Národné divadelné kultúry sa spravidla pýšia veľkými hercami i veľkými opernými spevákmi. Dňa 17. augusta (teda len necelých dvanásť dní pred výročím Slovenského národného povstania, ktorého bol aktívnym účastníkom) nás navždy opustil František Zvarík – veľký herec i veľký operný spevák v jednej osobe. Ako činoherca ho trefne charakterizoval Ladislav Čavojský, ktorý ho označil za „prvotriedneho hráča druhých huslí“, chcejúc tým zvýrazniť, že napriek nevšedným hereckým danostiam sa v súbore činohry SND dostal len k menej významným úlohám. Starší divadelní historici spomínajú na jeho Gejzu vo Zvonovom Tanci nad plačom (1943), ja sám som vychutnával jeho Malvolia v Zacharovej inscenácii Večera trojkráľového (1962), Harryho Berlina v Schisgalovej komédii Lááska (1965) či žandára Rozvážneho v dvakrát obnovenej inscenácii Maľovaného na skle (1974, 1981, 1991). Čavojskému sa podarila geniálna charakteristika Zvaríkovho herectva ešte raz, keď napísal, že „ jeho postavy nosili v rozložitom tele krehkú, zraniteľnú dušu“. Nezažil som veľkú spevácku éru Zvaríka v opere SND (1945 – 54), kde stvárnil predovšetkým tie operné úlohy, v ktorých polstoročie pred ním exceloval jeho vzor – geniálne hrajúci spevák Fjodor Šaljapin, čiže Gounodovho Mefista, Musorgského Borisa Godunova, Massenetovho Dona Quijota, Rossiniho Basilia a k tomu ako slovenské špcifikum Štelinu v Suchoňovej Krútňave. Každý, kto sa trocha vyzná v zákonitostiach operného spevu, vie posúdiť, aké je ťažké vrátiť sa k spievaniu čo i len po niekoľkomesačnej pauze. Zvarík to dokázal v druhej polovici 70. rokov, keď ako alternant Ondreja Malachovského úspešne vstúpil do Kriškových inscenácií Borisa Godunova a Krútňavy. Okrem toho sa v roku 1982 v Moyzesovej sieni SF predstavil sólovým recitálom, ktorý sa stal udalosťou kultúrneho života nášho hlavného mesta. Sonórny, trocha nasálny Zvaríkov bas sme však počúvali aj z éteru. Pokiaľ ide o operné nahrávky, rozhlas nebol k nemu natoľko žičlivý, ako k niektorým jeho generačným druhom (viem iba o nahrávke árie Galického z Borodinovho Kniežaťa Igora). No spevák si to vynahradil interpretáciou ľudových piesní (napríklad Zahučali hory…) ale aj salónnych táng (Prečo tak pozde krásna pani). Umeleckú všestrannosť Františka Zvaríka okrem divadla (činoherného i operného) využil aj slovenský film (Rodná zem, Obchod na korze, Veľká noc, veľký deň) a umelec sa prezentoval aj ako maliar a karikaturista (vystavoval v Redute i Mirbachovom paláci) a ako autor hodnotných, mimoriadne obsažných memoárov (Pierot s puškou, Pierot bez pušky). Predovšetkým však Františka Zvaríka môžeme smelo označiť za spolutvorcu veľkej éry slovenského činoherného i operného divadla.
