Gabriela Rothmayerová: Vtedy na Východe (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007) Kniha s názvom parafrázujúcim názov svetoznámeho westernu sa začína aj končí najmä pre súčasných konzumentov písaného slova atraktívne: zneužitím malého dievčatka. Svoj pud si na ňom ukojil maliar-natierač, ktorý rodičom dievčatka prišiel vymaľovať dom. Vzápätí nasleduje zneužitie dospelej slečny Angely montérom vysokého napätia, ktoré má následok: malého Zolka. A zneužitia pokračujú. Zneužitý je život mladej, nikdy nedozretej ženy, čo po prvom strašnom zážitku v detstve duševne ochorela, ale aj život človeka, ktorý sa o ňu len tak, z obyčajného ľudského súcitu, keď sa mu už nepodarilo zachrániť jej chorého syna, začal starať. Zneužitá je myšlienka o možnom lepšom živote a svete, zneužitá je naivita, ľudská hlúposť, ale aj múdrosť. Zneužití (nie blahoslavení) sú tí, ktorí uverili. Ktorí uverili predtým, vtedy, potom, a ako možno tušiť, aj tí, čo veria teraz. Kniha s názvom parafrázujúcim film (aj) o pomste za zmarenie života spôsobom ponižujúcim ľudskú dôstojnosť a za morbídne potešenie z faktu, že vrahovia urobili kata z brata svojej obete (Vtedy na západe), sa pri uvádzaní do života prezentovala ako politický román. Jeho hlavná postava je podľa anotácie Udalosť, konkrétne nežná revolúcia. Áno, aj. Výstižnejšie ako politický by však bolo označenie dokumentárny. Autorka, využívajúca samozrejme aj vlastné zážitky z toho obdobia i svoje skúsenosti z práce poslankyne v porevolučnom Federálnom zhromaždení, sama v závere, uvádzajúc použitú literatúru, upozorňuje, „v tomto románe sa prepletá fiction s non fiction“ a uvádza „pramene z autentických záznamov rozhovorov, v ktorých sa vytvárali dejiny“. Autorov tých záznamov stojí za to vymenovať: Michal Horáček (Jak pukali ledy), Vasil Biľak (Paměti), Eda Kriseová (Václav Havel – životopis), Oskar Krejčí (Sametová revoluce), Ingrid Antalová (Verejnosť proti násiliu – Občianske fórum, Svedectvá), Jan Zábrana (Celý život), Vladimír Hanzel (Zrychlený tep dějin), (Poslední hurá – tajné stenografické záznamy z posledního zasedání ÚV KSČ v listopadu 1989), Jiří Suk (Labyrintem revoluce), M. Vaněk, P. Urbášek (Vítězové? Poražení? Životopisná interview, Politické elity v období tzv. normalizace), David Pryce-Jones (Pád komunizmu). Peter Holka (V košeli zo žihľavy, biografické rozhovory s V. Mináčom), Vladimír Mináč (Texty a kontexty), (Paradoxy), (Súvislosti). To je okrem iného aj vysvetlenie, prečo si G. Rothmayerová mohla dovoliť nazvať aktérov vtedajších politických rokovaní v dialógoch posúvajúcich dej politickej časti knihy pravými menami. Neurobila to v prípade roviny deja odohrávajúceho sa v redakcii denníka, z ktorého vzniklo súčasné Sme a ktorého názov nechala autentický – Smena. Všetci, ktorým v ňom, sama ako jeho bývalá redaktorka, dala slovo, sa však aj napriek zmeneným menám nepochybne spoznajú. Spozná sa možno aj šofér predsedu federálnej vlády, ktorý je pri nadväzovaní kontaktov svojich pánov súdruhov s rodiacou sa opozíciou, pretože je „očkom“ aj ďalšie akože fiktívne postavy. Napríklad ženy pracujúce v baliarni farieb v Stratenej Doline, kam – emigroval maliar Nemlaha, komunista, ktorý má za sebou koncentračný tábor, ale ešte nemá za sebou členstvo v ústrednom výbore strany. G. Rothmayerová má dobre zažitý a vie narábať s jazykom prostredí, z ktorých čerpá a necháva v nich svoje postavy žiť. Má ich zažité rovnako dobre. A zažité má aj dokumentárne postupy tvorby čerpajúce z jej pôvodného povolania novinárky, ale aj postupy skúsenej prozaičky, ktorá vie aj suché fakty podať ako napínavú detektívku a zaujímavým spôsobom tlmočiť to, do čoho by sme sa v čitárni dokumentov pre ich, hoci len zdanlivú nezáživnosť nepustili ani náhodou. A tak táto kniha, až sebazničujúco nezakrývajúca autorkin postoj, nielen načiera do svedomia každému, kto ho má (a dosť pravdepodobne aj tým, ktorým nie je pochuti ani kniha, ani fakt, že nejaké svedomie majú). Vtedy na Východe sa aj dobre číta. S pôžitkom z dnes už takmer nevidenej slušnej redakčnej práce s textom, ale aj zo šťavnato jadrného, a pritom kultivovaného jazyka, ktorý sa nevyhýba ani nárečovým, ani slangovým, ani veľmi drsným výrazom. Pretože sa nevyhýba ničomu v ľuďoch, ktorí ich používajú. Kniha-dokument Vtedy na Východe, miestami predovšetkým živá a autentická reportáž o udalosti, ktorá pohla našou krajinou, ale aj našimi malými svetmi, je naozaj najmä o Udalosti a o tom, čo odkryla, spustila, zastavila, vzala, priniesla i načrtla. Napriek tomu však za najhlavnejšie postavy knihy možno považovať ľudí. Vysoko postavených aj nízko zhodených, dôstojne hrdých aj ponížených, ale aj nízkych v každom svojom rozmere. Po kulminácii Udalosti sú takmer všetci katapultovaní alebo sa sami katapultujú do nových pomerov v nových pozíciách a v novom, inom svetle. Nie sú však iní. Len sa inak – lebo ich už za to nikto nepostihuje ani nestíha – prejavujú. Všetci, s ktorých životmi Udalosť výdatne zamávala bez ohľadu na to, na ktorej strane žili a aj bez ohľadu na to, čo a ako robili. Zneužitú Angelu znova zneužijú, keď ju v novinách využijú ako zbraň na pošpinenie maliara Nemlahu. Píšu o nej ako o obeti istého akademického maliara V. N., ktorý ju vraj zneužil, keď bola dieťa (nie ako o obeti maliara-natierača, ktorý ju zneužil naozaj), potom s ňou mal syna, a keď si chlapec poranil hlavu tak nešťastne, že upadol do kómy, V. N. ho údajne prikázal odpojiť od prístrojov, aby jeho obličky poslúžili niekomu inému. Na tomto mieste je namieste citovať vnútorný monológ ľudskej hlavnej postavy knihy zo záveru románu, pre kedysi neposkytnutý rozhovor z pomsty neprávom obvineného a v novinách osočeného maliara Nemlahu: „Proti vyvrhnutej špine sa nedá brániť, nikto nevidí pokazený žalúdok tých, ktorí grcajú. Každý vidí iba ogrcaného. Pošpineného od hlavy k pätám. (…) Revolúcia je klystír, revolúcia je sonda zavedená do žalúdka chorého organizmu. Mal by som to chápať, myslel si Nemlaha, mal by som to prijať. (…) Mal by som uznať právo grcať tie smradľavé zvratky. Áno, aj na moju hlavu. Niekto predsa musí niesť zodpovednosť. Na niekoho bude treba ukázať prstom. Jedovatá slina stúpajúca z tlačiarenskej černe ho zasiahla. Nie slina, do krvného obehu pustená ihla, bola zapichnutá veľmi hlboko. Hrot s jedovatou dávkou cítil až pri srdci. Klamstvo vyvrátiš, ale pozliepané úlomky pravdy a lži nikdy.“ Potom ešte nasleduje pár viet o tom, ako Nemlaha uvaril čaju prechorenej chránenkyni Angele, vybral sa do krčmy a skúšal nespravodlivé obvinenie zaliať vodkou a ďalšie zlo na nepravom mieste veštiace posledné vety: „V tom okamihu Džeky Čierny Blesk udrel. Nad Stratenou Dolinou krákali vrany.“ Koniec románu. Otvorený a vyvolávajúci otázku, či zlo bude aj napriek proklamáciám, že noví páni nebudú ako oni, tí predchádzajúci, pokračovať a plodiť ďalšie zlo. Vlastne – nasleduje ešte epilóg, rozuzlenie dilemy vtedajších politikov, ktorá je vďaka autentickým záznamom podrobne rozobraná na inom mieste knihy: či urobiť prezidentom Havla, alebo Dubčeka. A konštatovanie so zdvihnutým obočím nad tým, že prevažne komunistické Federálne zhromaždenie zvolilo za prezidenta jednomyseľne disidenta Václava Havla. Lenže čitateľa viac ako odpoveď na otázku, prečo sa voľba uskutočnila rovnako ako všetky predrevolučné voľby, teda presne podľa vopred stanoveného plánu, zaujíma, či recidivista, násilník Džeky Čierny Blesk udrel majstra Nemlahu, ktorému sa vyhrážal smrťou, alebo či si udrel len tak, povedzme päsťou po stole. A napadne mu, že román na tomto mieste dozrel na pokračovanie.
