Politika gýča a studená občianska vojna

Začnem príhodou zo soboty. Na čoraz lepšom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet usporiadali tvorcovia diskusiu o Kube. Panelistov tvorili zástupcovia známej dvojice Nadácia Pontis – Konzervatívny inštitút M. R. Š., ku ktorej sa pridala programová koordinátorka zo združenia Človek v ohrození. Všetci rozprávali o spoločných zážitkoch z návštevy rodín kubánskych politických väzňov. Spozornel som až pri diskusii. Bola neobyčajne dynamická a ja som obdivoval pohotovosť a pripravenosť zvedavého publika – až kým som v niektorých diskutujúcich nespoznal zamestnancov spomínaných organizácií. Situácia bola, prirodzene, vykresľovaná v tých najčiernejších farbách. Prelom nastal, keď prišla zjavne nečakaná otázka či skôr námietka z pléna, ktorá citovala štatistiky zverejnené týždenníkom The Economist a BBC. Podľa nich má Kuba popri všetkých politických problémoch vynikajúcu úroveň zdravotníctva a školstva. Po rozpačitom tichu bola odpoveď panelistky vskutku originálna. Vraj ona tam komusi darovala Paralen a dotyčný človiečik sa z toho zjavne tešil, z čoho vyvodila, že „s tým zdravotníctvom to tam asi nebude až také dobré“… Zarážajúca demagógia bola kombinovaná s politickým analfabetizmom („oni sú príliš ľavicoví, to znamená, nevedia sa spoľahnúť sami na seba“) a hrubou neznalosťou kubánskych dejín („režim Fidela Castra bol od začiatku vystavaný na marxistických základoch“). Symbolickou pointou tohto večera bol nasledujúci vynikajúci film Obraz nepriateľa, ktorý rozoberal stratégie americkej mediálnej propagandy. Rozmýšľal som, či panelistom vôbec došlo, že ten dokument bol tak trochu aj o nich. Ale to už by som chcel asi priveľa. Publicista Eugen Gindl šokoval čitateľskú verejnosť, keď v knižke rozhovorov s Fedorom Gálom odmietol nazvať Fidela Castra najväčším darebákom, ak sa nahlas nepovie, že Spojené štáty podporujú neporovnateľne väčších. Rozhorčenie, aké táto výstižná poznámka spôsobila, je len jedným z charakteristických znakov dusnej atmosféry všeobecného pokrytectva, ktoré ovládlo našu spoločnosť. Český spisovateľ Milan Kundera týmito tendenciami vždy vysoko pohŕdal a nazýva ich ríšou gýča (aj preto sa nikdy nemali radi s Václavom Havlom). Tam, kde hovorí srdce, je neslušné, aby rozum niečo namietal. Politický gýč je prestupnou stanicou medzi bytím a zabudnutím. Všetko, čo ho narúša, je vyradené zo života: každý prejav individualizmu, každé pochybovanie, každá irónia. V tomto smere má takáto politika veľa spoločného s totalitarizmom: jej prameňom je totiž kategorický súhlas s predstavami a archetypmi, ktorý vylučuje akúkoľvek otázku. Základnou normou sa stalo uctievanie banalít. Z tohto mentálneho nastavenia vyplýva extrémna polarizácia, ktorá dusí poctivý verejný diskurz na Slovensku. Naša spoločnosť sa nachádza v stave studenej občianskej vojny. Vojny, ktorá potláča kritické myslenie a vyžaduje od vás maximálnu lojalitu k jednej alebo druhej strane. Nečudo, že dochádza k absurdným situáciám. Literárny kritik znesie pod čiernu zem vydanie knižky Georgea Orwella Barmské dni iba preto, že ju vydalo vydavateľstvo ovládané ľuďmi z iného politického tábora. Bývalý šéfredaktor SME Milan Šimečka je považovaný v pravicových politických kruhoch za zradcu, lebo svojho času odmietol byť bezvýhradne lojálny k vláde Mikuláša Dzurindu. Ľavicoví kritici Smeru sa dostali na jeho čiernu listinu, lebo v prostredí, ktoré vyžaduje od spoločenstva iba podporu, sa kritická diskusia nechápe ako obohatenie politickej línie, ale ako jej ohrozenie. Slovensko ovládla všeobecná hystéria. Súčasná politická opozícia už od roku 1992 opakovane navodzuje atmosféru, že v čase, keď sa nepodieľa na vládnutí, je ohrozená demokracia. Eduard Kukan, ktorý označuje výmenu stranícky nominovaných diplomatov za politické čistky, asi stráca zmysel pre realitu, lebo v Spojených štátoch sa to po voľbách robí automaticky. Nemenej hystericky však pôsobia vyhlásenia premiéra Roberta Fica, ktorý posiela svojim partnerom v zahraničí odkazy na úrovni dedinského krikľúňa. Aj spor o agrodotácie pre tabakovú firmu Mariána Záhumenského sa prezentuje len v rovine nekompromisného politického boja medzi SMK a Smerom – nikto sa nezamyslel nad etickou stránkou kauzy: že na podporu pestovateľov tabaku vynakladáme v rámci Európskej únie viac ako tridsaťnásobok sumy, ktorú venujeme na boj proti fajčeniu. V takejto atmosfére sa ťažko presadzujú racionálne pohľady na stav tejto krajiny. Ján Čarnogurský vyvolal búrku mediálneho moralizovania, keď v rozhovore pre internetový denník aktualne.sk priznal, že väčšinu vecí, ktoré robí Ficov kabinet, vníma pozitívne. Pravičiari sú pobúrení, ľavičiari nadšení. Tí ľavičiari, ktorí ho hneď zajtra za iný názor označia za farizeja. A tí pravičiari, ktorí si ho ešte včera vraj vážili, no ich úcta voči človeku je zrejme podmienená rovnakým názorom. Hosana a ukrižuj. Hysterické spoločnosti mali k demokracii vždy poriadne ďaleko. V krajine, kde musíš byť buď za alebo proti, nemožno hovoriť o pluralite, ale len o polarite. Povinnosťou skutočných demokratov je neprestajne narúšať lyriku tejto gýčovitej atmosféry. Autor je vysokoškolský učiteľ