Presne 13 rokov po tom, čo ruská vesmírna stanica Mir našla svoje miesto na zemskom orbite, dokonca z tej istej štartovacej rampy, z ktorej do vesmíru vyletel Jurij Gagarin, vyštartovala v sobotu 20. februára o 9. hodine 17. minúte a 59 sekunde miestneho času raketa Sojuz TM-29 na palube so Slovákom Ivanom Bellom. 1200 metrov od neho stála aj skupina ľudí zo slovenského ministerstva obrany a zo slovenských médií. Raketa hučí, z jej spodku sa valí oheň, vibruje všetko okolo nás. A tí istí ľudia, ktorí o tomto lete ešte pred pol rokom písali ako o nezmyselnej akcii mečiarovcov, nadšene tlieskajú a fotia ostošesť. Čaro zážitku. Ruský hlásateľ oznamuje, čo sa deje – hoci raketa sa už skryla v oblakoch, počujeme, že sa odpája prvý stupeň a zapaľuje sa druhý. Na obrazovke so záberom na kozmonautov vidieť, ako to s nimi cuká. Potom druhý stupeň, tretí… a po 9 minútach je Ivan Bella spolu s veliteľom posádky Rusom Afanasjevom a palubným inžinierom Francúzom Haigneré konečne hore. „Paľot normaľnyj, reportaž akončen,“ oznamuje statný ruský hlas. O necelé dva dni sa trojica ocitne na palube Miru a o osem dní sa prvý Slovák vo vesmíre Ivan Bella vráti na Zem. Všetci veria, že v poriadku.
Stepná kozmonautika
Bajkonur je miesto veľkého paradoxu. Neviem, akú má o ňom predstavu čitateľ, moja sa však od skutočnosti dosť líšila. Realitou je kazašská step, vysušená, slaná a neúrodná. V stepi stojí zakázané mesto, do ktorého sa možete dostať naozaj iba s oficiálnou vládnou delegáciou. Potvrdiť to možu dvaja slovenskí reportéri, ktorých strážcovia mesta dnu nepustili. Mesto, postavené niekedy v 50-tych rokoch, je ošarpané, domy škaredé. V mnohých panelákoch žijú ľudia iba z polovice – v tej druhej sú povytĺkané okná a rozpadajúce sa múry. Plynové potrubia vedú nad zemou, sú hrdzavé a zrejme na pokraji životnosti. Cesty sú hrboľaté a asfaltovú vrstvu na ne naposledy kládol zrejme Koroľov osobne. Stromy tu majú zvláštny strih – vo výške štyroch metrov sú nemilosrdne spílené (žeby údel tých, čo vytŕčajú z priemeru?). Objekty kozmického výskumu sú však za mestom, v stepi, roztrúsené na ploche stoviek štvorcových kilometrov. Tam stojí pod holým nebom raketoplán Buran, ktorý letel iba raz vo svojej kariére, inde stojí ošarpaná kocka skrývajúca superhalu s rozostavanou raketou. Krížom-krážom železničné trate s opustenými vagónmi a hrboľaté cesty.
Priznám sa, mal som naivnú predstavu, že miesto štartu bude veľká betónová plocha, v strede ktorej stojí raketa, na jej okraji bude akási zasklená pozorovateľňa a z nej sa budeme pozerať na štart. V skutočnosti sme na miesto štartu dorazili po 40 kilometroch cesty v stepi a prvý dojem bol ten, že som dorazil na miestne družstvo s pridruženou výrobou, v rámci ktorej odpaľujú rakety. Raketa nad kravínami.
„Keď sa nám aj rozpadajú domy a cesty, keď aj budovy vyzerajú ako černobyľský kontajner, hoci máme pri štartovej rampe smetisko a hoci vodu tu nemožno piť bez rizika nákazy žltačkou – hlavne, že lietame do vesmíru,“ tak posobí zmýšľanie Bajkonurcov. Pre Stredoeurópana nepochopiteľné, avšak očividne to funguje – rakety stále lietajú.
Bajkonurské príchute
Program slovenskej delegácie bola jedna obrovská improvizácia. Nemalo zmysel pýtať sa Bajkonurcov na viac ako najbližší bod programu. Avšak napokon sa toho postíhalo dosť. Minister a jeho sprievod boli na štartovej rampe deň pred štartom i hodinu po ňom. Poukazovali nám výrobné haly, ktoré vyrážali dych, predovšetkým tá, v ktorej dostojne leží obrovská raketa Energia na chrbte s raketoplánom Buran. Žiaľ, tento program bol pre nedostatok peňazí zastavený a z raketoplánu sa stal drahý muzeálny exponát bez toho, žeby aspoň raz okúsil chuť vesmíru.
Len to ubytovanie! Oficiálna delegácia ešte mohla byť spokojná, novinári však za 40 dolárov za noc bývali v hoteli, ktorý si vyslúžil komentár: „Keby som v kúpeľni vykydol za fúrik hnoja, nikto to nerozozná od pôvodného stavu.“ Žurnalisti nemohli byť spokojní ani so stravou, keďže skoro žiadnu nemali. Keď napríklad chceli zameniť doláre za ruble, aby skočili na obed (keďže napriek očakávaniam tu dolár nie je všemocný), v bankovej pobočke to po neuveriteľných 15 minútach, asi štyroch podpisoch a siahodlhom potvdenkovaní dokázali zrealizovať len u prvého v rade, novinára Plus 7 dní. Ten sa može pochváliť, že položil banku, lebo viac rubľov nemali. Zostali sme hladní, ale o poznanie bohatší: v bajkonurskej banke peniaze nehľadaj.
Kanisova podpora
Na záverečnej improvizovanej tlačovej besede na letisku v kazašskom Akťubinsku z ministra obrany Pavla Kanisa nadšenie priam sršalo. Len sa to tak hemžilo superlatívmi. „Aj malý národ može lietať ku hviezdam,“ hovorí a Ivanovi Bellovi predpovedá skvelú vojenskú kariéru. A pritom ešte nedávno si nová slovenská politická elita s celou akciou nevedela poradiť: zastaviť sa to už nedalo, podporiť ju by však bolo riskantné. Veď celý proces deblokácie ruského dlhu je hlboko sprofanovaný a v prípade letu slovenského občana na Mir malo vraj pôvodne ísť dokonca o propagačnú predvolebnú akciu HZDS, podobnú „vlajočkovej“ výprave na Mount Everest. A tak sa členovia novej vlády k letu správali až okato rezervovane. Okrem ministra obrany. Ten, okamžite po nástupe do funkcie zhostil úlohy garanta projektu, pokrstil ho menom Štefánik a odmietol špekulácie o jeho nevýhodnosti. Istý ekonomický týždenník jeho postoj dokonca označil za švejkovinu. Je však faktom, že ak sa z podozrivej akcie vládneho hnutia teraz stala celonárodná udalosť, je to najmä Kanisovou zásluhou. Let konečne dostal svoj zmysel. Veď keby sme Ivana Bellu nechali odštarovať v atmosfére odmietania či nezáujmu, išlo by naozaj o zbytočne vyhodené peniaze. Pavol Kanis prerazil hlavou múr.
„Lepšie by bolo, keby tie peniaze išli na zdravotníctvo“, „sú to zbytočne vyhodené peniaze“, „chlieb z toho lacnejší nebude“ – to je len zopár vyjadrení z televíznej ankety, ktoré celý projekt letu Slováka do vesmíru spochybňujú. Lenže predstava, že nám Ruská federácia vráti tých 20 miliónov dolárov, ktoré let stál, v hotovosti, a my nimi potom podporíme škrtený štátny rozpočet, je iluzórna. V hotovosti nám nedajú nič. Deblokované peniaze sú peniazmi fiktívnymi, evidovanými iba na papieri. Preto Rusi svoj dlh voči Slovensku vyrovnávajú tovarom. Doteraz najmä zbraňami. Je oproti zbraniam let do vesmíru až taký nezmysel?
Nech sa na mňa naši vedci nehnevajú, ale hlavný význam osemdňového pobytu Ivana Bellu vo vesmíre zrejme nebude v jeho vedeckej práci. Nevynájdeme Viagru ani liek proti rakovine. A nebude ani vo zviditeľňovaní Slovenska – „jeden let a potom dlho-dlho nič“ nebude mať výrazný efekt. Hlavný význam projektu mieri smerom dovnútra zakomplexovaného Slovenska. Isteže, niekomu sa zdá posilňovanie národnej hrdosti kozmickým dobrodružstvom hlúpe. Spomeňme si však, ako nám kedysi v škole robilo dobre počúvanie o Vladimírovi Remekovi. Moc symbolov je obrovská. Nuž a dnes chce byť každý druhý malý chlapec druhým slovenským kozmonautom a Ivan Bella je hrdina porovnateľný s Herkulom a Xenou.
Keď už nič iné, Slovák na Mire tým špuntom hovorí určite viac, ako akýkoľvek raketový komplet.
Autor je publicista
