Kľúčová úloha ideológie v modernej spoločnosti

Väčšina ľudí verí, že koná podľa svojej vlastnej vôle. Ako však ukazujú mnohí ľavicoví teoretici, ich vôľa je podmanená a manipulovaná. Naoko slobodné myslenie denne podlieha tvrdej indoktrinácii (čiže akémusi nebadanému vsugerovávaniu kapitalistickej doktríny). Ide o rozsiahlu manipuláciu spoločenského vedomia, a to pomocou všetkých dostupných spoločenských inštitúcií vrátane rodiny. V ére informačnej spoločnosti patrí v tomto procese najväčší vplyv celkom prirodzene médiám, ktorých kritike venuje zvýšenú pozornosť americký filozof Noam Chomsky. Kapitalistický systém vytvoril podľa ľavicových analytikov komplexný mechanizmus zastierania skutočnosti pomocou ideológie. Význam ideológie je zdôrazňovaný aj marxistickými štrukturalistami, predovšetkým Louisom Althusserom. Ten tvrdí, že podmienkou reprodukcie kapitalistického systému je produkcia atomizovaných jednotlivcov, ktorí potom môžu hladko fungovať ako pracovné sily v procesu kapitalistickej akumulácie. Produkcia takýchto subjektov nemôže byť vykonávaná ekonomickým systémom samotným ani „represívnym aparátom štátu“ – t. j. vládou, administráciou, armádou, políciou, súdmi, väzeniami atď., ale tým, čo Althusser nazýva „ideologické aparáty štátu“. Medzi ne zaraďuje cirkvi, rodinu, výchovné a vzdelávacie inštitúcie, parlamentný demokratický systém s jeho stranami a hnutiami, odbory, umenie, šport a pravdaže – komunikačné médiá. V nasledujúcom texte ponúkam konkrétny zoznam ideologických aparátov, ktoré v súčasnosti využíva vládnuca moc. Niektoré z nasledujúcich aparátov tematizuje Althusser, iné zas Chomsky, mnohé uvádzajú iní neomarxistickí autori, ďalšie pridávam na základe vlastnej reflexie. Medzi ideologické aparáty možno zaradiť: Právny systém vytvárajúci formálny inštitucionálny rámec, za ktorý myslenie jednotlivcov nemôže zájsť. Umára jednotlivca v systéme pravidiel, ktoré nemôže komplexne pochopiť a stáva sa jeho nevedomým otrokom. Ide o systém represií, zákazov a predpisov, ktoré jednotlivca odsudzujú na myslenie v uzavretom systéme. Politický systém, ktorý korešponduje s formalistickým charakterom liberálnej demokracie. Ten premieňa oblasť politickosti na trh s politickými myšlienkami. Predávajúci na tomto trhu sú predovšetkým tzv. systémové politické strany, ktorých politická ponuka sa nevymyká systémovému rámcu a udržujú systém limitovanou ponukou svojich politických programov v rámci jedinej alternatívy. Nesystémové strany sú marginalizované a kriminalizované. Kupujúcim na politickom trhu sú voliči, ktorých úloha štatistov a pozorovateľov spočíva v jedinom participačnom akte, ktorý slávnostne vypukne v deň volieb, keď majú možnosť raz za časovo vymedzené obdobie posvätiť jednu z obmedzených alternatív. Občianska spoločnosť, ktorá vytvára sieť mimovládnych organizácií, často financovaných práve vládnucou mocou. Tretí sektor zväčša plní úlohu socializácie a ideologizácie apolitickou činnosťou. Aj napriek existencii nesystémových občianskych združení je dominantná súčasť tretieho sektora v područí prevládajúcej ideológie. Ideológia, ktorá zastrešuje politický systém v rovine politickej filozofie a ekonómie. V súčasnosti ide najmä o ideológiu neoliberalizmu. Tá do spoločenského vedomia predostiera určité dogmy a „sväté pravdy“, napríklad o potrebe voľného pohybu kapitálu, konkurencie, privatizácie a zvýhodňovania podnikateľov za účelom hospodárskeho rastu a pokroku. Oficiálnej ideológii napomáhajú aj iné spoločenské vedy ako sociológia či psychológia. Oprávnené požiadavky chudobných vrstiev sa interpretujú ako závisť, egoizmus, sebectvo. Individualizmus sa predstavuje ako súčasť ľudskej prirodzenosti, kritika elít ako prejav komplexu menejcennosti a pod. Svoj diel na manipulácii nesie aj filozofia, ktorej v súčasnosti dominuje postmoderna. Tá akoby ukazovala poslednú šancu na udržanie systému – vo vytvorení zdania nesystémovosti. História, ktorá je, slovami Chomského, „vlastnená vzdelanými triedami“. Tieto triedy sú úzko prepojené na vládnucu moc a interpretujú históriu podľa jej záujmov. Ako sa často hovorí, históriu píšu víťazi, a preto je história prirodzenou prevodovou pákou ideológie. História sa píše z uhlu pohľadu panovníkov, vodcov a aristokracie, pričom ľudový odpor je predstavovaný ako chyba v systéme, ktorá musí byť potlačená. Od útleho veku je študentom histórie vtláčaný obraz sveta z pozície vládnucich tried, sprevádzaný pseudohodnotami ako nacionalizmus, šovinizmus, štátny záujem či imperializmus. Ak sa v konkrétnom historickom období hodí vládnucim ekonomickým vrstvám presadiť otvorenie trhov, história sa prepisuje v záujme zdôraznenia výhod integrácie a globalizácie. Morálka, ktorá od útleho veku socializuje jednotlivcov v záujme poslušnosti, konformnosti a podriadenosti myslenia. Často sa pritom zamlčiava fakt, že tak ako pozoroval Nietzsche, morálka je dvojaká – jedna pre pánov, druhá pre poddaných. Zatiaľ čo poddaní sú udržiavaní v nekritickej poslušnosti, páni môžu vyšším štátnym záujmom ospravedlňovať svoje nekalé mocenské praktiky. Pri nižších vrstvách sa zdôrazňuje poslušnosť a súcit, pri vyšších vrstvách ambicióznosť a dravosť. Veda, ktorá vtlačila ľudské myslenie do nihilistickej polohy zbierania faktov. Ako píše fenomenológ Edmund Husserl, „vedy o čírych faktoch vytvárajú ľudí vidiacich len fakty“. Ako možno dodať, vedecká obmedzenosť a jednorozmernosť preniká zákonite aj do ďalších sfér ľudského univerza. Spoločenský život sa stáva premknutý vedeckou racionalizáciou podobne ako osobný život človeka. Vedecký obraz sveta, ako si všíma Fromm, produkuje odcudzenie, človek sa stráca v technologickom svete, nemôže sa oprieť o konečné pravdy, nemôže sa spoľahnúť na univerzálne záchytné body. Spoločnosť v duchu vedeckej racionalizácie plodí pomocou rôznych socializačných metód jednotlivcov naprogramovaných podľa „manipulatívnej inteligencie“, jednotlivcov, ktorých základných cieľom je „optimálne fungovať“, prispôsobovať sa, trhovo sa správať – fungovať podľa logiky megastroja. Cirkev a náboženstvo, ktorých stredoveké panstvo v západnom svete bolo vystriedané efektívnejšími indoktrinujúcimi praktikami, no ktorých význam naďalej pretrváva najmä v menších tradičným spoločenstvách v rurálnych oblastiach, patrí naďalej k podstatným činiteľom procesu manipulácie. Cirkevné dogmy plnia funkciu produkcie disciplíny a poddajného myslenia. Odrádzajú ľudí od stavania sa k odporu poukazovaním na existenciu transcendentných veličín, ako je posmrtný život a jeho superiorita nad pozemským životom či absurdne afirmatívne skutky čarujúceho Božieho syna ako dôkaz opodstatnenosti konformity. Rodina, ktorá plní základnú socializačnú funkciu v útlej mladosti jednotlivca. Od mladosti sa jednotlivcovi podsúva obraz adekvátnosti tradičných paternalistických vzťahov. Autorita rodiča, nadvláda muža nad ženou (patriarchát), otrocké postavenie ženy v rodine – to sú len niektoré prejavy rodinného systému. Od útleho veku vštepujú jednotlivcom tradičný obraz sveta postavený na konformite, závislosti a autorite. Médiá, ktorých funkcia je po marginalizácii rodiny a náboženstva v modernej spoločnosti kľúčová pre zachovanie systému. Ich úlohou je indoktrinovať a ohlupovať verejnosť, nebadane vnášať kapitalistický hodnotový rámec do spoločenského vedomia, odkláňať pozornosť verejnosti od vážnych tém a produkovať poslušnosť a apatiu. Konkrétnej analýze manipulačnej funkcie masmédií sa venoval predovšetkým Chomsky. Výskumy verejnej mienky, ktoré na jednej strane slúžia predstaviteľom vládnucich tried, aby porozumeli základným pocitom vo verejnosti a mohli prispôsobiť svoje manipulačné techniky spoločenskej nálade. Na druhej strane ide o nástroj indoktrinácie, ktorým sa verejnosti vtláča preferovaná mienka ako väčšinová. Efekt stádovitosti potom vykoná zvyšok práce pri nivelizovaní myslenia jednotlivcov. Priemysel Public Relations (PR), ktorý na báze dlhodobých vedeckých výskumov manipulačných techník vytvára pre verejnosť priaznivý obraz o konaní korporácií, inštitúcií, politikov a iných elít. Priateľským a usmievavým spôsobom sa masírujú mysle konzumentov, vytvára sa obraz dobrosrdečných vlastníkov obrovských firiem a manažuje sa afirmatívna mienka verejnosti voči svojim vládcom. Jeho úlohou je vtlačiť jednotlivcov do iracionálnych vzťahov „firemného patriotizmu“, v ktorých chápu výrobcov svojich tovarov ako sociálne skupiny, ktorých sú lojálnou súčasťou. Kultúrny priemysel zahŕňajúci televízne produkty, umelecké artefakty, filmový priemysel, počítačové hry atď. udržuje jednotlivcov v ideologickej zaslepenosti a pasivite. Vytvára priezračné vzorce systémovo vhodného správania, jednoznačné schémy priateľ – nepriateľ, príbuzné hodnotové rámce a ilúziu o zodpovednosti vládcov. Či už je to americký akčný filmový hrdina, ktorý zachraňuje svet pred rovnostárskymi diktátormi, aby vrátil svetu hamburger a nechránený sex, alebo romantická telenovela, ktorá odvádza pozornosť konzumentov od vážnejších životných problémov, kultúrny priemysel sa stará o výchovu a zdisciplinovanie svojich konzumentov najrôznejšími technikami. Kultúra sa pritom z produkcie spomínaného priemyslu nebadane vytráca. Ako píše postmoderný teoretik Gilles Deleuze: „Je znepokojujúce, že keď dvaja ľudia súťažia, kto zloží slovo s ôsmimi písmenami, nadšené publikum je presvedčené, že je svedkom kultúrneho podujatia.“ Marketingová a reklamná oblasť, ktorá zariaďuje, že túžby a záujmy ľudí sú manipulované od útleho veku. Trhový mechanizmus kapitalistickej spoločnosti podporuje vytváranie túžob a falošných potrieb, pričom ich uspokojovanie je závislé od stále väčšej produkcie tovarov. Tento bludný kruh neustálej produkcie a konzumu je totiž raison d´ętre trhového mechanizmu. Ako píše rakúsky etológ Konrad Lorenz: „Každý výrobca sa z pochopiteľných dôvodov snaží u spotrebiteľov vystupňovať potrebu práve toho tovaru, ktorý vyrába. Množstvo‚ vedeckých‘ výskumných ústavou sa zapodieva iba tým, akými prostriedkami najlepšie dosiahnuť tento zvrhlý cieľ.“ Nečudo potom, že moderný človek v trhovej spoločnosti už onedlho po svojom narodení považuje za potrebné absolútne zbytočnosti, bez ktorých si však nevie predstaviť svoj život. Ak chce ekonomický systém uspokojiť všetky falošné potreby, ktoré umelo vyvolal pomocou marketingových hier, je pochopiteľne nevyhnutný čo najvyšší ekonomický rast a zároveň podpora nespravodlivého rozdeľovania týchto statkov. Za daných okolností ľudia neustále po niečom túžia, neustále niekomu závidia, neustále chcú mať niečo nové. A takýchto ľudí trhové hospodárstvo potrebuje ako soľ. Etablovaní intelektuáli, analytici a experti, ktorí šíria ideológiu v pozícii nezávislých autorít. Ich iluzórna akademická neutralita má umocniť dojem, že základné pravdy systému odolávajú kritickým námietkam. Moderný kult expertízy je pritom dostatočnou legitimitou pre často banálne výroky tendenčných intelektuálov. Školský a vzdelávací systém, ktoré sú súčasťou dezinformačných aparátov, nastoľujú poslušnosť, zamedzujú možnosť nezávislého myslenia a hrajú inštitucionálnu rolu v systéme kontroly a útlaku. Sú efektívnym prostriedkom vtláčania základných právd systému a nútia ľudí myslieť podľa vopred pripravených vzorcov, zahlcujúc ich dezinformáciami a ideológiou. Jazyk, ktorý produkuje vládnuci systém, aby presadil svoje záujmy. Vytvára sa systém určitých magických slov, ktoré vo verejnosti vyvolávajú pozitívnu či negatívnu odozvu už len svojím vyslovením. Slová ako „slobodný svet“, „reformy“, „voľná konkurencia“, „zodpovednosť“ na strane jednej či „komunizmus“, „extrémizmus“, „terorizmus“, „populizmus“ na strane druhej možno použiť ako náhradu argumentu, pretože majú ustálený manipulačný význam. Namiesto nepopulárneho termínu „kapitalizmus“ sa použije „slobodný obchod“, na označenie tvrdých asociálnych politických krokov sa použije súslovie „ozdravujúca reforma“, na vysvetlenie vlády politických elít sa využije populárny pojem „vláda ľudu“ (demokracia) a pod. Slovami Marcusa, moderná demokracia produkuje známy orwellovský jazyk, v ktorom sa slovám účelovo pridávajú opačné významy. Otroctvo sa stáva slobodou, sloboda sa stáva otroctvom, vojna je mierom, mier zas vojnou. Orwellovský newspeak sa stáva základom demokratickej propagandy. Inštitucionálne pravidlá a penalita, ktoré predpisujú, zakazujú a trestajú konanie v rámci jednotlivých disciplinujúcich mechanizmov. Či už sú to väznice, ústavy pre psychicky chorých, nemocnice, školy alebo továrne, všetky prispôsobujú svojich „klientov“ na svoje účely. Disciplinujúci charakter jednotlivých inštitúcií vynikajúco opísal Michel Foucault. Modernú penalitu pritom charakterizoval ako zasahujúcu mysle ľudí viac než ich telá. Pomocou princípu vnútorného policajta vytvára moderná penalita pavučinu kontroly, ktorá je omnoho efektívnejšia než brutálna represia. Šport, ktorý slúži na odpútanie pozornosti verejnosti od závažných tém a zároveň produkuje iracionálny nacionalizmus. Chomsky považuje športový priemysel za funkciu systému, ktorá v jednotlivcoch redukuje schopnosť myslieť. Lotérie, ktoré v jednotlivcoch vytvárajú ilúziu, že sa poľahky môžu vymaniť zo svojho neľahkého sociálneho postavenia ohromujúcou výhrou vysokej peňažnej hodnoty. Zatiaľ čo náboženstvo ľuďom ponúka nádej po smrti, lotérie nádej prezentujú už za života. Ľudia, ktorí majú šancu vyšvihnúť sa do finančných výšin, sú disciplinovanejší a neusilujú sa zvrhnúť systém, ktorý im ponúka takúto príležitosť. Neustála prezentácia šťastných výhercov v televíznych lotériách umocňuje dojem o rovnej šanci každého jednotlivca na prepracovanie sa medzi „horných desaťtisíc“. Zoznam vybraných dvadsiatich ideologických aparátov, pochopiteĽne, nie je úplný. Podáva však dostatočný obraz komplexnosti manipulácie v rámci kapitalistického systému. Spolu tieto mechanizmy vytvárajú sieŤ indoktrinácie, ktorá zasahuje drvivú väčšinu občanov západnej spoločnosti. Demokracia sa tak mení na pózu a sloboda myslenia na obyčajnú frašku. Autor je politológ