Antikapitalizmus nie je zločin

Akú rolu hrajú dnes v politickom systéme komunistické strany? Pravicoví ideológovia ich považujú za extrémistické strany, ktoré by mali z politickej scény zmiznúť. Sociálni demokrati sa zväčša otvorene dištancujú od ich radikálnej rétoriky. Na Slovensku sa kde-tu objaví politik či politická strana, ktorá sa usiluje upútať verejnosť kriminalizovaním ich činnosti. Dokonca aj Rada Európy nedávno v rezolúcii prijatej na podnet kresťanských demokratov odsúdila komunizmus a jeho zločiny. Je však skutočne pravda, že komunistické strany sú extrémistické zločinecké sekty, ktoré nepatria do politického systému? Komunisti na Západe pred rokom 1989 Komunistické strany v mnohých krajinách sveta hrajú od svojho vzniku po prvej svetovej vojne jednu z ústredných úloh v politickom systéme. Neplatí to len o bývalej sovietskej sfére vplyvu či o niektorých krajinách Tretieho sveta, kde tieto strany vládli, ale aj o západnej Európe. Počas druhej svetovej vojny komunisti zohrali neoceniteľnú úlohu pri porážke fašizmu a nacizmu takmer vo všetkých európskych krajinách a prispeli k renesancii demokracie a humanistických hodnôt. Po druhej svetovej vojne sa komunisti stali najmocnejšou silou v Grécku a reprezentovali vôľu väčšiny gréckeho národa. Boli však krvavo potlačení gréckou autoritatívnou pravicou, ktorú výdatne podporovali Spojené štáty. V Portugalsku sa komunisti stali v sedemdesiatych rokoch kľúčovými hráčmi v boji proti fašistickému režimu A. Salazara a po víťazstve sa im na určitý čas podarilo realizovať niektoré z ľavicových sociálnych reforiem. Aj v Španielsku boli ku koncu Francovej diktatúry komunisti najpočetnejšou protifrankistickou politickou silou. V Taliansku hrala komunistická strana úlohu druhej najväčšej strany počas celého povojnového obdobia a začiatkom osemdesiatych rokov PCI dokonca vyhrala voľby. Vo Francúzsku sa komunistická strana ešte v osemdesiatych rokoch zúčastnila na vláde so socialistami a patrila ku kľúčovým hráčom vo francúzskom politickom systéme. Komunisti zohrávali v celej Európe úlohu významnej ľavicovej politickej sily a dokázali sa dištancovať od stalinských praktík a dogmatizmu. Pozícia komunistických strán po roku 1989 Pád reálneho socializmu osudy komunistických strán v Európe výrazne poznačil, neznamenal však ich zánik. V mnohých krajinách ostali relevantnými hráčmi na politickej scéne, aj napriek poklesu preferencií. V Taliansku sa dnes podpora komunistov pohybuje okolo 10 percent (ak spočítame preferencie oboch komunistických strán), podobná situácia je aj v Grécku. V Portugalsku majú ortodoxní komunisti vyše 7-percentnú podporu a reformní komunisti vyše 6-percentnú, takže portugalské politické subjekty naľavo od sociálnej demokracie dosahujú takmer 14-percentnú podporu verejnosti. V Španielsku a Francúzsku sa preferencie komunistov pohybujú okolo 5 percent. Komunistické strany sú naďalej relevantné politické strany a oslovujú milióny voličov. Navyše, neostali v úlohe večnej opozície. Na Cypre komunistická strana AKEL v roku 2001 vyhrala so ziskom takmer 35 percent voľby a zostavila koaličnú vládu. V Taliansku sa v tomto roku schyľuje k volebnému víťazstvu ľavice nad Berlusconiho pravicovou koalíciou, pričom do vlády by sa dostali obe talianske komunistické strany. V Čechách sa v minulom roku vyšplhali preferencie KSČM na 25 percent a v Moldavsku vládne komunistická strana absolútnou väčšinou. Na Ukrajine a v Rusku sú komunisti dlhodobo druhou najsilnejšou stranou. V Nemecku sa podpora postkomunistickej PDS (po spojení so stranou ľavicového socialistu Oscara Lafontaina a zmene názvu na Die Linke) vyšplhala v posledných voľbách na takmer 9 percent a PDS bežne víťazí v regionálnych voľbách vo východnej časti Nemecka. V Berlíne dokonca spolu s SPD vládne v mestskom zastupiteľstve. Nezabúdajme zároveň, že aj podpora slovenskej KSS sa dlhodobo pohybuje na úrovni 6 – 7 percent. Ak by sme neostali iba pri Európe, komunisti sa podieľajú na vláde aj v Maroku či v Sýrii. Tradične vládnu aj na Kube, vo Vietname či v Laose. V Číne komunistická strana vládne vyše miliarde ľudí. Dá sa v daných súvislostiach hovoriť o bezvýznamnosti, resp. nerelevantnosti komunistických strán v politickom systéme? Neomarxistický a leninský ideový prúdPredstava komunistického hnutia ako jednoliateho stalinského dogmatického a nostalgického zmýšľania je naivná a nepodložená. V samotnej Európe existujú v komunistickom hnutí minimálne dva ideové prúdy a ani jeden z nich nepredstavuje spomínané hanlivé označenia. Prvý prúd je v Európe reprezentovaný Stranou európskej ľavice (SEL), ktorá vznikla v roku 2004 v Ríme ako ľavicová strana pôsobiaca v inštitúciách EÚ. Jej hlavnými predstaviteľmi sú talianska Strana komunistickej obnovy („Rifondazione“), nemecká Die Linke, francúzski a španielski komunisti a grécka červeno-zelená koalícia Synapsismos. Zväčša ide o strany, ktoré sa odklonili od ortodoxného ponímania marxizmu a apelujú na modernú reformovanú komunistickú rétoriku. Omnoho väčší dôraz kladú na spoluprácu s alterglobalistickým hnutím, so sociálnymi fórami či s aktivistami tzv. novej (nekomunistickej) ľavice. Nemožno nespomenúť, že tento prúd má aj tradičnú podporu trockistických skupín. Aj preto ich oponenti označujú za reformistov, prípadne trockistov. Predstavitelia týchto strán však operujú termínom „neomarxizmus“, a preto budeme tento ideový prúd nazývať termínom – neomarxistický. Druhý prúd reprezentuje skupina ortodoxných komunistických strán, ktoré sa sústreďujú predovšetkým okolo Komunistickej strany Grécka (KKE), a patria sem komunisti z Portugalska, Ruska a Ukrajiny, ako aj mnohé malé komunistické strany z Beneluxu, Škandinávie a Británie. Tieto strany naďalej ostávajú pri tradičnom marxisticko-leninskom slovníku. Aj keď ich oponenti ich zvyknú hanlivo označovať za „stalinistov“, budem tieto strany nazývať neutrálnejším termínom – leninské. Je totiž omylom si myslieť, že tieto strany predstavujú akýsi nostalgicko-dogmatický stalinistický prežitok. V konečnom dôsledku je rozdiel medzi oboma ideovými prúdmi iba v tradičnejšom slovníku leninistov, väčšej kontinuite s bývalými reálnosocialistickými režimami, revolučnejšej antikapitalistickej rétorike a principiálnejšej opozičnej politike. Na aktuálne politické témy majú oba komunistické tábory takmer totožné názory. Obe aktívne podporujú politiku pre ľudí práce, hlásiac sa k hodnotám sociálnej spravodlivosti, ochrany životného prostredia a mieru. Obe zároveň veľmi ostro vystupujú proti americkej agresii v Iraku a v Afganistane, proti neoliberálnej ideológii a proti kapitalistickej globalizácii. Bez vážnejších problémov spolupracujú v Európskom parlamentne vo frakcii GUE/NGL. Nezabúdajme, že oba tábory majú vytýčený spoločný strategický cieľ – socializmus – aj keď neomarxistická skupina zväčša nezabúda pripojiť prívlastok „demokratický“. Slovenskí a českí komunisti na rozmedzí Rozdelenie komunistického európskeho tábora do dvoch prúdov má svoje odzrkadlenie aj na národnej úrovni. V Grécku viedlo k štiepeniu komunistickej strany na leninskú KKE a neomarxistický Synapsismos. V Portugalsku sa od komunistickej strany odštiepil neomarxistický Ľavý blok. V Taliansku vo vnútri Strany komunistickej obnovy pracuje významná leninská frakcia Ernesto, ktorá sleduje neomarxistický trend predsedu Bertinottiho (ten je tiež predsedom SEL) s vážnym znepokojením. Talianske komunistické hnutie je však ako celok tradične spojené s reformnou pragmatickou líniou politiky, ktorú v minulosti stelesňovali P. Togliatti či E. Berlinguer. Zásadnejší leninský prúd na spôsob gréckych komunistov preto v Taliansku nie je prítomný. Podobná situácia je aj v Španielsku a vo Francúzsku. Medzi dvoma základnými prúdmi v komunistickom hnutí sa nachádzajú strany, ktoré spolupracujú na oboch „frontoch“ a nevykryštalizovali sa do jednostrannej podpory neomarxistov, resp. leninistov. Sem patrí slovenská KSS, česká KSČM či cyperský AKEL. Všetky tieto strany majú pozorovateľské členstvo v Strane európskej ľavice, no zároveň sa aktívne zapájajú aj do akcií druhej skupiny v komunistickom hnutí a vystupujú voči SEL v mnohých ohľadoch značne kriticky. KSČM odmieta paušálne dištancovanie sa od skúsenosti s reálnym socializmom, KSS upozorňuje na potrebu zachovania si komunistickej identity aj v modernom politickom systéme. V zásade však obe tieto strany bez ťažkostí spolupracujú s modernou európskou ľavicou a majú podporu oboch ideových prúdov v komunistickom hnutí. Spolupráca s latinskoamerickou Ľavicou a s alterglobalistami Dôležitým faktorom pri kryštalizácii komunistických strán v Európe je aj vývoj medzinárodnej situácie v antikapitalistickom hnutí. Najmä vývoj v Latinskej Amerike za ostatné roky znamenal pre komunistické strany v Európe obrovskú vzpruhu. Vo väčšine krajín Južnej Ameriky sú dnes pri moci ľavicoví socialisti s podporou komunistov. Tak je to v prípade Huga Cháveza vo Venezuele, Lulu v Brazílii, Nestora Kirchnera v Argentíne či Eva Moralesa v Bolívii. Medzi mladými ľavičiarmi je zároveň naďalej badateľná podpora indiánskej zapatistickej revolty v mexickom štáte Chiapas či dozvuky kubánskej revolúcie. Postavy ako Che Guevara či Comandante Marcos sú v Európe nenahraditeľnými symbolmi komunistickej mládeže. Aj európski komunisti zohrávajú významnú úlohu v spolupráci s alterglobalistickým hnutím a aktívne participujú na sociálnych fórach. Na úrovni národných štátov pravidelne spolupracujú s odbormi a organizujú štrajky či protestné pochody. V Grécku dokáže KKE dostať do ulíc stotisíc prevažne mladých ľudí. To isté platí aj o Taliansku či Španielsku. Najmä v období, keď vrcholila protivojnová kampaň zo strany komunistickej ľavice, ktorá sa k americkej agresii voči Iraku postavila najprincipiálnejšie, bola podpora európskych komunistov medzi mladými ľuďmi obrovská. Stiahnutie vojsk z Iraku či rozpustenie NATO zostáva zásadnou požiadavkou všetkých európskych komunistických strán. Ideologický posun socialistov uvoĽnil cestu komunistom Pádom reálneho socializmu a nástupom globalizovaného kapitalizmu došlo k vážnym posunom na ideologickom vejári, ktorý rozdeľuje politickú scénu na pravicu, stred a ľavicu. Zatiaľ čo pred tridsiatimi rokmi existoval v Európe konsenzus o aktívnom sociálnom štáte, ktorý v zásade akceptovala aj konzervatívna pravica, dnes je situácia celkom opačná. Celá ideologická scéna sa posunula doprava a aktívny sociálny štát rozmerov sedemdesiatych rokov už dnes neakcentuje ani sociálna demokracia. Európske sociálnodemokratické a socialistické strany, ktoré začínali svojho času pri hlásaní radikálnych ľavicových výziev a ktorých ideologické zázemie vypĺňal bernsteinovsky chápaný marxizmus, dnes už celkom upustili od svojho pôvodného poslania. Začalo to Bad Godesbergom a skončilo Giddensom. V deväťdesiatych rokoch sa sociálna demokracia vzdala akýchkoľvek ideologických obmedzení. Definitívne sa vzdala marxizmu a vydala sa na cestu tzv. neortodoxnej ľavice. Ľavice je však v ich politike stále menej a ich východiská stále viac smerujú do stredu politickej škály. Sociálna demokracia sa postavila na liberálne východiská. S nástupom generácie mladých politikov T. Blaira a G. Schrödera vo vodcovských sociálnodemokratických stranách v Európe Labouristickej strany a SPD sa z bývalých socialistických strán definitívne vyprofiloval akýsi liberálny ľavý stred, ktorému britský sociológ A. Giddens vytvoril nálepku „tretia cesta“. Ak sa v tejto súvislosti pozrieme na charakteristiku komunistickej ľavice, vidíme, že uvoľnený ľavý priestor po sociálnej demokracii postupne zapĺňajú neomarxistické strany. Tradičný priestor komunistov pritom naďalej okupujú leninské strany. Isté je, že komunistické hnutie postupne zapĺňa ľavicový priestor, kým sociálna demokracia sa posunula smerom do stredu. Spájať komunistickú ľavicu s extrémizmom nie je v tejto súvislosti seriózne. Komunistická alternatíva Komunistické hnutie sa vyvíja. Neostalo stáť na dogmatických pozíciách a ani zďaleka nepredstavuje rigidné skostnatené ideové smerovanie. V komunistickom hnutí existujú ideové rozdiely, komplexná diskusia a pluralizmus, no naďalej zostáva v konkrétnych prejavoch jednotné. Podstatné je zároveň to, že komunistické hnutie je čisto demokratické a demokraciu radí medzi svoje základné hodnoty. Komplexná ideová diskusia je zdravým prejavom, ktorý svedčí o životaschopnosti a činorodosti politických strán. Démonizovanie komunistov len preto, že majú iný názor, nie je v zhode s demokraciou ani toleranciou. Treba mať neustále na pamäti, že antikapitalizmus nie je zločin. Naopak, kapitalizmus predstavuje systém, ktorý prináša toľko negatív, že by bolo hriechom nepokúšať sa o jeho nahradenie. Hľadanie systémových alternatív je pre politickú ľavicu základnou výzvou do budúcnosti. Hovoriť preto v súvislosti s komunistami o extrémistoch, zločincoch či nostalgikoch je bezmála ideologické zavádzanie, alebo iba jednoduché – nepochopenie situácie. Autor je politológ