Bolkenstein: nový útok neoliberalizmu

Keď sme pred takmer siedmimi rokmi písali v SLOVE o úspešnom boji občianskych skupín proti škandalóznemu návrhu Multilaterálnej dohody o investíciách (MAI), poznamenali sme, že je len otázkou času, kedy sa podobný dokument pod iným názvom a na inej úrovni objaví opäť. Návrh Bolkensteinovej direktívy je nielen najdôležitejšou normou, ktorá sa po zbabranej euroústave dostala na rokovanie Európskeho parlamentu, ale aj najväčšou výzvou alterglobalistického hnutia od jeho vzniku, teda od čias zápasu o MAI. Na začiatku celého sporu bola stratégia služieb pre vnútorný trh, ktorú predstavila Európska komisia koncom roka 1999. Jej hlavným cieľom bolo uvoľniť trh so službami, ktorého dovtedajší rámec bol nevýhodný najmä pre malých a stredných podnikateľov. Tento zámer dostal svoju konkrétnu podobu 13. januára 2004, keď komisia predstavila návrh smernice, čoskoro ľudovo nazývanej podľa jej iniciátora, komisára pre vnútorný trh Fritsa Bolkensteina. Na prvý pohľad to všetko vyzeralo nudne. Veď služby tvoria 70 percent európskej ekonomiky a bariéry v tomto sektore už dávno brzdili ich rozvoj. Najmä ak sa predkladatelia opierali o také zaklínadlá neoliberálneho newspeaku, ako „zníženie byrokracie“, „zlepšenie medzinárodnej spolupráce“ a podobne. Lenže každému, kto si návrh smernice preštudoval a aspoň trochu vedel, o čom je reč, muselo byť od začiatku jasné, že podstata Bolkensteinovej direktívy nie je taká romantická a jej skutočným cieľom je sprivatizovať verejné služby, znížiť ochranu zamestnancov pri voľnom pohybe pracovných síl a drasticky redukovať environmentálne štandardy. Boj medzi „starými“ a „novými“ Najmedializovanejším sporným bodom návrhu bol tzv. princíp krajiny pôvodu (ktorý bol napokon de facto nie odstránený – ako o tom informovala väčšina médií – ale iba zmiernený). Ten mohol umožniť napríklad stavebnej firme zo Slovenska, aby podnikala v Nemecku, ale dodržiavala slovenské sociálne a environmentálne normy, ktoré nie sú také prísne. Bolkensteinovi sa tak podarilo šikovným spôsobom rozdeliť záujmy Európanov a vyhnúť sa silnejším vlnám solidarity jednotlivých skupín. Jednotní neboli ani socialisti a odborári. Na rozdiel od mnohých západoeurópskych odborov napríklad šéf KOZ vyslovil s prijatým kompromisom spokojnosť. Ani ľavicoví poslanci európskeho parlamentu nehlasovali rovnako. Traja europoslanci za Smer direktívu podporili argumentmi, ktoré boli viac národné ako sociálnodemokratické. Možno dokonca tvrdiť, že za francúzskym odmietnutím euroústavy stála čiastočne aj Bolkensteinova direktíva – obavy z legendárneho „poľského inštalatéra“ boli totiž pôvodne motivované práve poukazovaním na návrh tejto smernice. Spor mal navonok skutočne podobu konkurenčného boja medzi „starou“ a „novou“ Európou. Vyplývalo to aj z vyjadrení jednotlivých lídrov, keď napríklad Paríž a Berlín boli striktne proti prijatiu smernice, kým Bratislava a Varšava ju privítali. Lenže Bolkensteinova direktíva je predovšetkým výhodná nie pre východnú Európu, ale pre podnikateľov. Princíp krajiny pôvodu firme zaručoval, že ak bude mať sídlo v krajine s najliberálnejšími podmienkami, nebude musieť vynakladať prostriedky spojené so spĺňaním sociálnych a environmentálnych štandardov. Na druhej strane, ak sa členské štáty EÚ budú chcieť vyhnúť odchodu väčšiny podnikateľov v sektore služieb do krajín s najliberálnejšími pravidlami (a tým aj rastu nezamestnanosti), budú musieť vlastné štandardy postupne uvoľniť. Navyše, prijatá smernica môže vyhovovať niektorým odvetviam služieb, nie však sociálnym službám. Zvlášť sa treba obávať dosahu direktívy na tzv. sociálne služby všeobecného ekonomického záujmu, ako sú ubytovanie, osobná starostlivosť, domovy dôchodcov atď. Táto smernica bude sotva znamenať prínos pre zamestnancov – predošlá liberalizácia viedla skôr k deštrukcii existujúcich pracovných miest. „Kompromis“ ako milosrdná lož Napriek dosiahnutému kompromisu hrozí Bolkensteinova direktíva aj naďalej podkopaním existujúcich kolektívnych zmlúv, národných pracovnoprávnych zákonov a európskeho sociálneho modelu. Poslaním služieb v oblastiach, akými sú zdravotníctvo, vzdelávanie, dodávka pitnej vody či kultúra, nie je prinášať zisk, ale najmä slúžiť verejnosti. Smernica však medzi všetky služby zavádza komerčné pravidlá súťaže. Umelec či učiteľ sa majú uchádzať o zákazníka rovnako ako inštalatér alebo čistič obuvi. Mimovládna organizácia Priatelia Zeme v tejto súvislosti pripomína, že tejto situácii by sa dalo predísť, keby bola najskôr prijatá smernica o službách vo verejnom záujme. Mohla stanoviť, ktoré služby sú vykonávané vo verejnom záujme a zaslúžia si preto ochranu. To sa však nestalo. Konečná podoba Bolkensteinovej direktívy sa môže navonok zdať ako prijateľný kompromis. Smernici však naďalej chýba právna istota, je netransparentná a mnohé nevyriešené problémy môžu skončiť na súde. Niektorí európski sociálni demokrati oslavovali prijatie tejto verzie direktívy ako svoje víťazstvo. To je však milosrdná lož. V skutočnosti len mierne pribrzdili frontálny postup neoliberalizmu, no v zásade tento trend akceptovali. Dosiahli kozmetické úpravy na to, aby pred vlastnými voličmi mohli ospravedlniť kapituláciu demokracie pred záujmami ekonomiky. Ich ponižujúcou úlohou bolo iba zorganizovať súhlas. Nie všetci socialisti takúto politiku akceptovali. Slovenskí však medzi nich nepatrili. Postup neoliberalizmu Nepamätám sa, kedy bol Európsky parlament v takom centre pozornosti ako pri hlasovaní o Bolkensteinovej direktíve. To, samozrejme, zvádza k propagandistickým vyhláseniam, že jeho úloha v aktuálnom európskom procese je predsa len dôležitá. Faktom však zostáva, že europarlament opäť iba posilnil ekonomické záujmy pred legitímnymi politickými riešeniami. Začal som príkladom s MAI. Ním môžeme aj skončiť. Jednou z najangažovanejších inštitúcií usilujúcich sa v polovici deväťdesiatych rokov o prijatie Multilaterálnej dohody o investíciách bola práve Európska komisia, najmä jej podpredseda sir Leon Brittan. Dnes je to Európska komisia, ktorá predložila a pretlačila Bolkensteinovu direktívu, ktorej niektoré body sú identické s návrhom MAI. Neoliberálna globalizácia je dnes už taká mocná, že nepotrebuje kamuflovať svoje zámery jediným predpisom, jedinou dohodou, ale postupnou zmenou prostredia, zdanlivo pomalými a bezvýznamnými krokmi radikálne mení politické, ekonomické i sociálne prostredie tohto sveta. A darí sa jej to tým ľahšie, čím je opozícia voči týmto trendom nejednotnejšia. V konečnom dôsledku je totiž Bolkensteinova direktíva ďalším dôležitým skalpom dosiaľ nezadržateľného neoliberalizmu. Autor je vysokoškolský učiteľ