„Poslyš mně, kluku, já si vůbec nemyslím, že by to vaše slovenský pivo bylo nějaké špatné, jak říkal ten náš Miloš Zeman. Mně moc chutnalo, jen kdybych ho nemusel pít v tý vaši slovenské hospodě…“ Takto sa mi zdôveril istý Moravan, keď som raz sedel v jednej olomouckej „hospodě“. Práve som dopíjal pivo a vtom predo mnou stálo ďalšie. Priniesol mi ho promptný, usmievavý čašník, prehodil pár príjemných slov, pripísal na môj lístok čiarku a už utekal obsluhovať ďalších. Obzrel som sa po pohostinstve. Vôkol mňa sedelo veľa ľudí, usmievali sa, diskutovali, občas sa na mňa prívetivo pozreli a s chuťou popíjali kvalitné a dobre načapované krušovické. Slová môjho nového moravského priateľa ma prinútili zamyslieť sa nad mojimi zážitkami zo slovenských krčiem. Pivo pod odmerkou, ktoré mi zväčša prinesie po pol hodine čakania neochotný a nevľúdny čašník, vôkol mľandravé pohľady ostatných zákazníkov, štamgasti do seba obracajú jednu borovičku za druhou a gánia okolo seba. Zdá sa, že ten Moravan nehovoril len tak do vetra, keď sa mu nepozdávala atmosféra našich „hospod“. Vyzerá to totiž tak, že „krčma“ a „hospoda“ sú ekvivalentmi vskutku len v jazykovede. Zatiaľ čo v českej „hospodě“ sa človek stretne s výbornou obsluhou, skvele načapovaným a lacným pivom, prívetivým prístupom a kultúrnou atmosférou, v slovenskej krčme ho čaká drahota, neochota, nevraživosť a navyše aj nejaký ten zbytočne vyprovokovaný konflikt, ba občas i bitka. Netvrdím, že to takto platí vo všeobecnosti, ale, žiaľ, moje skúsenosti túto premisu zväčša potvrdzujú. Možno sa len zamýšľať, prečo sa i zo slovenskej krčmy nedá vytvoriť kultúrne prostredie, kde by sa človek nebál kedykoľvek zájsť a slušne sa pobaviť? To je však, zdá sa, hudba ďalekej budúcnosti.
