Sociálna, nie však sociálnodemokratická

Osem mesiacov od volieb a takmer pol roka od zabuchnutia dverí v Strane európskych socialistov už mal Smer dosť príležitostí, aby preukázal svoju skutočnú orientáciu. Väčšina jeho doterajších krokov však ukazuje, že členstvo v SES nie je pre Roberta Fica prioritou. A tým hlavným problémom už zďaleka nie je len účasť nacionalistov vo vláde. Súčasná vláda nerobí nič, čo by viedlo k naštartovaniu hlbokých udržateľných zmien, namiesto toho zostáva v polohe konzumenta moci. Napriek heroickej rétorike premiéra je naďalej naklonená skôr ekonomicky silnejším hráčom. Robert Fico vie trefne pomenovať podstatu problémov, no v konečnom dôsledku ich nerieši a nafúknutá bublina po niekoľkých týždňoch silných rečí spľasne (viď hurhaj okolo dôchodkovej reformy alebo odmietnutia presunu našich vojakov v rámci Afganistanu). Namiesto toho sa jeho vláda prezentuje krokmi, ktoré každému sociálnemu demokratovi musia minimálne nadvihnúť obočie. Útoky na životné prostredie, právo na informácie i slobodu združovania Asi najmarkantnejší je brutálny útok na environmentálnu agendu. V čase, keď klimatológovia svojou hrozivou historickou správou ukončili pochybnosti o existencii globálneho otepľovania, zrušila táto koalícia parlamentný výbor pre životné prostredie, ministerstvo spravodlivosti pripravuje žalobu na Európsku komisiu za zníženie emisných kvót pre Slovensko, nová stratégia cestovného ruchu ráta so znížením rozlohy chránených území a Štátna ochrana prírody prepúšťa a znižuje stavy svojich strážcov. Od čias mečiarizmu sa nikomu nepodarilo postaviť na odpor do jedného radu všetkých ekológov a mimovládne environmentálne organizácie. Veľmi znepokojujúcim trendom je aj skutočnosť, že to, čo si na Slovensku hovorí ľavica, bolo od počiatku pri všetkých iniciatívach smerujúcich proti priznaniu alebo posilneniu práva na informácie. Je hanba, že túto klasickú sociálnodemokratickú agendu musel u nás presadiť nebohý poslanec Ján Langoš (v SDĽ bol voči prijatiu tejto normy tvrdý odpor) a čo už vonkoncom nechápem (akoby Smer chcel potvrdiť, že táto neliberálna orientácia nebola náhodná), dnes opäť z tejto strany vychádzajú iniciatívy obmedzujúce zákon o prístupe k informáciám. Vždy, keď má slovenská „ľavica“ potvrdiť princíp, hľadá spôsob, ako ho spochybniť. Do neba volajúcou nehoráznosťou je novela zákona, ktorá má ešte viac obmedziť náboženskú pluralitu a ešte viac sprísniť podmienky registrácie, ktoré sú už dnes najtvrdšie spomedzi všetkých štátov Európskej únie. Kým v ostatných krajinách (dokonca aj v Rusku) sa potrebný počet veriacich na registráciu pohybuje rádovo v niekoľkých desiatkach až stovkách, u nás potrebujete 20 000 podpisov, čiže dvojnásobok ako strana, ktorá chce kandidovať vo voľbách. Namiesto toho, aby Smer presadzoval štandardnú sociálnodemokratickú agendu – oddelenie štátu od cirkvi – ktorá by mnohé problémy vyriešila sama, upevňuje postavenie katolíckej cirkvi a zaväzuje si ju početnými výhodami, aby nekritizovala jeho politiku. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky nebola žiadna z prijatých právnych noriem týkajúcich sa cirkví zameraná na ochranu slabších, ale na podporu najsilnejších. Smer v tejto ceste pokračuje a nečudo, že našiel spojencov v najkonzervatívnejších prúdoch slovenskej politiky. Argument ministra kultúry, že nikto nebráni menším cirkevným spoločenstvám vyznávať svoju vieru, je na pomedzí demagógie a otvorenej lži. Zákon o združovaní občanov sa v tomto smere vyjadruje veľmi jasne: nijaká skupina, ktorej cieľom je vyvíjať náboženskú činnosť, nemôže byť zaregistrovaná. Ak sú potom niektoré spoločenstvá nútené súčasnou právnou úpravou skrývať sa pod zásterkou občianskych organizácií (ako napríklad moslimské Združenie priateľov islamskej literatúry), je to situácia, ktorá vnáša do našej legislatívy chaos. Veď ako má mať napríklad nejaká menšia náboženská skupina podľa jedného zákona zoznam svojich členov, ak podľa iného zákona nemôže existovať? Takýto systém negeneruje legalitu, ale len moc jedných nad druhými. Politika ako odraz osobnej frustrácie V zahraničnej politike sa zasa Smer pohybuje ako slon v porceláne. Nejde tu, prirodzene, o slaboduchú kritiku zo strany opozície, kam má premiér momentálne namierené (aj keď ma prekvapuje, ako vehementne obhajuje cestu do Líbye a ako sa zľakol návštevy neštandardnej, ale demokratickej Venezuely). Ide tu prioritne o to, že tejto politike chýba princíp a systém. Nahradzovať tento princíp utilitárnymi vyhláseniami premiéra, že on ide robiť v zahraničí predovšetkým „biznis“, je nielen nepochopením funkcie zahraničnej politiky, ale aj dosť nechutným krédom proklamovaného sociálnodemokratického politika, ktoré si nedovolil ani doteraz najväčší lobista na tomto poli – Mikuláš Dzurinda. Aj, a možno predovšetkým, zahraničná politika musí mať jasné hodnotové zameranie, inak stráca zmysel hovoriť napríklad aj o podmienkach členstva v Socialistickej internacionále. Robert Fico si samozrejme nemusí nič robiť z výčitiek Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana, lebo za osem rokov ich vlády sa na Slovensku vystriedali všetci najvyšší čínski predstavitelia a ani u jedného z nich neotvorili otázku ľudských práv, naopak, argumentovali rovnako ako súčasný premiér. Ale šéf Smeru mal šancu prekročiť svoj tieň a ukázať, že dokáže rovnako naprávať nedostatky v jednostrannej orientácii svojich predchodcov, ako presadzovať princípy, ku ktorým sa ako sociálny demokrat hlási. Žiaľ, štátnická poloha je zrejme nad jeho sily. Politika Roberta Fica je kombináciou jeho osobnej frustrácie z odmietnutia v radoch eurosocialistov a simplicistického jánošíkovského vzdoru, ktorý nachádza podporu v ponížených a zakomplexovaných vrstvách slovenskej spoločnosti. Ale ľudová rétorika z človeka ľavičiara neurobí. Šéf socialistickej skupiny v Európskom parlamente Martin Schulz minulý týždeň povedal, že Smer nevykonal nič preto, aby sa mohol vrátiť do ich radov. „Fico sa nehýbe,“ povedal doslova. Táto zvláštna situácia, keď sa Smer správa, ako by Brusel mal vyvíjať iniciatívu voči nemu, a nie naopak, veľa napovedá o skutočnom záujme premiéra na vyriešení tejto otázky. Možno ráta s tým, že pocit krivdy opäť posilní jeho popularitu u voličov. Lebo tá je pre Roberta Fica naďalej dôležitejšia ako hodnotové parametre jeho politiky. Zabúda však, že keď ju raz stratí, stratí vďaka takýmto avantúram úplne všetko. Autor je vysokoškolský učiteľ