Žijeme zvláštnu dobu. Všetci veľmi dobre vieme, že na Ukrajine je čudný konflikt, alebo ak chcete – čudná (taká čudná, že je ako stupavská krčma – smutná) vojna (drôle de guerre).
Vraj ako parížski študenti v ďalekom 68: Nevieme, čo chceme, ale vieme, čo nechceme.
Lenže je tu skupina ľudí (a tá je, žiaľ, na Slovensku politicky a aj mediálne pri moci), ktorá nás chce presvedčiť, že akákoľvek slobodná myseľ, ak je protikremeľská, je to najlepšie. Ak nie je v tomto móde, tak je potom prejavom kremeľského „agentizmu“. Čo už… ale nič netrvá večne!
Medzi (ne)výhody svojej práce zaraďuje autor tohto textu fakt, že sa môže, mohol a niekedy sa aj musel zúčastniť na mnohých podujatiach, ktoré sa buď hneď, alebo neskôr zapísali do dejín. Pri listovaní vo svojom denníku som si pripomenul, že pred 25 rokmi sa v meste na Neve – v Sankt-Peterburgu – konalo prvé Sankpeterburgské ekonomické fórum. Začínalo skromne (od roku 2006 pod patronátom prezidenta RF) v Tavričeskom paláci, ktorý nechala postaviť v r. 1789 Katarína II. pre svojho favorita, knieža Potemkina, za to, že od Turkov odobratý, pripojil Krym k Ruskému impériu. V roku 1905 sa palác stal sídlom Štátnej dumy a vo februári 1917 bol aj sídlom Dočasnej vlády A. Kerenského. Neskôr počas existencie Sovietskeho zväzu aj straníckej školy.
Nakoľko som býval „cez cestu“ od Tavričeského paláca (presnejšie na Nábr. Robespierra), pravidelne som chodieval do priľahlého parku, kde si skupina bývalých kynológov-pohraničníkov privyrábala základným výcvikom psov. Cvičili aj môjho springer spaniela Cyrila, ktorého v ruskom variante nazývali Kirill.
Až raz, dva roky po mojom odjazde zo Sankt-Peterburgu, mi prišla neočakávaná pošta. V tubuse mi neznámi priatelia – pohraničníci psovodi (to je komunita, ktorá si rozumie po celom svete) – z parku Tavričeského paláca poslali kombinovanú (zlato-čiernu, ako od G. Klimta) grafiku, kde sa prelínajú siluety Tavričeského paláca, Kazanského chrámu a krídiel anjela z veže Katedrály sv. Petra a Pavla. Nádherný darček, ktorý zdobí moju pracovňu.
Skrátka, na tom prvom Sanktpeterburgskom ekonomickom fóre[1] som sa zúčastnil ako oficiálny zástupca Slovenska.
Dvadsaťpäťka
Na tohtoročnom, dvadsiatom piatom ročníku sa ako jeden z hlavných hostí zúčastnil prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev.
To by nebolo nič neobvyklé, pretože toto fórum pravidelne víta exkluzívnych hostí (na minuloročnom sa napr. zúčastnili dvaja slovenskí ministri, ktorých do vlády nominovala SaS a keď sa vrátili, vtedy neartikulovali žiadne negatívne emócie voči Rusku).
Zvýšený záujem, najmä slovenského pravicového a bulvárneho mainstreamu o K.-Ž. Tokajeva sa prejavil len preto, lebo kazašský prezident si v Sankt-Peterburgu na spomenutom ekonomickom fóre, v rámci panelovej diskusie – a teraz pozor!, na Slovensku niečo nevídané – dovolil formulovať svoje myšlienky.
Bez papiera, ponúknuť svoje videnie sveta a najmä obhajovať národnoštátne záujmy svojej krajiny. Ešte raz, SVOJEJ, nie akejsi bezpohlavnej TEJTO krajiny, k čomu sme (našťastie neúspešne) nabádaní.
Lenže K.-Ž. Tokajev o pár dní, na Katarskom ekonomickom fóre v Dohe, keď vystupoval v rámci špeciálneho panelu „In Conversation with President Tokayev“ (moderátorom bol predstaviteľ Bloomberg TV), kde zásadne skritizoval Radu bezpečnosti OSN za nečinnosť, resp. negatívnu činnosť vo vzťahu k riešeniu situácie na Ukrajine.
Pre Tokajeva sú totiž dodávky zbraní Ukrajine cestou do pekiel a akcentoval: „..riešenie situácie mierovou cestou, cestou diplomatických rokovaní…“[2]
A ajhľa, toto už nie je pre mainstream téma, pretože síce vieme, kto a ktorí pätolizači dodávajú zbrane na pokračovanie vojny, len zatiaľ nevieme, ako budú za túto činnosť „odmenení.“ Variantov, ktoré ponúka história, je niekoľko!
Neexistuje ideálny svet
Samozrejme, že neexistuje, len si pripomeňme, že bez širšej (laickej, či dokonca odbornej) diskusie uznala SR ako výsledok výlučne osobnej iniciatívy jedného už raz „demisiovaného“ ministra Juana Guaidóa ako dočasného prezidenta Venezuelskej bolívarovskej republiky. Život však ukázal, že všetko je inak.
Neuznanie Kosova, Podnesterska, Náhorného Karabachu… má zo strany Bratislavy svoju logiku. Tak, ako aktuálne neuznanie Luhanskej, alebo Doneckej ľudovej republiky zo strany Nur-Sultanu má tiež svoju logiku. Je to téma de iure, ale de facto tieto subjekty tu sú a zjavne sa s tým budeme musieť naučiť žiť.
A tu si treba dať pozor, pretože aktivity horespomenutého ministra + jeho nie celkom nadaného štátneho tajomníka, ktorý je naviac spojený s plagiátorstvom[3] (čo je pre túto vládnu moc asi kvalifikácia) sú nasmerované tak, aby v zmysle zaoceánskych pokynov došlo, poza chrbát slovenských daňových poplatníkov a voličov, pokiaľ táto vláda nepadne, k uznaniu (!) Kosova.
Rebelantstvo? Nie, len známe postoje
Dňa 17. júna 2022 v Sankt-Peterburgu, na spomenutom ekonomickom fóre, sediac vedľa svojho ruského partnera a hostiteľa, prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev v rámci panelovej diskusie označil nové subjekty medzinárodného práva na území Ukrajiny za „kvázištáty“.
A doplnil, že Kazachstan tak, ako neuznáva Kosovo, Tchaj-wan, Južné Osetsko a ani Abcházsko (tu treba spomenúť, že ani Náhorný Karabach a ani Podnestersko), zatiaľ neuzná ani nové republiky na území Luhanska aDonecka.
Svoj postoj doplnil zdôvodnením: „…ak bude právo na sebaurčenie realizované na celej zemeguli, tak namiesto 193 štátov, ktoré sú v súčasnosti v OSN, vznikne viac ako 500, alebo 600 štátov. A samozrejme, to by bol chaos…“[4]
Ani slovom ale nespomenul, že tieto subjekty nemajú právo na svoju novú štátnosť a budúcnosť (v akejkoľvek právnej konštelácii). Zjavne platí, nikdy nehovor nikdy.
V. Putin si nezobral slovo, aby komentoval túto pozíciu kazašského prezidenta. Ani vtedy, keď K.-Ž. Tokajev hovoril širšie (nie negatívne) o vzťahu Kazachstanu k prebiehajúcej špeciálnej vojenskej operácii na Ukrajine.
Január 2022
K.-Ž. Tokajev sa tak stal neočakávane hlavnou „hviezdou“ ekonomického fóra v meste na Neve.
Časť médií sa tešila, že to „natrel“ V. Putinovi (naozaj?)[5], iná časť, že de facto nepovedal vo vzťahu k vývoju a budúcnosti na Ukrajine nič nové, neočakávané a z pohľadu Kazachstanu inovatívne, no a iná časť, že po uskutočnenom referende v krajine (v Kazachstane sa prezident referenda nebojí, lebo mu nikto nediktuje, že sa má báť) si overil pevnosť svojej vnútropolitickej pozície a jednou ranou zabil dve muchy.
Prvá mucha – schladil kazašských nacionalistov, snívajúcich o veľkom a etnicky čistom Kazachstane.
Druhá mucha – udržal v pozornosti realistov, ktorí vidia krajinu ako subjekt, orientujúci sa na spoluprácu na všetky strany, ale s akcentom na Áziu.
Sumarizujúc jeho pozície, plynú z toho dva zásadné závery:
1. Demonštroval navonok a dovnútra krajiny, že už je samostatný líder, ktorý sa zbavil tieňa prvého kazašského prezidenta N. Nazarbajeva, potvrdil, že prechodné dvojvládie v krajine je minulosťou a tiež to, že je lídrom, ktorý dokáže formulovať a prezentovať samostatnú vnútornú a zahraničnú politiku Kazachstanu;
2. Svojím vyjadrením taktiež prezentoval, že medzi Kazachstanom a Ruskou federáciou neexistujú seriózne protirečenia, a preto nádeje Západu, že by došlo medzi Moskvou a Nur-Sultanom k akejsi (Moskvu oslabujúcej) vojne, resp. historickým teritoriálnym nejasnostiam, sú nepodložené.
Z vyjadrení K.-Ž. Tokajeva bolo pritom jasné, že Kazachstan a Ruská federácia sú partneri a blízki spojenci a že Kazachstan má v Rusku svoje ekonomické záujmy (a vice versa) a že majú veľa spoločné z pohľadu bezpečnosti.
Súbežne sa vyjadril k januárovým udalostiam v Kazachstane, keď krajina stála pred vnútorným chaosom a realizáciou nového odtieňa farebnej revolúcie: „…chcel by som sformulovať pretenzie k pozíciám niektorých ruských poslancov, ktorí sa nekorektne vyjadrujú na adresu Kazachstanu a voči niektorým nepresným vyjadreniam žurnalistov a dokonca predstaviteľov kultúry…“
Krátko sa teda ešte vráťme k riešeniu januárových udalosti v Kazachstane, keď pomoc poskytla Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB), pod vedením Moskvy, keď ostatné členské krajiny na tomto participovali (objektívne) viac v morálnej rovine. No ale aj to bolo, pre napr. Arménsko veľmi zložité, pretože ono sa pomoci pri konflikte Azerbajdžanom vo veci Náhorného Karabachu nedočkalo.
Na fóre K.-Ž. Tokajev, nakoľko sa v niektorých hodnoteniach preferuje úloha Ruska, zverejnil svoju pozíciu: „…podčiarkujem, nie Rusko, ale OZKB… niektorí si myslia, že Rusko zachránilo Kazachstan a Kazachstan musí slúžiť a klaňať sa Rusku… tieto očakávania sú ďaleko od reality…“
Možno sa k tomuto hodnoteniu prihlásiť, najmä poznajúc, čo nepresné a zámerne menené fakty napr. o udalostiach v auguste 1968 v Československu, dokážu urobiť s pomerne nedávnou históriou.
Už sa nehovorí o vstupe spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska všetky krajiny, z ktorých je väčšina spolu s nami v NATO), ale o ruskej okupácii a časť spoločnosti tomu verí. Ja len, že sú k dispozícii údaje o tom, odkiaľ boli odvelené jednotky sovietskej armády do Československa v spomenutých augustových dňoch. Spočiatku to boli vojaci zo Stredoázijského (Taškentského) vojenského okruhu a až potom, keď sa pobyt v Československu stal nevojenskou, ale zato valutovou odmenou, prevažujúcim prítomnostným faktorom bol slovanský element, najmä vojaci a dôstojníci z priestoru dnešnej Ukrajiny. Takže…?
Nakoniec dnešný „revolučný“ primátor mesta Kyjev, mesta, ktorý má dlhoročné družobno-partnerské vzťahy s Bratislavou, Vladimír Kličko(sám má v rodnom liste miesto narodenia Semipalatinsk v dnešnom Kazachstane),spolu s bratom Vitalijom navštevovali základnú školu v Československu. Presnejšie na severe Čiech – v meste Mimoň.
Dôvod? Otec totiž bol vysoký sovietsky dôstojník (generálmajor) a pôsobil (ako okupant?) v Československu. Samozrejme, na všetko sa zabudlo, pretože tento Ukrajinec svoje skúsenosti z okupácie Československa zjavne využil ako vojenský atašé Ukrajiny v Nemecku a pri NATO a dnes sú iné povinné modly…
O čom naše médiá mlčia…
Bolo to v roku 2017, keď V. Putin, rozvíjajúc integračnú myšlienku Eurázijskej ekonomickej únie (jej krstným otcom a pôrodnou babou bol exprezident Kazachstanu N. Nazarbajev), začal hovoriť o vytvorení konceptu veľkého eurázijského partnerstva, čo sa v teórii zvykne formulovať ako Veľká Eurázia.
Na tomto projekte by mali participovať Rusko (jadrová mocnosť), Čína (jadrová mocnosť), India (jadrová mocnosť), Pakistan (jadrová mocnosť), Irán (budúca jadrová mocnosť) – všetko členovia a participanti Šanghajskej organizácie spolupráce – ale aj postsovietske krajiny v rámci Spoločenstva nezávislých štátov a iné krajiny južnej a východnej časti Ázie.
Prezident K.-Ž. Tokajev v Sankt-Peterburgu verejne podporil myšlienku vytvorenia Veľkej Eurázie: „…Kazachstan, ako predsednícka krajina Spoločenstva nezávislých štátov, ako aktívny účastník integračných procesov, vystupuje za spoluprácu… má kladný vzťah k procesu vytvorenia eurázijského partnerstva, teda k Veľkej Eurázii…“[6]
Pritom Kazachstan je pomerne solídny ekonomický hráč v rámci Strednej Ázie, čo potvrdzuje aj tabuľka HDP a HDP p.c. krajín Strednej Ázie, ktorá bola spracovaná na základe podkladov Svetovej banky (World bank. 2020. GDP, GDP per capita).
… a nakoniec…
Na slová K.-Ž. Tokajeva o neuznaní nenasledovala žiadna oficiálna reakcia Kremľa, pretože nepovedal nič nové, resp. vopred nepoznané a nič, čo by bolo v kontrapunkte s jeho konceptom upevnenia svojej moci v Kazachstane a neohrozenia zahraničnopolitického statusu krajiny.
Tu si pomôžem slovami môjho priateľa a kolegu, kazašského politológa Danijara Ašimbajeva, ktorý je presvedčený, že „..K.-Ž. Tokajev rozohral v Sankt-Peterburgu dobrú šachovú partiu a svojimi vyjadreniami spravil intelektuálne silný a strategický ťah…“
Tu sa nedá pripomenúť, že naše elity majú od prírody nízke nadanie k zodpovednosti a nepoznajú pojem strategický ťah.
Sú však ochotné zapredať samé seba a tým – žiaľ – aj Slovensko. Plynie to z ich jednoduchej prirodzenosti, z prostredia, kde logika a kauzalita sú pre nich vysoká pilotáž.
Neexistuje ideálny svet, o tom sme pojednávali vyššie. Je len svet, v ktorom sa prekrývajú záujmy.
A je tristné, ak slovenské (dočasne pri moci) elity na záujmy Slovenska a občanov Slovenska zvysoka kašlú.
Na všetkom je zaujímavé, zábavné a smutné najmä to, že ak jeden (jedna) prezident nie je schopný sformulovať vlastnú myšlienku, nie to ešte dajaký politický koncept, resp. so vztýčenou hlavou obhajovať a (ne)obhájiť národnoštátne záujmy Slovenska, tak ak líder iného štátu má svoj rozumný a spoločenským konsenzom podporený názor, ktorý prijateľne artikuluje, je zrazu akože proti niečomu a niekomu? A je zrazu mediálny hrdina? Nie, len nie je vazal. Totiž, nie je vazal (Kazachstan), ako vazal (Slovensko)!
(Autor je vysokoškolský učiteľ.)
Snímky: www.kremlin.ru a www.akorda.kz
[1] Sanktpetergburgské medzinárodné ekonomické fórum – Петербургский международный экономический форум – Sankt-Petersburg International Economic Forum; www.forumspb.com
[2] Pozri: Президент Казахстана принял участие в специальной панельной сессии Катарского экономического форума — Официальный сайт Президента Республики Казахстан (akorda.kz)
[3] Pozri: plagiátor klus – Hľadať Googlom (google.sk)
[4] Касым-Жомарт Токаев принял участие в работе юбилейного 25-го Петербургского международного экономического форума — Официальный сайт Президента Республики Казахстан (akorda.kz)
[5] Prejav V. Putina
[6] Касым-Жомарт Токаев принял участие в работе юбилейного 25-го Петербургского международного экономического форума – Официальный сайт Президента Республики Казахстан (akorda.kz)
