Mojej umierajúcej žene som čítal knihu Ferdinanda Stočesa „Nebešťan na zemi vyhnaný“ o živote a diele čínskeho básnika Li Poa (701 – 762). Putoval po obrovskej Číne, navštevoval príbytky mandarínov, ako duchaplný spoločník a rozprávač bol vždy vítaný, stúpal na posvätné hory. Svojim priateľom písal listy v podobe básní. Ako som ich čítal, prekvapoval ma pocit intenzívnej prítomnosti. Dáška často používala slovo „sprítomnenie“, keď si v tejto chvíli prítomný celou svojou bytosťou, aj s hlbinnými vrstvami, ktoré si mal už dlho zamdlené. Odrazu sa v tebe čosi rozžiari a svetu sa vrátia farby, vône, zvuky a ty sám sálaš svetlo, ozýva sa krik vrabcov, rosa na tráve sa neskutočne ligoce. Je to čosi ako hvizd mladosti, ktorý preniká až tam, kam si v iných chvíľach nedovidel. Li Po je odvtedy môj blízky priateľ a sprevádza ma, vzdialeného mnoho storočí, akoby išiel vedľa mňa. Objavil sa aj v básni, ktorú som písal, keď Dáška cez obed zaspávala a ja som sa bál, že už neotvorí svoje krásne oči. Radostné inšpirované dievča. Mala detskú dušu. Obostieralo ju zvláštne fluidum.
Preto si predstavujem po krajine rozosiate posvätné miesta pre detské duše, čistinka ako záhrada, ateliér a zároveň galéria aj zvukový priestor s dobrou akustikou. Sakrálno je v hre a radosti, s ktorou som v detstve vybiehal ráno na ulicu a už na chodbe som počul krik kamarátov.
Keď toto píšem, zavolala mi kamarátka Lucia, mladá výtvarníčka, ktorá mi včera poslala maľbu akrylom so žiarivými farbami a dušou neba. Stále mi svieti vo vnútri. V Rannom ladení na rádiu Devín odrazu zazneli slová bonzai a čínske záhrady. Vidím Li Poa, ako stúpa po horskom chodníku až ku chyši svätého muža, potichu si k nemu prisadne a strávi s ním v pokojnom rozhovore niekoľko dní. Jeho básne sú prekvapujúco súčasné, stále súčasné, lebo sa pohyboval v živote po trasách tej najživšej prítomnosti, v ktorej aj minulosť precitala úplne svieža.
Dnes už Dáška pobehuje po takýchto sviežich cestách otvoreného a oslobodeného cítenia. A čosi z tohoto inšpirovaného stavu by som rád stiahol aj na zem a doprial ho deťom, starcom a vtákom, ktorí majú k nemu najbližšie.
X
Koncom šesťdesiatych rokov, nie, bolo to už v 71-om, ale charakterom a klímou to boli ešte stále osvietené šesťdesiate roky, som vošiel do Medickej záhrady a očarila ma kaplnka Andreja Rudavského. Nadchla ma svojou originalitou a úplne pôvodnou estetikou, pripomínajúcou šindľové stavby. Zalomená v páse mala čosi z línii kubizujúceho obdobia Galandu a Fullu, niečo radikálne nové, čo sa však dá postaviť do našej krajiny a nemáš pocit chcenosti. Podobný úžas som zažil rok predtým v Galérii Cypriána Majerníka na výstave Andreja Goliáša Sochy pre milencov, deti, vtákov a psov. Ihneď sa mi vybavili spomienky z Badína, kde som u starkého Jána a u starkej Marky prekutával voňavú povalu. Andrej vyrezával jedinečné sochy-hračky, poskladané z novotvarov nadväzujúcich na fragmenty kolovratov, drevených závitníc, …zlatá priadka, pamodaj šťastia, lavička.
Potom som to v tejto intenzite zažil pri čítaní Dáškiných rozprávok. Moje exotické dievča s iskrivou invenciou vedelo použiť archaizmy z Dobšinského slovenských ľudových rozprávok a spojiť ich so svojou južanskou emocionalitou.
Tieto spomienky sa mi vybavujú teraz, keď uvažujem, ako podnietiť vznik tvorivých pútnych miest v krásnom krajinnom prostredí.
V prvej etape by to bol podnet pre architektov, sochárov, tesárov a rezbárov. Vytvoriť originálnu podobu kaplnky-ateliéru-priestoru na hranie a pritom vyjsť z hlbinných vrstiev našej poetiky s ozvenami vzdialených kultúr, ktoré zaviala na Slovensko história.
Vytvoriť miesta pre pútnikov ako Li Po, ktorí kráčajú po krajine, zastavujú sa na miestach, kde sa chcú napiť živej vody. Inšpirácia, „znovuzrodenie úžasu“, ako by povedal Ferlinghetti.
Potom je to výzva pre maliarov, amatérskych aj profesionálnych, aby do tejto kaplnky-galérie, do jej slobodného priestoru vnášali svoje „atrakcióny“. Asi tak ako Juan Miró umiestňoval svoje veľké plátna v lese.
Rád by som pozval čínskych záhradníkov, aby sa pri potoku v lesnej čistinke v okolí kaplnky-ateliéru trochu zahrali.
Knihviazači by mohli v tomto zákutí viazať lesné knihy z lopúchov, tráv a kvetov a vnášať ich do ticha galérie.
Milan Adamčiak by tam skladal svoje partitúry. Veď je to aj jeho projekt.
Esencia detského cítenia , ktoré je práve v týchto chvíľach u nás zaháňané do kúta a hrozí mu vyhynutie, všetko okolo seba rozveseľuje.
Našim rómskym spoluobčanom aj bezpočtu afrických invencií sa stalo, že stratili farby svojich duší. V Indii sa to „nepomenovateľné“ chvie už len vo vzdialených dedinkách.
VYTVORIŤ CITLIVÚ SIEŤ ZÁHRAD INŠPIRÁCIE. To je to, o čo mi ide.
Nie náhodou rodiaca sa moderna na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia čerpala podnety z etnických zdrojov. Jej vízie sú na jednej strane predtuchami Apokalypsy, ktorá mala onedlho prísť, ale aj predzvesťami novej duchovnej renesancie. V obrazoch Vasilija Kandinského je doslova zjavenie priezoru do prichádzajúceho sveta.
Čo je to za čudné nutkanie, ktoré mi vnáša do duše lesné chodníky, po ktorých v tichu, za štebotu vtákov kráčajú hľadajúci, malebné scenérie s presklenými rotundami-ateliérmi? Akoby som chcel v lomoze globalizovaného sveta odtieniť sväté miesta pre meditáciu, modlidbu a inšpiráciu, kde sa v symfónii prírodných zvukov ponárame do seba a otvárame sa k vnútorným horizontom. Len tuším, že tam kdesi nájdeme rovnováhu, ktorú sme stratili.
V Bratislave, 18. 2. 2013
Foto: Ján Slovák
