Sezóna 2007/2008 bola prvou, ktorú operný súboor SND absolvoval už celú v obidvoch budovách: novej i historickej. Do histórie však vôjde ako jedna z tých najmenej vydarených. Ak sa v posledných sezónach ako norma vykryštalizovali štyri premiéry, táto sezóna by ho nalnila, len ak uznáme za plnohodnotný titul aj päťdesiatminútový experiment Martina Burlasa v Štúdiu novej budovy, alebo oprášenie Pucciniho Tosky s novým dirigentom a spevákmi, ktorí však do obnovenej inscenácie vstúpili až na reprízach. Ako kompenzáciu za odsunutú plánovanú premiéru Gluckovej opery Orfeus súbor ponúkol dva realizačne úspešné koncerty – Dvořákovú kantátu Svatební košile a koncert z diel Richarda Wagnera. Keďže však išlo o jednorazové podujatia, nemôžu byť plnohodnotnou náhradou za chýbajúci premiérový titul. Všetky tri hlavné premiéry sezóny – Konwitschneho mierne nekonvenčná inscenácia Pucciniho Madame Butterfly, Lackovej režijne zaujímavá Donizettiho Lucrezia Borgia a Chudovského inscenácia Musorgského Borisa Godunova mali svoje silné a slabšie stránky, takže do historických análov nevojdú ani ako jednoznačné triumfy, ani ako prehry. Na úrovni hry orchestra sa negatívne (osobitne v inscenáciách opier Turandot a vo veristických dvojičkách) prejavil odchod nášho najlepšieho operného dirigenta Ondreja Lenárda. Výkony hosťujúceho šéfdirigenta a interného riaditeľa súboru v jednej osobe Olivera Dohnányiho (a ním prizývaných hosťujúcich dirigentov) mali kolísavú úroveň, takže stratu nedokázali vykompenzovať. Dirigentský problém v SND stále čaká na riešenie. Pomerne šťastným rozhodnutím bolo (zdá sa) obsadenie miesta hlavného zbormajstra skúseným Pavlom Procházkom. Výrazné nedostatky má však sólistický ansámbel, ktorému zjavne chýbajú najmä dramatickejšie hlasy. Potom podaktorých spevákov núdzovo obsadzujú mimo ich najvlastnejšieho odboru, čo je okrem problémov umeleckých je aj „nepedagogické“. Hosťovanie cudzích spevákov nie je oživením a zlatým klincom operných večerov v SND, ale skôr plátaním dier a nevyhnutnosťou na udržanie jednotlivých titulov v repertoári. Prirodzene, medzi hosťami sa nájdu aj výborní speváci (napríklad mongolská sopranistka hosťujúca v Turandot), ktorých vystúpenia v SND však nie sú marketingom podchytené tak, aby sa stali významnou udalosťou bratislavského kultúrneho života. Ohlasované dramaturgické profilovanie budúcej sezóny sa viackrát menilo takže súčasné i budúce dianie v reprezentatívnom opernom teleso by znieslo modifikovaný názov titulu, s ktorým v SND nedávno hosťovali Pražania – Dobre utajená prechádzka. Ak sa pred rokmi opera dostala v slovenskej verejnosti načas – vďaka úspechom Petra Dvorského a prieniku ďalších spevákov na medzinárodné javiská – aspoň trocha viac do popredia, dnes sa tam snaží udržať (a nie veľmi úspešne) vystupovaním sólistov s Diabolskými husľami či pred zrakmi priaznivcov subžánrov populárnej hudby. Boľavou sa po prechode do novej budovy stáva návštevnosť opery a nie je dobré, ak sa vedenie SND tento fakt snaží zakryť údajmi kumulujúcimi návštevnosť opernej a činohernej sály. Jednoducho, 900 operných sedadiel je vzhľadom na záujem o operu v Bratislave priveľa. Ale aj v historickej budove som zažil dve predstavenia, pri ktorých „vyháňali“ divákov z balkónov, aby sa ako-tak zaplnilo aspoň prízemie hľadiska. A sľubované nové formy práce s detským či novým divákom sa zatiaľ nedostavili. A vôbec vzniká dojem, ako by kompetentní pracovníci opery SND rezignovali, upadli do letargie a neodôvodnenej spokojnosti, či nevedeli ako ďalej. Aj zaujímavé hosťovanie troch operných súborov v SND v závere sezóny nebolo propagačne zvládnuté a predstava, že potenciálni priaznivci opery denne sledujú správy na internetovej stránke SND nie je reálna. Prechod operného súboru do novej budovy SND mal byť odštartovaním novej etapy v jeho umeleckom snažení. Zatiaľ je to len rozpačité tápanie. Autor je hudobný publicista
