Zlikvidujeme si len spevavosť?

Alebo zlikvidujeme aj kultúrnosť súčasnej populácie? Slovensko má medzinárodne uznávaný a vyhľadávaný Slovenský filharmonický zbor a má aj niekoľko stovák detských, mládežníckych, ženských či miešaných zborov, ktoré pracujú na amatérskom základe. Predsa však postavenie zborového spievania na Slovensku neznesie porovnanie so situáciou, v akej existujú a pracujú nadšenci zborového spevu v okolitých krajinách. Nedá sa celkom vyhovárať na nedostatok tradície, pretože už od polovice 19. a počiatkom 20. storočia sa určité vrstvy populácie u nás hojne zapájali do zborového spievania či už na báze národnobuditeľskej, osvetovej alebo sociálnej (robotnícke spevokoly). Amatérskemu zborovému spevu sa u nás dobre darilo aj po roku 1948, a to predovšetkým zásluhou štátnej osvety. Vo vtedajšom Osvetovom ústave od sedemdesiatych rokov školili zbormajstrov najlepší profesionálni odborníci (dirigenti, Klimo, Potočár, hudobný pedagóg Sedlický, hlasová pedagogička Šímová a ďalší), poprední slovenskí skladatelia (Novák, Hrušovský, Mikula a ďalší) priam chrlili skladby, ktoré sa masovo spievali. Reštrikcie Už v tomto období sa však napriek zdanlivému progresívnemu vývoju začali ukazovať aj regresívne tendencie. Platí to predovšetkým o systéme školského vzdelávania, v ktorom sa postupne oslabilo postavenia výchovných predmetov vrátane hudobnej výchovy. Situácia sa dramaticky zvrátila po roku 1989, keď sa zrútil náš aj v zahraničí obdivovaný trojstupňový model zborových súťaží, a v dôsledku finančných reštrikcií výchovné predmety a mimovyučovacie aktivity škôl obmedzili ešte viac. Zborový spev na Slovensku neprestal existovať len vďaka niekoľkým desiatkam zbormajstrov-nadšencov. Pri zborovom speve dospelých pritom bolo istým pozitívom aj jeho opätovné prepojenie s cirkevnými obradmi a sakrálnou tvorbou. Pre ďalšie osudy zborového spevu je však najrozhodujúcejšia situácia medzi deťmi a mládežou. Preto tiež Národné osvetové centrum (NOC je nástupcom Osvetového ústavu) v zborovej oblasti napriek mnohým obmedzeniam uchovalo existenciu jedinej celoštátnej prehliadky pre náš zborový dorast – súťažnú prehliadku Mládež spieva, ktorej 39. ročník sa konal toto leto po prvý raz v Bratislave (do roku 1990 v Žiline, potom striedavo v Prievidzi a Turčianskych Tepliciach). V zahraničí sú múdrejší Podujatie síce možno považovať za úspešné vyvrcholenie aktivity mládežníckych zbormajstrov a ich zborových telies, situácia zborového spievania na Slovensku však zostáva naďalej kritická. Hoci tentoraz Ministerstvo školstva prispelo na prehliadku vyššou sumou než v minulosti, problémom zostáva postavenie hudobnej výchovy, a tým aj zborového spevu na školách. Kým v susedných Čechách majú stredoškoláci dva roky počas štúdia možnosť venovať sa spievaniu v rámci povinne voliteľnej hudobnej výchovy (len počet gymnaziálnych zborov u našich susedov dosahuje päť desiatok kolektívov a ďalšie telesá existujú pri stredných odborných, najmä pedagogických školách), na Slovensku máme na všetkých typoch stredných škôl len asi dve desiatky zborových kolektívov (z nich však väčšina pracuje pri základných umeleckých školách), čo súvisí tiež s tým, že výrazne ubúdajú počty zborov na školách základných. Originálnym spôsobom vyriešili situáciu v susednom Poľsku, kde pred niekoľkými rokmi vláda prijala osobitné uznesenie k rozvoju zborového spievania („Spievajúce Poľsko“) a na jeho podporu zriadila špecializovanú inštitúciu. Tá vysiela do škôl svojich odborníkov a v Poľsku tak v posledných rokoch pribudlo do štyristo nových školských zborov. Superstar spevavosť nezachráni Ani u nás bez podpory najvyšších orgánov, predovšetkým ministerstiev kultúry a školstva (ale aj financií) nezastavíme hrozivý trend likvidácie spevavosti našej populácie. Treba si uvedomiť, že hudobnosť a spevavosť sú v dnešných časoch existenčne ohrozené aj nadvládou reprodukovanej, a v absolútnej prevahe komerčnej zábavnej hudby. A keďže sa už takmer nespieva ani v rodinách, dnešní prváčikovia či druháčikovia už vôbec nedokážu intonovať, na hodinách hudobnej výchovy sa často doučujú matematiku alebo slovenčinu, prinajlepšom si ešte tak púšťajú skladby hrdinov zo Superstar. Zároveň sa zabúda, že schopnosť spievať sa spája aj so schopnosťou načúvať a rozumieť hudbe. S redukciou schopnosti spievať ide teda ruka v ruke tendencia „zoštíhľovania“ hudobného publika klasickej hudby a jeho starnutie. Stačí si zájsť na koncert Slovenskej filharmónie či do opery SND a vidíme, že v oboch publikách dnes prevládajú poslucháči v penzijnom veku. Kultúru zachránia len kultúrni Ako teda ďalej? Nožnice medzi masovou komerčnou kultúrou a umením v pravom slova zmysle (ktoré je vždy polyfunkčné a neslúži len k zábave) sa stále viac roztvárajú. Oficiálne miesta majú síce dosť rečí o potrebe uchovania kultúry v epoche globalizácie, ale častokrát sa pod kultúrou skrýva len pseudokultúra priemyslu zábavy či ľahšie prístupný folklórny prejav. Neviem, či sa podarí zachrániť „vyššiu“ kultúru, ak štátni predstavitelia chýbajú v publiku BHS či pri hosťovaní opery pražského Národného divadla, no vidieť ich na koncertoch Cigánskych diablov. Lepšie časy aj pre rozvoj zborového spievania a ďalších umelecky náročnejších aktivít azda nastanú, keď sa zmení pohľad na kultúru a jej význam na najvyšších miestach. Autor je hudobný publicista Titulok a medzititulky Slovo