Nové operné idoly

Kým dnes mládež fanaticky zbožňuje spevákov populárnej hudby, v minulosti mal svoje uctievané idoly aj operný svet. Poznačený dobovými trendmi však už potrebuje idoly nové. A keď niet koho vybrať – prvá garnitúra svetových tenoristov je síce veľmi široká a nás môže tešiť, že do nej patria aj dvaja sólisti SND Sergej Larin a Miroslav Dvorský, no takmer nikto z nej neprečnieva do hviezdnych výšin – treba tomu pomôcť masívnou reklamou. Slávu niekdajších hviezd bel canta aj so všetkými jej pozitívnymi a negatívnymi sprievodnými javmi obnovila v polovici minulého storočia legendárna Mária Callasová. Aj medzi širšie kultúrne vrstvy presahujúce rámec ozajstného operného publika sa v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch podarilo preniknúť triu tenoristov Domingo-Carreras-Pavarotti na pamätných koncertoch pri príležitosti majstrovstiev sveta vo futbale či pri oslavách Veľkej francúzskej revolúcie, zvečnených dodatočne na zvukových nosičoch. Pravda, významne k tomu prispela aj okolnosť, že popri najznámejších operných áriách spievali najmä talianske (neapolské) a španielske canzonetty (z nich najznámejšími sú Di Capuove Ó sole mio a Larova Granada). V súčasnosti už sláva tohoto tria poriadne vybledla, v posledných rokoch sa však zrodili tri tenorové hviezdy, ktorých spoločným znakom je, že pochádzajú z amerického kontinentu, konkrétnejšie z oblastí, kde sa hovorí po španielsky alebo, povedané názvom jedného z filmov cestovateľov Zikmunda a Hanzelku, Z Argentíny do Mexika. José Cura Prvý, ktorý zažiaril, bol Argentínčan José Cura. Jeho barytonálne sfarbený dramatickejší tenor má svoje nesporné kvality, v užšom kruhu odborníkov k nim však prevláda rezervovanejšie stanovisko. Cura si uvedomuje svoje rezervy a svoje čaro stavia aj na mimoumeleckých atribútoch od netradičného oblečenia vo výlučne čiernej farbe cez bezprostredné až výstredné správanie a hranú srdečnosť po „inovácie“ v aranžmáne vystúpenia (nástup so spevom chodbičkou uprostred sály, spievanie posediačky, hrané prežívanie a pred finálnym vysokým tónom systematické obracanie chrbtom k publiku a pod.). Keď pred štyrmi rokmi vystúpil v pražskej Smetanovej sieni, ukázal sa ako pravý vlastenec a okrem jediného Verdiho a veristického repertoáru zanôtil aj argentínske melódie, zahral na gitare, zadirigoval, zažartoval s publikom a tesne pred koncom zaspieval aj Yesterday. Na označenie tohto podujatia by sa hodili známe slová rakúskeho mocnára po premiére Figarovej svadby: „Priveľa nôt, milý Mozart“ alebo replika Jula Satinského na svojho kolegu Lasicu, ktorý v študentskom predstavení VŠMU hral Brigellu „Trúfate si priveľa, Brigeľa“. Rolando Villazón Pred dvoma rokmi vyletela na operné nebo ďalšia hviezda, tentoraz z Mexika. Rolando Villazón (v Európe pôsobiaci od roku 1999) spieva na najvýznamnejších operných javiskách a jeho koncertné recitály (pražský sme mohli vidieť aj my na ČT2, berlínsky na ARTE) privádzajú publikum do ozajstnej extázy. Villazón ako lyrický tenor Curovi nekonkuruje, pretože sa pohybuje v odlišnej repertoárovej oblasti, ale má s ním spoločné extravagantné vystupovanie na koncertoch. Na rozdiel od Curu však vzbudzuje dojem úprimnosti, spontánnosti a až chlapčenskej radosti z rozdávania svojho speváckeho umenia. Médiá tieto jeho vlastnosti vrchovato využívajú a spolu s Ruskou Annou Netrebko (u ktorej okrem jej speváckych a hereckých kvalít exponujú aj jej u operných speváčok nevšednú fyzickú ženskú krásu) by z nich radi urobili pár na spôsob dvojíc Yoko Ono – John Lenon alebo Romy Schneiderová – Alain Delon. Villazón je však naozaj kvalitný spevák, za posledné dva roky mu vyšli tri CD, ale musí odolať vážnemu nebezpečenstvu – nedať sa privčas dohnať do dramatických tenorových úloh. A že je toto nebezpečenstvo reálne, dokazujú aj jeho výkony na koncertoch, keď v zápale speváckeho prejavu a snahe ísť za efektom stráca niekedy nad svojím hlasom kontrolu. Juan Diego Floréz Aj v širšej kultúrnej verejnosti je zatiaľ najmenej známy Peruánec Juan Diego Floréz. Umelecky však stojí jednoznačne najvyššie, ale jeho hlas patrí do hlasového odboru leggero (ľahký), ktorý mu umožňuje interpretovať len obmedzený repertoár (najmä Mozarta a Rossiniho). Masové publikum však zbožňuje skôr spevákov, ktorí spievajú tenorové party v Bizetovej Carmen alebo v Pucciniho Toske, a k tým sa Floréz (našťastie preňho) nikdy nedopracuje. Vo svojom hlasovom odbore, kde jednoznačne prevláda virtuózny spevácky prejav, je však bezkonkurenčný a už teraz si v ňom zabezpečil miesto v dejinách opernej interpretácie. Jeho kvality potvrdilo aj februárové vystúpenie v milánskej La Scale, kde interpretoval úlohu Tonina v Donizettiho Dcére pluku (uvádzanej, mimochodom, aj v SND) a kde slávnu áriu s deviatimi trojčiarkovými „c“ musel zopakovať, čo sa v Miláne udialo po prvý raz od roku 1933, keď dirigent Toscanini tento dovtedajší úzus striktne zakázal. Nedávno vo Viedni síce už Floréz túto áriu nezopakoval, no potlesk po nej trval takmer päť minút. Na Slovensku sa, pravda, takýchto operných hviezd nedočkáme. Dve tých najvyšších kvalít – Katalánku Monserrat Caballé a Rusku Jelenu Obrazcovovú pritiahol na Slovensko Peter Dvorský v období, keď boli na samom konci svojej speváckej dráhy (prvú do SND v roku 2000, druhú teraz do Košíc). Ešteže dnes nie sú problémy (okrem finančných) so zvukovými a obrazovými nosičmi veľkého umenia operných spevákov. Autor je hudobný publicista