bankrot dogmatického socializmu vyprázdnením zdrojov východného bloku. Koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia skutočne narastala revolučná situácia, na Východe, ale aj na Západe. Cítili to jastrabi raného kapitalizmu aj rigidní stranícki funkcionári brežnevovskej éry. Nie je preto náhoda, že scenár tzv. revolúcie vyšiel z ich spoločnej dielne. Nie je náhoda, že Fedor Gál na balkóne Václavského námestia zakričal historickú vetu: Tretia cesta neexistuje. Úsilie manželov Tofflerovcov,Tretia vlna, sa celkom absurdne poentovalo v Púštnej búrke. A prominenti ŠtB akýmsi ideologickým zázrakom rozprávkovo zbohatli. Chcelo to len naprogramovanou slávou presne podľa metód výroby filmových hviezd presvedčiť manželov Gorbačovovcov o ich genialite a stali sa hračkou v rukách spravodajských služieb.
Nie náhodou práve počas osláv 20 rokov vzniku samostatného Česka a samostatného Slovenska sa z prominentov tohoto procesu stávajú smutne odchádzajúci herci „vyššej hry“. Spomienka na Pražskú jar bola príliš nebezpečná pre skutočných autorov tzv. revolúcie. A malé Československo ešte príliš zreteľný symbol „tretej cesty“, pripomínajúci navyše aj mníchovskú traumu Európy. Československo bolo nebezpečné svojou ambivalentnosťou a vysokou kultúrnou úrovňou, čiže príliš nevypočitateľné, aby zapadlo do scenárov „druhej vlny“, ktorá sa u nás a v celom východnom bloku presadzovala. Takže máme, čo sme si odštrngali, hoci osemdesiate roky pripravovali podmienky pre oveľa inteligentnejší a flexibilnejší systém.
Snímka Ján Slovák
