Diskusia v NR SR ku kosovskej kríze ukázala nám, médiám i širokej verejnosti, ako chápeme zahraničnú politiku nášho malého štátu, ktorý sa osamostatnil pred niečo viac ako šiestimi rokmi. Tiež ukázala, ako si vážime vlastné slová. Ako domýšľame ich dôsledky pre vlastný štát. Či a ako sme my, poslanci, ale aj predstavitelia vlády schopní k tejto zložitej situácii, plnej emócií, ktoré, prirodzene, prináša vojnový konflikt, pristupovať analyticky, s chladnou hlavou, zvažujúc dlhodobé dôsledky nášho konania a záujmy vlastnej krajiny alebo či radšej podľahneme pokušeniu využiť tragédiu a nešťastie ľudí v inej krajine na podnecovanie emócií a získavanie lacných politických bodov.
REŽIM ZLOČINCOV
Nemám radosť z toho, že dlhodobá kríza, ktorá začala už rozpadom bývalej veľkej Federatívnej republiky Juhoslávie a nástupom nacionalistických režimov, opäť raz vyústila do otvoreného vojenského konfliktu. Nemám radosť, že NATO, podobne, ako to už urobilo v roku 1995 v Bosne, znovu muselo siahnuť ku krajnému riešeniu, pošramotiť si povesť a vystaviť sa obrovským politickým rizikám. Neteším sa ani z toho, že napriek opakovanému nerešpektovaniu rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) zo strany Miloševičovho režimu nebola BR schopná nájsť politickú zhodu a akcia NATO, žiaľ, nie je krytá priamym rozhodnutím. Najmä však nemám radosť z toho, že umierajú nevinní ľudia v Kosove aj v Belehrade, že na totálne politické zlyhanie a nezodpovednosť nacionalistického nedemokratického autoritárskeho režimu, ktorý bol postupne aktérom viacerých etnických vojen s vyše 250 tisíc mŕtvymi a 2 miliónmi utečencov, ktorí prišli o domovy, doplácajú dnes tak kosovskí Albánci, ako aj Srbi a príslušníci ďalších národností. Opäť raz sa na generácie dopredu znenávideli príslušníci rôznych národností Juhoslávie. Nikoho nemôže tešiť, ak dôjde k použitiu sily. Život albánskeho, srbského, či slovenského človeka z Vojvodiny má rovnakú hodnotu. Nikto by nemal zabúdať, že režim, ktorý vládne dnes v Juhoslovanskej zväzovej republike (JZR), ešte predtým, než sa dostal do konfliktu s lietadlami NATO, splodil medzinárodne uznaných vojnových zločincov, akými sú napríklad páni Karadžič a Mladič. Aby sme boli vecní, musíme si znovu pripomenúť, že podľa údajov Vysokej komisárky OSN pre utečencov, počet ľudí, ktorí od 1. 3. 1998 do 24. 3. 1999, teda do začatia náletov, opustili Kosovo, dosiahol najmenej 260 tisíc. Rozhodnutie NATO, akokoľvek ho môžeme hodnotiť a nikomu nechcem vnucovať žiadny názor, pretože až čas ukáže, aké budú efekty tohto rozhodnutia, teda nespadlo z neba. Predchádzali mu pokusy o riešenie neúnosnej situácie v Kosove inými prostriedkami. Treba tiež zdôrazniť, že v roku 1989 bolo Kosovo obraté o autonómiu. A po desiatich rokoch Miloševič súhlasil so zavedením ešte širšej autonómie. Akú to má logiku? Práve vtedy, v 1989, boli Albánci vysunutí na dráhu separatizmu, o správnosti ktorej ich utvrdzovalo to, že boli za snahy o obnovenie autonómie, ktorú už mali, vystavovaní novým a novým represiám. Treba tiež pripomenúť, že Kosovská oslobodzovacia armáda (KOA), o ktorej vedení a financovaní nemám žiadne ilúzie, vstúpila na scénu až v roku 1996.
POHĽAD DOZADU
V chronológii udalostí vidíme opakovaný tlak medzinárodného spoločenstva na zastavenie represálií a mierové urovnanie sporu. Už 29. 4. krajiny kontaktnej skupiny pre Juhosláviu okrem Ruska schválili ekonomické sankcie proti Juhoslávii. Prvé ultimátum na zastavenie bojových akcií v Kosove dalo NATO Miloševičovi 24. 9. minulého roka, pričom 28. 9. srbské ozbrojené sily ešte stále pokračovali v útokoch na kosovské dediny, napriek vyhláseniu Belehradu, že ofenzíva sa skončila. Druhého októbra prišlo ďalšie varovanie od ministra obrany USA, 13. 10 a 16. 10. prišli ďalšie výzvy NATO na ukončenie represií. Tým, ktorí by toto všetko chceli označiť za propagandu, by som chcel pripomenúť, že 29. 3. minulého roka BR OSN schválila rezolúciu, pričom iba ČĽR sa zdržala hlasovania. Za túto rezolúciu hlasovala aj Ruská federácia. Touto rezolúciou BR vyjadrila hlboké znepokojenie nad rýchle sa zhoršujúcou humanitnou situáciou v oblasti neprimeraným použitím sily srbskými bezpečnostnými zložkami a juhoslovanskou armádou, vyslovila znepokojenia nad porušovaním ľudských práv a medzinárodného práva a odsúdila všetky akty násilia vykonané ktoroukoľvek stranou v konflikte. Uložila všetkým stranám, skupinám a jednotlivcom zúčastneným v konflikte, okamžite zanechať nepriateľské akcie a zachovávať prímerie s cieľom vytvorenia podmienok pre zmysluplný dialóg medzi štátnymi orgánmi JZR a vedením kosových Albáncov. Schválená rezolúcia neobsahuje konkrétne sankcie, ale konštatuje, že zhoršovanie situácie v Kosove predstavuje hrozbu mieru a bezpečnosti v regióne. Uvedené opatrenia boli teda prijaté v rámci kapitoly 7 Charty OSN umožňujúcej použiť v prípade ich nesplnenia aj tvrdšie opatrenia, resp. vojenskú silu. Takéto konštatovanie, že neriešená situácia v Kosove predstavuje hrozbu pre mier a bezpečnosť v regióne, obsahuje aj rezolúcia BR OSN z 24. 10. 1998. Rezolúcia číslo 1192 z 23. 9. minulého roku uložila priamo JZR ukončiť všetky akcie bezpečnostných jednotiek majúcich dosah na civilné obyvateľstvo a nariadila ich stiahnutie.
MEDZINÁRODNÁ SCÉNA A RUSKO
Dôležité je spomenúť že za krízu na Balkáne nesie spoluzodpovednosť v dôsledku politiky, ktorú tam robilo nielen NATO, ale aj Ruská federácia. Rusko, ako sa vyjadril bývalý minister zahraničných vecí Kozyrev, viedlo chybnú politiku voči Juhoslávii, lebo poskytovalo neohraničenú podporu prezidentovi Miloševičovi. „Keď som bol ministrom“, hovorí Kozyrev, „tak som podporoval Srbov, ale malo to svoje hranice. Hovorili sme im, že budeme za nimi stáť, ak podpíšu mierovú zmluvu s Bosnou. Dnes Miloševič vie, že Rusko ho bude podporovať neobmedzene, v každom prípade, nech urobí čo urobí. Vlastne do určitej miery dnes, teraz, my závisíme od neho a nie on od nás.“ Ďalšia vec je operácia s krycím menom Podkova, ktorú pripravilo juhoslovanské vedenie s cieľom rozbitia KOA, pričom súčasťou plánu boli deportácie civilného obyvateľstva. Táto operácia sa naplno rozbehla v marci tohto roku. Do systematického terorizovania a vyháňania kosovských Albáncov sa zapojila špeciálna polícia a polovojenské formácie. Už od novembra, teda od začiatku rokovania v Rambouillet, sa plánoval a potom realizoval odsun albánskeho obyvateľstva. Juhoslovanské vedenie jednoducho počítalo s krachom mierových rokovaní a s pokračovaním vytláčania kosovských Albáncov. Medzinárodné spoločenstvo sa ocitlo v situácii, že diplomatické úsilie spojené s hrozbami, sľubmi a sankciami, podobne, ako to bolo predtým v Bosne, neprinieslo mierové riešenie. Politika sa ocitla pred klasickou dilemou – postaviť sa zlu, pokúsiť sa zastaviť vyháňanie kosovských Albáncov a tragédiu desaťtisícov rodín aj použitím sily, alebo sa spoľahnúť na to, že riešenie sa zrodí takpovediac vnútri Kosova samo.
JE TO KRAJNÉ RIEŠENIE
NATO zvolilo krajné riešenie so všetkými dôsledkami aj nepeknými dôsledkami, ktoré dnes zažívame. Áno, vojna je zlá a škaredá. Rovnako škaredé bolo bombardovanie Čečenska v mene zastavenia terorizmu a separatistov. Ani pri vojenskom delení Abcházcov a Gruzíncov ruskou armádou pred pár rokmi nebol daný súhlas BR OSN a z Tbilisi prichádzali protesty. Vtedy sa však také vehementné a morálne odsudzovanie vojny a násilia ako dnes neozývali. Ďalší vecný problém je právna stránka veci. Na jednej strane nálety NATO nemajú „požehnanie“ BR OSN, na druhej strane tá istá BR odmietla označiť tieto nálety za agresiu. Prečítajme si, čo o tejto situácii hovorí veľvyslanec OSN a expert na medzinárodné právo, Peter Tomka: „Ak by vo vojenskej akcii rozhodovala záväzne podľa kapitoly siedmeho článku Charty OSN bezpečnostná rada, prípadne ak by akciu vedenú NATO schválila rada podľa čl. 53 Charty, nemohol by nikto právne spochybňovať takýto krok, pretože rada má na takéto rozhodnutie plné oprávnenie ako orgán nesúci hlavnú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Rada ešte 24. 10. minulého roka prijala rezolúciu č. 1203, a to aj podľa kapitoly VII, čím sa rezolúcia stáva všeobecne záväznou, v ktorej kvalifikovala nevyriešenú situáciu v Kosove, JZR, ako hrozbu mieru a bezpečnosti v oblasti. Uložila povinnosti Juhoslávii aj vedeniu kosovských Albáncov. V čase prípravy tejto rezolúcie, na uzavretých konzultáciách, sa navrhovalo prijať aj ustanovenie o opatreniach pre prípad, že nedôjde k splneniu tejto a predchádzajúcich záväzných rezolúcií, týkajúcich sa Kosova. Pre odpor niektorých stálych členov bezpečnostnej rady konečný text rezolúcie č. 1203 takéto ustanovenia neobsiahol. Záväzné rezolúcie zostali nesplnené, situácia sa naopak zhoršovala. Pre postoje určitých štátov v bezpečnostnej rade, ktoré boli proti akejkoľvek ozbrojenej akcii, sa nakoniec NATO rozhodlo pre vojenský zásah bez mandátu rady“.
NEBEZPEČNÉ ÚVAHY
Som presvedčený, že veľkosrbský nacionalizmus nie je krajší ako veľkochorvátsky nacionalizmus alebo veľkoalbánsky nacionalizmus. Výsledkom snov o veľkom Srbsku, o veľkom Chorvátsku je štvrť milióna mŕtvych a 2 milióny ľudí, ktorí prišli o domovy. Hlavným faktorom kosovskej tragédie a juhoslovanskej tragédie je etnonacionalistická politika. Ona umožnila sústrediť obrovskú hospodársku a politickú moc v rukách málopočetnej skupiny politikov pod zámienkou, že chránia svoj národ pred nebezpečenstvom, pričom práve títo politici vyvolali nebezpečenstvo pre svoju krajinu. Chcel by som sa zastaviť pri jednej vete, ktorá zaznela v diskusii o Kosove: „Ak sa Albáncom v Srbsku nepáči vláda, pod ktorou žijú, nikto im nebráni, aby túto vládu opustili alebo tento štát opustili.“ Rovnako dobre by sa dalo reagovať na všetky krízy vo svete, napríklad by toto riešenie bolo možné „poradiť“ Tibeťanom po čínskej agresii alebo Čečencom po ruskom vpáde, ale aj Čechom a Slovákom v auguste 1968 a taktiež príslušníkom židovského národa počas ich celých krvavých skúseností s inými národmi, ktoré vyvrcholili holocaustom. Nepohrávajme sa s tým, že keď sa im nepáči, nech odídu. Nepohrávajme sa s touto myšlienkou ani keď sa týka iných národov, ani keď sa týka situácie u nás doma.
O ORIENTÁCII
Tým poslancom, ktorí predstaviteľov štátov EÚ a NATO častujú vyjadreniami ako zločinci, fašisti, vrahovia, označujú tieto zoskupenia za zločinecké organizácie, by som chcel položiť otázku: S kým vlastne chceme my Slováci, občania SR žiť? Ak naozaj všetci predstavitelia 15 členských štátov EÚ sú fašisti, zločinci, tak okamžite po týchto tvrdých slovách mal padnúť návrh, aby sme s takýmito krajinami zrušili diplomatické styky, aby sme s takýmito krajinami zrušili Asociačnú dohodu. Ak nejaký politik čosi povie, tak by mal slová, ktoré povie, brať vážne a domýšľať ich dôsledky. Chcem položiť otázku, kde treba hľadať šance pre bezpečnosť SR a jeho prosperitu, kto sú naši strategickí spojenci, kam ide 85% nášho exportu? Chceme ísť na Balkán alebo chceme byť tam, kde sú aj naši najbližší slovanskí bratia – Poliaci a Česi? Treba myslieť aj na takéto veci. Nedomnievam sa, že ak politik myslí na takéto veci, je to kolenačková diplomacia alebo rektoskopia. Chcem sa opýtať, čo bude najlepšou hrádzou pre prípadné pokusy, realizovať sny o veľkom Maďarsku? Bude najlepšou obranou, keď Slovensko bude izolované, osamotené, keď v Maďarskej republike po vstupe do EÚ sa bude zvyšovať životná úroveň a my budeme zaostalou krajinou? Aj preto je vo vyhlásení NR SR formulácia o zachovaní územnej integrity JZR. SR nemá záujem, aby vznikol precedens, že kdesi bude založený etnický miništát a zmenia sa hranice. SR vždy chápala Kosovo ako integrálnu a neoddeliteľnú súčasť existujúcich štátnych štruktúr, pričom plne podporovala myšlienku zmysluplnej autonómie regiónu. SR sa vždy domnievala, že iba kompromisné riešenie problematiky štátoprávneho postavenia Kosova a dôsledné dodržiavanie občianskych, politických a menšinových práv vytvorí podmienky pre obnovenie medzietnickej tolerancie. Našim národným záujmom je preto vytiahnuť SR definitívne z izolácie, upevniť jej spojenecké zväzky, integrovať ju s prirodzenými spojencami, na základe prirodzených záujmov.
Autor je predsedom Zahraničného výboru NR SR
