Čím sme živí

Nehanbia sa predávať veci, čo sme my už dávno, keď naši pomreli, spálili v záhrade! Tak sa nedávno po návrate z Británie čudoval istý našinec nad tamojšou šetrnosťou, ktorá nedovolila dať ohňu len tak, bez ďalšieho úžitku, ba kúrením pánubohu do okien, pohltiť nábytok či iné veci po starých rodičoch. My sme si zvykli bez milosti vyhadzovať takmer všetko, čo nás obklopuje. Kedysi hádam preto, že mnohí dávali obmieňaním vecí najavo, že sa vymanili z ponižujúcej chudoby. Neskôr preto, že mať stále nové a nové veci sa vydávalo za schopnosť kráčať s dobou. Potom preto, lebo sme absurdne uverili absurdnej reklame – výdavkom za novú vec ušetríme. Pritom nám sotva nenapadne, že to môže platiť nanajvýš pri predmetoch, ktoré nám umožnia šetriť energie. A pri tom „šetrení“ míňaním, zapĺňajúcim smetiská vecami, ktorých jedinou diskvalifikáciou je ich vek, nám ani na um nezíde, že by sme o čosi prichádzali. Obklopovať sa vecami, mať ich čo najviac, čo najnovších, ale zároveň za takzvanú najlepšiu – rozumej najnižšiu cenu, je epidémia, ktorou je nakazený vari každý rozmýšľajúci(?) tvor. A takmer každý je pre to, aby mal tých vecí čo najviac, ochotný obetovať maximum. Práce, peňazí, iných vecí, odriekania, ba aj ľudí okolo seba. Platí to aj v prípade nevecí? Teda v prípade vzdelania, sebakultivovania, sebaumravňovania? Alebo v prípade čohosi takého prízemného (doslova – bez dotyku so zemou by neexistovalo), ako sú potraviny? Každý sa pozastavuje nad tým, že ich ceny výrazne stúpajú a v nasledujúcich rokoch budú ešte viac a že na ne vydávame najväčšiu časť príjmov. Jedni nad tým krútia hlavou s obavami, ako vyžijú, druhí od rozhorčenia, že si budú môcť dovoliť menej iných pôžitkov, tretím sa zdá nehorázne platiť veľa za jedlo, keď napríklad takú zložitú vecičku, akou je mobil, už možno dostať aj za korunu… Bolo to ešte hlboko v minulom režime, keď sa mnohí pozastavovali presne nad tým istým. A šomrali, že tie tetky na trhu už nevedia, čo by za tú najobyčajnejšiu zeleninu mali pýtať. Tiež som sa pridala. A vtedy sa ma kamarátka-biologička spýtala, či si uvedomujem, aká som nespravodlivá. A či si viem aspoň predstaviť, koľko práce dá, kým sa zo semiačka podarí vypestovať klas, dostať z neho zrno, potom múku a chlieb. A že to isté platí aj o tej „najobyčajnejšej“ mrkve, cibuli či kapuste, zemiakoch. Jej poučenie odvtedy virtuálne nosím vo svojej peňaženke. Rovnako ako vo vedomí nosím poučenie mojej mamy, že človek nenapreduje vymieňaním starého za nové, ale vymieňaním nevedomosti za poznanie.