Za totálneho nezáujmu vyspelých krajín prebehlo nedávno v Ženeve mimoriadne Valné zhromaždenie OSN, ktoré hodnotilo päťročné skúsenosti s plnením záverov Sociálneho summitu v Kodani z roku 1995. Záverečný dokument vyzval na zredukovanie extrémnej chudoby na polovicu, zníženie obchodných bariér pôsobiacich na rozvojové krajiny, rovnosť medzi mužmi a ženami v platových podmienkach…
Zmysel tohoto rokovania vari najlepšie vystihol predseda osobitného Valného zhromaždenia OSN Theo-Ben Gurirab z Namíbie, keď povedal, že potrebujeme globalizáciu „s hlavou, srdcom a ľudskou tvárou“. Realita sa však od tohoto sna dramaticky odlišuje. Prehlbujúce sa sociálne nerovnosti, ktoré nemajú v dejinách ľudstva obdobu, rúcajú akékoľvek ilúzie o pokroku. Množstvo afrických krajín musí vydať každoročne na splácanie zahraničného dlhu viac finančných prostriedkov, ako na zdravotníctvo a školstvo dohromady. Tridsať percent obyvateľov Ázie nemá prístup k pitnej vode a polovica z nich je negramotná. Takmer 900 miliónov ľudí na ázijskom kontinente žije pod hranicou chudoby. Základné ekonomické odvetvia rozvojových krajín sú poľnohospodárstvo a textilný priemysel, ktoré si však práve industrializované štáty najviac ochraňujú, čím im znemožňujú prístup na vlastné trhy.
Rozvojová pomoc si žiada transparentnosť Aj preto generálny tajomník OSN Kofi Annan v Ženeve pripomenul, že sociálna a ekonomická vyspelosť nie sú izolované pojmy. Tieto slová si trochu svojsky vysvetlil prezident Rovníkovej Guiney Teodoro Obiang Nguema Mbasogo, ktorý poznamenal, že pomoc pre rozvojové krajiny by nemala byť podmienená politickou situáciou v krajine. Žiadna krajina bez ohľadu na režim si neželá ostať v biede. Jeho apel síce má humánny podklad, ale treba si rovnako uvedomiť, že kým sa neposilní vláda zákona, transparentnosť rozhodovania a ľudské práva, neexistuje žiadna záruka, že rozvojová pomoc nebude zneužitá a neskončí rozkradnutá v rukách skorumpovanej štátnej administratívy. V každom prípade, účastníci osobitného VZ OSN sa zhodli v názore, že medzinárodné spoločenstvo by malo prijať účinné opatrenia na integráciu chudobných ľudí do svetovej komunity. V tejto súvislosti predseda prípravného výboru tohoto VZ OSN Cristian Maquieira z Chile správne zdôraznil, že je to práca predovšetkým pre Spojené národy – byť hlasom tých, ktorých hlas na medzinárodnej scéne nezaznieva. Treba si uvedomiť, že jedine svetová organizácia má dostatočne široký mandát na vysporiadanie sa so všetkými problémami, ktoré so sebou prináša globalizácia. Integrácia sociálnych pravidiel priamo do jadra globalizačnej doktríny je jednoducho nevyhnutná.
Rozpory v prioritách Záverečný dokument konštatuje len mierny pokrok v plnení záverov Sociálneho summitu v Kodani spred piatich rokov. Obsahuje množstvo odporúčaní, výziev a záväzkov, z ktorých najzaujímavejší je dosiahnuť do roku 2015 povinnú školskú dochádzku pre všetky deti na zemeguli. V súčasnosti totiž ešte stále desiatky miliónov detí v školskom veku nedostávajú žiadne vzdelanie. Do záverečnej deklarácie sa dostala aj vízia dosiahnutia plnej zamestnanosti, ktorá však pre mnohé rozvojové krajiny, zápasiace s existenčnými problémami, vyznela takmer smiešne. V tejto súvislosti sa prejavili aj najväčšie rozpory na ženevskom rokovaní. Chvíľami sa totiž zdalo, že vyspelé a rozvojové krajiny hovoria inou rečou. Videnie problémov zo strany industrializovaných štátov, ako aj ich priority sa totiž ukázali byť diametrálne odlišné. Tieto rozpory sú v poslednom období čoraz viditeľnejšie aj v iných organizáciách. Spor medzi Severom a Juhom už zakúsila aj Socialistická internacionála a dokonca sa prejavil aj v mimovládnych organizáciách (dnes existujú napríklad dve svetové združenia futurológov, jedno s výrazným vplyvom rozvojových krajín a jedno s euroamerickou orientáciou).
Nový druh bipolarity V každom prípade, principiálne by sme si mali osvojiť pohľad rozvojových štátov, pretože práve tie bojujú za väčšiu spravodlivosť v medzinárodných vzťahoch, práve tie majú bytostný záujem na globálnej sociálne vyváženej spoločnosti. V tomto smere je euroamerický pragmatizmus falošný sledujúci viac vlastné ako globálne ciele. Vyspelá časť sveta sa však nevyhnutne musí naučiť akceptovať priority rozvojových krajín, inak sa sama vyčleňuje do civilizačného geta hroziaceho novými doposiaľ nepoznanými konfliktmi. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že zánikom bipolarity Východu a Západu sa neskončilo rozdelenie sveta. Nadobudlo iba novú dimenziu. Dnes si treba položiť otázku, či nám v blízkej budúcnosti nehrozí globálny konflikt Severu proti Juhu, či nestabilitou rozvojového sveta nevytvárame predpoklady pre katastrofu oveľa reálnejších rozmerov ako bolo klasické súperenie USA a ZSSR. Ženevské rokovanie Valného zhromaždenia OSN utvrdilo svet v presvedčení, že vyspelé krajiny nemajú dostatok politickej vôle a pružnosti eliminovať riziká súčasného globálneho vývoja. Vedia sformulovať ciele a ušľachtilé myšlienky, no tie zväčša ostanú iba na papieri v podobe niekedy až komicky pompéznych výziev. Inými slovami, svet dnes už veľmi dobre vie, čo potrebuje, k čomu sa musí dopracovať, no stále nenašiel silu, ako tieto ciele dosiahnuť. Ženevská konferencia však potvrdila, že kľúč k riešeniu týchto problémov neleží v rukách niekoľkých veľmocí, ale celého globálneho spoločenstva, ktoré by vo vlastnom záujme malo posilňovať svoj jediný skutočný nástroj – Organizáciu Spojených národov.
