Na trenčianskej železničnej stanici, v dvoch dobytčích vagónoch označených ako Projekt vagón, pristavených na prvé nástupište, je až mŕtvolné ticho. V priestore, kde sa cestou na smrť tiesnili desiatky ľudí, sa človek takmer ostýcha dýchať. Hoci – miesta je tu dosť; živých mŕtvi veľmi nezaujímajú. V meste pocit stiesnenosti povolí. V druhom prázdninovom mesiaci je v Trenčíne na Mierovom námestí rušno ako v škole cez veľkú prestávku. Bankomaty, mobily a cínové kuchynské náčinie, drevené varešky, rapkáče. Chlapci s účesmi dredy a slúchadlami na, aj v ušiach, rozchichotané fatimy s holými pupkami a rímski vojaci z čias Marka Aurelia. Všelijaké koly, croisanty a jedlá podľa starých pompejských (vraj) receptov varené na sporáku, replike z Pompejí. Najnovšie mercedesy či renaulty, fabie, toyoty a koč ťahaný koňmi. Morový stĺp a kaviarenské sedenia do polovice námestia. Pódium s výhľadom na improvizované ihrisko, kde sa deti pretekajú na tretích majstrovstvách sveta v rímskej (vraj) hre ringbal. Zvedavci, ktorí sú takí zaujatí nezvyčajným pohľadom na človeka kresliaceho do dreva motorovou pílou, že im neprekážajú ani ívery zachytávajúce sa vo vlasoch a v kopčekoch zmrzliny. „Hentam v galérii je z toho výstava,“ hovorí mládenec ako hora svojej spoločníčke. „Poďme pozrieť.“ „Až keď prestane,“ namieta dievča a fascinovane sa díva, ako útly muž pílou kreslí do dreva podobu budúceho anjela. Majster a jeho žiaci Ten, na ktorého prestávku v práci sa čaká, je dlhoročný televízny kameraman a výtvarník, absolvent Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave a Filmovej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe Vladimír Morávek. V Mestskej galérii v Trenčíne vystavuje tento Bratislavčan svojich drevených anjelov. Tu, na Mierovom námestí, vedie tvorivú dielňu pod názvom Anjeli zleteli. Do stanu, o ktorý sa on a jeho príležitostní žiaci delia s hráčmi ringbalu, si jedenásťročná Martina Pristachová chodí skúšať vyrezávanie do dreva medzi jednotlivými zápasmi. Budúca záhradná architektka, dvadsaťštyriročná Dagmar Bočáková tu s majstrovou pomocou dotvára svojho klauna už tretí deň. Tridsaťdvaročný stolár z neďalekého Dubodiela Peter Petreje zase pod Morávkovým dozorom robí jednu z postavičiek do svojho Betlehemu. Šéfka Mestskej galérie Terézia Niková, organizátorka výstavy aj tvorivých dielní (lebo so zasväcovaním do maľby na skle sa pridal aj známy výtvarník, architekt Michal Škrovina), pripomína, že každé dopoludnie sa tu s drevom učí narábať aj Roman Teicher z Dubnice, ktorého mama, Alena Teicherová, v Trenčianskom múzeu práve vystavuje ikony. Drevený parfém „Jéééj, to je krása!“ ťahá spoločníčka vysokého mládenca, s ktorým pred chvíľou sledovali kreslenie pílou, od sochy k soche. Od Anjela lipového k Anjelovi ružovému a potom zase k Morušovej madone a k Veľkému anjelovi, čo je vlastne zaujímavo poňatý Betlehem. Kým autor niekoľkých desiatok diel vystavených v trenčianskej Mestskej galérii trochu oddychuje, odskočili si jeho výstavu obzrieť viacerí jeho obdivovatelia. Pri modrom ponku pod stanom zostala len študentka Dagmar, ktorá sa spolu so stolárom Petrom na chvíľku mení z rezbárskej žiačky na učiteľku, keď malej Martine vysvetľuje, ako má pri rezbe do dreva držať dláto. Náhodní zvedavci, ktorých pritiahol nielen zvuk píly, ale aj silný parfém pilinového koberca, sa Vladimíra Morávka vypytujú, do akého dreva a čo to pred chvíľou kreslil motorovou pílou. Ja sa zatiaľ od jeho žiakov dozvedám, že kreslil najprv veľkou, potom menšou pílou, a že keď tou menšou vytvaruje svojmu ďalšiemu anjelovi na krídlach aj perie, príde ešte rad aj na sekeru a potom niekoľko druhov dlát. „Robil to tak aj na tej obrovskej madone, čo už odvčera stojí tamto pod lipou,“ ukazujú na monumentálne dielo, ktoré po výstave zostane mestu. Maľované aj drôtované Kým si mladá dvojica v tichu výstavnej siene obzerá pôvabných anjelov, klaunov a madony, maliar na sklo Michal Škrovina sa už so svojimi žiakmi rozlúčil. Hovorí, že ho teší radosť tých, ktorých učil techniku tejto maľby. A snaží sa im pripomenúť aj jej ľudové a historické korene. Pravdaže, z krátkeho učenia, ktoré má na podobných podujatiach predovšetkým vzbudiť záujem o tvorbu, nemôžu vyjsť nijakí lumeni. Už aj preto nie, že takáto škola trvá krátko a nemožno sa venovať len zjavným talentom. Ale ktovie, či prvý dotyk s farbou na skle alebo vryp dlátom do dreva na takejto tvorivej dielni neurčí životnú dráhu budúceho umelca? „Rád vás vidím, tak ako?“ pristavuje sa pri V. Morávkovi a jeho manželke, ktorá sa majstrom stará o pitný režim človek, ktorého vari po polhodine objavím v neďalekom stánku s drotárskymi výrobkami. Drotári síce toto leto v Trenčíne tvorivú dielňu neotvorili, zato ich výrobky stoja za obdiv. Rovnako ako cínoví vojačikovia kúsok ďalej alebo ručne tkané koberce či medovina, ktorá do historickej atmosféry zapadá veľmi dobre. Fascinovaní Pozoruhodné je, že záujemcov o maľbu na sklo ani rezbu do dreva neodlákali ani historické slávnosti ani temperamentný komentár tretích majstrovstiev sveta v ringbale, ktorý sa ohlušujúco rozlieha celým námestím. Naopak, omamujúca vôňa lipiny prilákala ďalších zvedavcov. A pretože pot na košeli V. Morávka pri krátkom obede už tiež vyschol, zrodenie a rodenie anjela bude pokračovať. Nastupuje sekera, krátko nato aj dláto, pristavujú sa ďalší a ďalší ľudia. Dagmar na rozdiel od Petra, ktorý sa stále venuje svojmu drevenému kráľovi, už dnes svojho klauna nedokončí. Radšej príde aj zajtra. Dnes sa ešte V. Morávkovi pozorne díva na ruky a možno uvažuje o tom, že ak jej rezba pôjde dobre, využije raz možno to, čo sa tu naučila, aj pri práci záhradnej architektky. Ešte fascinovanejšie sa dívajú deti. Na to, čo vidia, síce treba viac sily ako na ťukanie po počítačovej klávesnici, ale keby im rodičia dovolili, možno by ju na chvíľu za poddajný kus dreva a dláto aj vymenili. Nad nami aj v nás Muž pomáhajúci na ľudský svet anjelovi, už nikoho z tých, čo naňho hľadia ako prikovaní, veľmi nevníma. Vylupuje svojho posla pokoja a krásy z lipového pňa veľmi sústredene a len sem-tam čosi povie svojmu pomocníkovi, ktorý z času na čas odmetá piliny a triesky do veľkého čierneho vreca. To vrece mi pripomenulo batožinu cestujúcich z dobytčích vagónov, ktorých pred strašným osudom neochránili ani ozajstní anjeli, aj keď mnohí v ich existenciu nepochybne verili. A spomienka na Projekt vagón cestu domov. Darmo som sa náhlila. Môj rýchlik mal hodinové meškanie. A tak som mala čas v pristavených dobytčákoch na trenčianskej stanici si prečítať aj vypočuť smutné svedectvá tých, ktorí prežili čas, keď anjeli nemali odvahu zletieť medzi ľudí. Alebo možno aj zleteli, ale bolo ich na toľkú hrôzu primálo. Lebo na hrôzy, ktoré si vymýšľa a robí človek, je anjelov málo stále. Preto je fajn, že ktosi na náš svet privádza aspoň drevených. A že učí, ako ich privádzať na svet. V dreve, aj v sebe.
