K najviac zrelativizovaným pojmom v dnešnej spoločnosti patrí pojem slobody. Kde sú v prostredí bezhraničného individualizmu a egoizmu hranice medzi oslobodením vlastnej osobnosti a potláčaním osobnosti druhých, medzi úspešným podnikaním a podvádzaním, medzi šikovnosťou a úžerou, medzi právom a povinnosťou, medzi dobrom a zlom? V dlhej histórii ľuských civilizácii sa v mene slobody popáchali tie najodpornejšie zločiny, ale nikdy sa to nedarilo tak šikovne skryť pred zrakom verejnosti alebo zaodieť do takej rafinovanej terminológie, ako je to v súčasnosti. Minulé leto sa na Slovensku strhol krik v súvislosti s prijatím nového tlačového zákona, ktorý vraj bude znamenať koniec slobody tlače. Téma akosi odišla do stratena, vari preto, že prax ju jednoducho nepotvrdila. Bola dezinformáciou a ukazuje sa, že v dnešnej spoločnosti neexistuje len právo na informácie, ale aj (i keď nepísané, no o to viac reálne) právo na dezinformácie. Cítime sa zaskočení vývojom, hoci v západných spoločnostiach si túto skutočnosť uvedomili už oveľa skôr.
Ako príklad uvádzam dva citáty:
„To ustavičné brechanie o slobode tlače neznamená nič iné – až na niekoľko čestných výnimiek – ako slobodu rozmazávať senzačné škandály, vraždy, sexuálne aféry, nenávisť, osočovanie a propagandu politických a finančných skupín. Noviny sú obchod, v ktorom sa dá zarobiť na príjmoch z inzerátov. Tie zabezpečujú náklad a určite viete, od čoho taký náklad časopisu závisí.“
„Kto je vinný? Ten, kto vydáva zákony, alebo ten, kto ich porušuje? Ten, kto dáva slobodu, alebo ten, čo to využíva? Zničíme sa pre tú slobodu, ktorú chceme dopriať sebe i druhým!“
Prvý citát je z detektívneho románu známeho amerického autora Raymonda Chandlera, napísaného v roku 1953. Druhú myšlienku vyslovil veľký švajčiarsky humanistický spisovateľ Friedrich Dürrenmatt v záverečných pasážach svojho románu Justícia v roku 1985. Oba sú platné a dnes už aj u nás až mrazivo aktuálne. Sloboda je dnes predovšetkým slobodou mocných a pseudoslobodou tých ostatných, ktorí sú väčšinou takí zmanipulovaní, že si tento rozdiel ani neuvedomujú.
Osobitou kapitolou je sloboda umeleckej tvorby. Tá nikdy nebola absolútna. V niekdajšom systéme reálneho socializmu. boli schaľovacie komisie, k niektorým umeleckým otázkam sa vyslovovalo tak ministerstvo kultúry ako oddelenie kultúry KSS. Istý čas sa nemohli hrať hry dramatikov, ktorí kritizovali sovietsku okupáciu, sem-tam bolo treba pretlačiť do repertoáru divadiel nejakú sovietsku hru alebo vyhodiť dajakú dvojzmyselnú repliku a kapely populárnej hudby museli hrať isté percento domácej produkcie. Ale s prenasledovaním nepohodlných opozičných umelcov to nebola až také tragické (najmä na Slovensku), ako sa dnes bolestínsky zvykne tvrdiť. (Cítim sa morálne oprávnený na takéto tvrdenie, keďže ešte v 60. rokoch ma dvakrát neprijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského kvôli strýkovi, ktorý v roku 1948 z funkcie povereníka pôšt emigroval do USA). Niekdajší dramaturg činohry SND vylúčený z KSS sa o pár rokov na dlhý čas vrátil späť na svoj pôvodný post, terajší dramaturrg SND, ktorému nebolo umožnené dokončiť si na SAV ašpirantúru, režíroval v Martine, jeho hra sa hrala v Trnave a za štátne peniaze bol vyslaný na brechtovský seminár do Berlína. Avantgardní skladatelia sa zasa „rehabilitovali“ obsahovým zameraním svojich skladieb (Osvienčim, Denník Niny Savičovej) skladieb a na rozdiel od tých, čo emigrovali, nemuseli prispôsobiť svoj skladateľský rukopis „predajnosti“ svojich skladieb na trhu. Bola tu aj osobná krivda voči podaktorým velikánom nášho umenia, z ktorých by som spomenul docenta Petra Karvaša, ktorý po prepustení z Vysokej školy múzických umení zakotvil na Výskumnom ústave kultúry na oddelení, ktoré som viedol ja ako tridsaťdvaročný ucháň. A napriek tomu, že išlo o inštitúciu značne lojálnu voči vtedajšiemu režimu, veľký dramatik tu mal vytvorený priestor, aby mohol ( bez ohľadu na profiláciu ústavu) pracovať na svojej teoretickej práci Priestory v divadle a divadlo v priestore. Pravda, bol tu tiež balast oných zhromaždení umelcov, rezolúcií a zdravíc rodnej strane, za čo režim „platil“ umelcom financiami v umeleckých fondoch a tvorivými pobytmi v zariadeniach zväzov (Budmerice, Moravany a pod.). Ak kultúra a umenie doslova slúžili minulému režimu, tak naozaj len okrajovo, štát dával do tohto odvetvia nemalé peniaze, vyrábali sa kvalitné televízne inscenácie, rozhlas a televízia snímali koncerty Bratislavských hudobných slávností, propagovalo (a financovalo) sa predovšetkým hodnotné umenie, kým zábava si musela sama nájsť adresáta, 95 percent národných a zaslúžilých umelcov si tieto pocty naozaj zaslúžilo a že člen strany dostal toto ocenenie o dva roky skôr ako nestranník, je z historického odstupu nepodstatné.
Dnes prirodzene tento poručnícky (no zároveň benevolentný) vzťah medzi vrchnosťou a umelcami neexistuje. Zato všetci (a umelci zvlášť) sa klaniame zlatému teľaťu (a podaktorí vari zo zotrvačnosti aj politikom). A predsa, o čo menej významných diel v jednotlivých umeleckých druhoch vzniká, o čo viac treba nadbiehať bohapustej komercii, aby dielo vôbec mohlo vzniknúť!
Príklad z bratislavského Kultúrneho leta 2005. Denníky avizovali vystúpenie hudobnej skupiny Andante so speváčkou Zimanyiovou na Hlavnom námestí, no o vystúpení speváckeho zboru Eurochor s Haydnovou omšou v kostole jezuitov v tom istom čase nereferovali. A keďže ozvučený zvuk populárnej hudby prenikal z námestia intenzívne až do hĺbky kostola, ten druhý koncert sa napokon nemohol uskutočniť. Rovnosť ponuky neexistuje ani vtedy, keď vám na televíznych obrazovkách ponúknu komerčný film v hlavnom večernom čase a film umelecký hodinu pred polnocou, ani vtedy, ak na knižné či zvukové medajlóny hrdinov Superstar sa nájde dosť sponzorov, no už roky napísanú knihu o opernej hviezde europského formátu Lucii Poppovej niet za čo vydať.
Ak kedysi moc chcela vzdať hold nejakému politickému výročiu alebo historickej udalosti, objednala si v Slovenskom národnom divadle špeciálne predstavenie s vylúčením verejnosti. Dnes si jednoducho prvú premiéru (!) opery kúpi pre svoje osadenstvo bankový sponzor. Televízia prestala plniť viacfunkčné poslanie inštitúcie zábavnej, výchovnej a umeleckej a zostala bohapustou továrňou na prízemnú zábavu, čo občas (bohužiaľ) sa zakrýva aj prítomnosťou serióznych umelcov v programoch. Ak sa kedysi našli umelci, čo sa podlizovali mocným, dnes máme kastu podlizujúcich sa komercii, za čo sú odmenení tentoraz nie natoľko titulmi ako začlenením do tzv. spoločenskej smotánky. A čo na to médiá? Informácia o schopnosti herečky stvárniť nejakú postavu sa zamenila za správu o cene jej večernej róby na Plese v opere.
A tak ako sa otvárajú nožnice medzi životnou úrovňou bohatej menšiny a chudobnej väčšiny, tak sa roztvárajú aj nožnice medzi uzúčkou kultúrnou elitou, ktorá ešte percipuje zvyšky ozajstného umenia (vo filmových kluboch, galériách či koncertných sieňach) a medzi masou ostatných, najprv prostredníctvom stupídnych talkšou a dnes len o čosi menej hlúpych seriálov tlačených k primitívnemu estetickému vkusu. Snaha vychovať široké masy k chápaniu krásy a umenia za socializmu možno bola idealistická, dnešný stav a vývoj samotného umenia sa mi vidí (ako to už pred polstoročím formuloval istý mníchovský sociológ) scestný, pretože kultivuje už len tých, čo to vlastne natoľko nepotrebujú, t. j. kultivovaných.
