Aj keď bolo jasné, že Eduard Ambrosovič Ševardnadze nemá v Gruzínsku konkurenta, Moskva sa predsa len rozhodla pomôcť mu špecifickým a aktívnym spôsobom. Týždeň pred voľbami sa obnovili dodávky elektrickej energie z Ruska do Gruzínska. Moskva pozabudla, že Tbilisi dlhuje za elektrinu z minulých rokov, a tak si obyvatelia mnohých miest mohli znovu pripomenúť, ako svieti elektrická žiarovka. V hlavnom meste zaznamenali dva týždne pred voľbami dokonca taký luxus, že elektrina bola dodávaná viac ako počas doterajších 4 hodín denne, tiekla studená voda a dokonca sa temperovali domy. Pred voľbami Moskva prestala hovoriť o základniach čečenských teroristov na území Gruzínska a tiež si nevšímala traumatizujúce diskusie okolo udalostí z 9. 4. 1989 v Tbilisi, keď sovietska armáda zmasakrovala demonštráciu na hlavnej triede mesta. Bola to Moskva, ktorá sa poponáhľala politicky minimalizovať predvolebné ambície prezidenta Adžarie Aslana Abašidzeho, jedného z hlavných protikandidátov minulého, a už aj budúceho prezidenta, ktorého v Moskve familiárne nazývajú Ševi.
Ševi získal podporu 80% voličov. Tí sa 9. 4. 2000 – okolo dátumu boli diskusie – dostavili k volebným urnám, bolo ich 70%. Ševi tak pokračuje vo svojej 45-ročnej politickej kariére, pričom vo vysokej sovietskej a postsovietskej politike je už 27 rokov a v geopolitike 13 rokov. Prežil mnoho generálnych línií komunistickej strany, praktizoval perestrojku, za jeho úradovania sa rozpadol ZSSR, prežil atentáty, vojenský prevrat v krajine, dve občianske vojny, až nakoniec doviedol Gruzínsko k absolútnej chudobe, ale aj ku klopaniu na bránu NATO. Toľko toho zažil a predsa prežil, čo len potvrdzuje, že ľudia, ktorí prešli školou KGB v ZSSR, vydržia veľa. Možno aj preto ho kolega z Kremľa podporoval a je ochotný prižmúriť oči pri natovsky ladených vystúpeniach z Tbilisi. Ševi má síce v rukách silné ropovodné tromfy, ale to ešte nemusí byť všetko.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
