V situácii, keď je celkom zrejmé, že nezamestnanosť nemusí byť iba životnou epizódou, ale aj celoživotným „osudom“ či „kariérou“ dospievajúcich, treba sociologicky znovu preskúmať vzťah mládeže a spoločnosti, a odvodiť z toho aj dôsledky pre nepísanú zmluvu vzťahov medzi generáciami.
TRANSFORMÁCIA AKO MODERNIZÁCIA
Nezamestnanosť mládeže na Slovensku, ako ostatne vo všetkých transformujúcich sa krajinách, musíme považovať za masový sociálny problém, nie však ešte za skutočnú krízu, ktorá by ohrozovala základy spoločnosti. Je tomu tak aj preto, že mladí ľudia chápu, že rovnako ako oni sami, tak aj spoločnosť, v ktorej žijú, sa nachádza v „prechode“ a dúfajú, že v budúcnosti sa budú mať lepšie sami a aj celá spoločnosť. Napriek tomu, že sú nezamestnaní, je život väčšiny z nich naplnený zmysluplnými sociálnymi aktivitami. Pomáhajú svojim rodinám a príbuzenstvu, pracujú na sebe prostredníctvom vzdelávania a rekvalifikácie, získavajú pracovné skúsenosti v najrozličnejších druhoch zárobkových aktivít na pokraji legality i mimo nej. To im dovoľuje vnímať svoj život v prijateľných sociálnych súvislostiach. Aj keď nemajú stabilné zamestnanie alebo pracovný pomer, majú isté sociálne postavenie a ich ľudská dôstojnosť a osobnostná integrita pramení v niečom inom ako v zamestnaní.
NEISTOTA A NEURČITOSŤ AKO ZNAMENIA DOBY
Systémová transformácia po roku 1989 rozbila tradičné štruktúry ako v oblasti vzdelávania, tak aj v oblasti zamestnanosti. V stredoeurópskych postkomunistických spoločnostiach sa otvorili dvere pre tendencie, ktoré už v iných krajinách zasiahli jednotlivcov, regióny, krajiny a celé kontinenty už v predchádzajúcich desaťročiach. Globalizácia trhovej ekonomiky a informačnej technológie vytvára jeden svetový priestor, čím prehlbujú nielen možnosti kreativity a uplatňovania individuálnej výkonnosti, ale aj chaosu a regionálneho úpadku. Do všetkých pórov spoločností preniká neistota a neurčitosť ako dôsledok vplyvu týchto procesov. Stratila sa možnosť „sladkej“ izolácie. Aj slovenská spoločnosť získala možnosť pretrpieť sa k svojmu novému miestu vo svete. Je už len otázkou, ako to poznamenáva Z. Bauman , či to budeme vnímať ako svoju slobodnú voľbu alebo riadenie krutého osudu.
EURÓPOU KRÁČA STRAŠIDLO NEZAMESTNANOSTI MLÁDEŽE
Individualizáciu mládeže nemožno už viac chápať v duchu postmodernizmu iba ako „progresívnu individualizáciu“, ktorej podstata spočíva v absolútnej slobode vyberať si medzi možnosťami a príležitosťami. Treba pripustiť existenciu aj „individualizácie regresívnej“ s následnými problémami odsunu nezamestnaných mladých ľudí na okraj spoločnosti. Najmä v takých krajinách ako Slovensko, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko sa v dôsledku obmedzených prostriedkov rodičov dospievajúcej mládeže a nedostatočnej sociálnej siete mnohým dospievajúcim neumožňuje taká sloboda voľby, ktorá by sa spájala s primeraným rizikom a osobnou zodpovednosťou za dôsledky nesprávnych rozhodnutí. V týchto krajinách, ktoré zaznamenali dramatický zvrat od plnej zamestnanosti k nezamestnanosti na úrovni 15-20%, sme preto proces individualizácie mládeže citlivejšie registrovali skôr ako regresívnu individualizáciu.
Rovnako, ako je to v Slovenskej republike, tak aj v krajinách Európskej únie sa pripúšťa, že skúsenosti mladých ľudí z ich prvého pracovného miesta ako anticipačného socializačného prostredia, sú nevyhnutné a nenahraditeľné. Tieto skúsenosti v zamestnaní, či už sú dobré alebo zlé, majú svoj zásadný vplyv na ďalšiu životnú dráhu. Preto je nezamestnanosť mládeže tak odborne i osobnostne škodlivá najmä vtedy, ak nasleduje bezprostredne po ukončení školského vzdelávania.
Ak sa tradičný problém mládeže, nahradiť kvalifikáciu skúsenosťou, začlení do nového kontextu rastu konkurencie na trhu práce v dôsledku procesov ekonomickej globalizácie a technologickej inovácie a informatizácie, máme pred sebou faktor, ktorý mohutne znižuje šance na zamestnanie medzi najmenej vzdelanými a kvalifikovanými.
V programoch EÚ v oblasti vzdelávania, výcviku a mládeže, ktoré poznáme už aj u nás (Leonardo, Sokrates, Youth for Europe) dominuje ochrana a pomoc znevýhodnených a odsunutých na okraj, motivujú sa, aby si našli druhé životné šance, poskytujú sa možnosti, aby sa „zaneprázdnili“ tí mladí ľudia, ktorí opustili povinnú školu, zastrašení jej nárokmi a vyznačujú sa ťažkosťami pri prispôsobivosti náročným požiadavkám školy a pracoviska.
PROGRESÍVNA INDIVIDUALIZÁCIA
Na strane druhej je tu možnosť interpretovať problematiku nezamestnanosti v kontexte progresívnej individualizácie. Mládežnícka životná fáza nemizne ako kultúrny fenomén len preto, že chýba zaručená a plná celoživotná zamestnanosť ako kľúčový znak nástupu do sociálnej dospelosti a občianstva. Objavuje sa dokonca jej predlžovanie o niekoľko rokov ako dôsledok voľby mladých ľudí – radšej sa zdanlivo chaoticky pohybovať v priestore prechodu (spájajú nezamestnanosť s krátkodobými kurzami, čiastkovými úväzkami, zmluvnou prácou, rekvalifikáciou, prerušujú zamestnanie s cestovaním za štúdiom a krátkodobou prácou do zahraničia s cieľom získať jazykové znalosti a pod.), ako teraz nastúpiť a usadiť sa v zamestnaní, ktoré je nízko platené a vyžaduje nekvalifikovanú prácu.
Preto treba zobrať na vedomie, že k progresívnej individualizácii môže patriť aj akési budovanie „odborného kompetenčného“ portfólia zloženého zo schopností, znalostí, zážitkov, ktoré bude možné aktivizovať a pragmaticky využiť až v budúcnosti. Pritom práve tento, v súčasnosti nezmyselný spletenec znalostí a schopností získaných v rozličných kurzoch a krátkodobých zamestnaniach, sa môže ukázať ako požadovaná kompetencia pri jeho následnom celoživotnom profesnom uplatnení.
Krutú skutočnosť nedobrovoľného odlúčenia od hlavného prúdu sociálneho a ekonomického života spoločnosti a jej náhrady, nové cesty a spôsoby, ktoré si mládež dôvtipne vyhľadáva, treba iba trpezlivejšie a dôkladnejšie poznávať, neponáhľať sa s predčasnými hodnoteniami, legalizovať, etablovať a aj označiť niektoré z nich ako spôsoby a cesty teraz síce vnímané spoločnosťou ako provokatívne a netradičné, ale asi ako normálne a štandardné v blízkej budúcnosti.
SUBKULTÚRA NEZAMESTNANOSTI
Medzi dlhodobo nezamestnanými mladými ľuďmi možno identifikovať nielen skupinu, ktorá zúfalo hľadá prácu, alebo skupinu mladých ľudí, ktorí sa v dôsledku nezamestnanosti dostali do sociálnej izolácie. Medzi dlhodobo nezamestnanými sa podarilo identifikovať aj skupinu vyznávačov subkultúry nezamestnanosti. Prvé dve skupiny majú spoločné to, že uznávajú etický význam práce ako zdroj sebaúcty a spoločenského rešpektovania ich osoby. Pre tieto skupiny je vlastne uspôsobená celá filozofia existencie úradov práce s jej prepracovaným systémom aktivít ako aj poslanie a výbava všetkých vládnych i nevládnych subjektov sociálnej práce, ktoré sa môžu v svojej činnosti oprieť o hodnotové štruktúry klientov uvedeného typu.
Vyznávači subkultúry nezamestnanosti tu však pôsobia ako mimozemštania, s ktorými sa nedarí komunikovať a nájsť spoločnú reč. Pri ich charakteristike sa konštatuje, že práca a zamestnanie je pre nich prekážkou ich novoobjaveného spôsobu života. Typ vyznavačov subkultúry nezamestnaných oceňujú finančnú pomoc rodičov, partnerov, príbuzných, ale aj štátu prostredníctvom úradov práce a obce prostredníctvom sociálnej starostlivosti. Ich finančný príjem z prípadného zamestnania sa nevyrovná hodnotám, ktoré poskytuje takáto subkultúra pestovaná v istej malej kompaktnej komunite. Zbytočná je tu námaha a úsilie pracovníkov úradov práce alebo sociálnych oddelení ponúkať im pracovné príležitosti tohto typu.
Pomenovali sme toto malé zoskupenie ako typ milovníkov aktivít voľného času. Všetci mali hlboké záujmy alebo hobby, okolo ktorých organizovali svoj život. V skutočnosti tieto záujmy pôsobili ako náhrada za platenú prácu a nahradzovali aktívne hľadanie zamestnania. V niektorých prípadoch sa stalo, že práve tieto hlboké záujmy a schopnosti mladých ľudí viedli k príležitostným alebo dokonca stálym zamestnaniam. Jeden respondent vo výskume vysvetlil, ako jeho podnikateľská aktivita (malý pressobar) vznikla spontánne z jeho záujmu o pivo, hudbu a dobrú spoločnosť. Mnohí mali umelecké záujmy, hrali na rozličné hudobné nástroje, maľovali obrazy, fotografovali, pôsobili v dramatických krúžkoch, navrhovali malé projekty. Boli medzi nimi hudobní fanúškovia, ktorí pôsobili v mestskom rozhlase, ale aj počítačoví nadšenci, ktorí trávili veľa času pri tomto hobby. Iní boli náruživí športovci alebo mali iné aktívne záujmy mimo domu. Svoj deň organizovali tak, že chodili na futbalové alebo hokejové stretnutia, cvičili v posilovni, behali, bicyklovali, chodili na pešie túry, pracovali na záhrade, alebo chodili na tancovačky.
Najviac bolo tých, čo skoro celý svoj čas trávili v hostinci alebo podobných pohostinských zariadeniach, chodili na diskotéky, alebo sa jednoducho pravidelne stretávali, aby si zahrali nejaké spoločenské hry v partii. Vracali sa domov neskoro v noci. Niektorí z týchto mladých ľudí hradili zvýšené požiadavky na peniaze z tých príjmov, ktoré dosiahli prostredníctvom svojich záujmov, iným poskytli finančné prostriedky ich rodičia. Aj toto zoskupenie osôb patrí k takým skupinám životného štýlu, ktoré sa vyznačujú tým, že nehľadajú platené zamestnanie oficiálne prostredníctvom úradov práce.
ZÁPAS O STEREOTYPY
Môže to znieť paradoxne, ale skutočnosť, že takýto typ predstavuje iba časť z celku dlhodobo nezamestnaných, nás vedie k záveru, že azda najdôležitejšou úlohou súčasnosti je prekonávanie nesprávnych stereotypov o dlhodobo nezamestnanej mládeži ako o skupine, ktorá sa iba váľa v posteli, pozerá od rána do večera na telku a navštevuje krčmy. Treba oboznámiť verejnosť s rozličnými typmi a subkultúrami nezamestnanej mládeže, t.j.:
-
upozorniť na typ izolovaných a ponížených, ktorí stratili zamestnanie v dôsledku reorganizácie podnikov alebo ich zániku, pre ktorých treba žiadať pomoc štátu, obce a solidaritu občanov.
-
podporiť rýchle umiestňovanie na nové pracovné miesta jednotlivcov, ktorí patria do typu iniciatívnych hľadačov akéhokoľvek zamestnania.
-
navŕšiť osobitné sociálne dávky a morálne podporiť typ mladých dievčat a žien, ktoré prejavujú úsilie zostať v domácnosti svojich rodín a starať sa o deti a starých ľudí vo vlastnej širšej rodine.
-
prísnejšie a rýchlejšie postihnúť typ pseudonezamestnaných, ktorí odčerpávajú prostriedky spoločnosti a súčasne pracujú a podnikajú v zahraničí a podobne.
Niektoré z týchto zoskupení nezamestnanej mládeže treba chápať ako odpoveď na možnosť alternatívnej individualizácie. Rozvoj a podpora aktívnych a autonómnych občanov je a bude vlastne dôkazom toho, že aj naša spoločnosť je „učiaca sa“ spoločnosť. Aj u nás sa objavia asi staré známe typy „večných študentov“, ktorí nikdy nevstúpia na trh práce alebo „nových mesiášov“, ktorí budú hlásať prežitie v „ostrovčekoch“ priateľskej rovesníckej pohody bez stresov z konkurencie na trhu práce.
Značný podiel mládeže sa dostáva prostredníctvom nezamestnanosti na okraj spoločnosti a do osobnej izolácie, z ktorej zajatia nemá vnútorne sily a predpoklady vykĺznuť. Ich nízke vzdelanie sa spája aj s nedostatočnými sociálnymi zručnosťami medziľudskej komunikácie, prípadne oslabeným zdravotným stavom. Týchto jednotlivcov môže pracovník úradu práce alebo sociálneho oddelenia identifikovať, ale nemôže im pomôcť. Na princípe subsidiarity tu s podporou štátnej správy nastupujú osobitne k tomu pripravené a uspôsobené služby nevládneho sektora rozvíjaním široko koncipovanej sociálnej práce. Dôležité je, že tento typ inštitúcií sa nebude usilovať všetkých mladých ľudí v súčasnosti vnímaných ako dlhodobo nezamestnaných, vrátiť na trh práce, ale uspokojí sa, ak nebudú zaťažovať jeho systém sociálnej represie.
Jednotlivci, ktorí postupne utvoria najmä v mestských sídlach rozličné typové zoskupenia vyznávačov subkultúry nezamestnanosti, nie sú cieľovou skupinou starostlivosti doposiaľ sformovaných štátnych alebo verejnoprávnych inštitúcií. Možno očakávať, že občianske iniciatívy a hnutia alebo organizácie dobrovoľníckeho sektoru začnú predstavovať pre takto orientovaných jednotlivcov referenčnú skupinu alebo inštitúciu, ktorá im umožní uplatniť ich záujmy a schopnosti v zmysluplnej činnosti. Netreba veľa fantázie, aby sme konštatovali, že ak sa nič nepodnikne, budú skôr otravovať spoločenstvo obce alebo mestského sídliska výtržnosťami v alkoholickom opojení a kupčením s drogami.
ZMLUVA MEDZI GENERÁCIAMI ALEBO REZORTAMI?
Problém nezamestnanosti mládeže a jeho riešenie je, tak ako to býva takmer vždy v prípade problémov mládeže, iba časťou širšieho problému modernizácie, ktorý možno úspešne zvládnuť iba pohybom k občianskej zodpovednosti, k vzdelanosti a kultúrnosti, k podnikavosti a ekonomickej prosperite Slovenska. Základné podmienky sociálnej zmluvy medzi generáciami sa rapídne zmenili. Sociológovia v Európe sa vracajú ku klasikom teórie sociálnej zmluvy (Th. Hobbes), ktorí ju chápali ako nástroj zabezpečujúci sociálne porozumenie medzi jednotlivcami vlastniacimi nerovnaké zdroje. V našom prípade ide o pripravenosť mladých ľudí plniť si svoje povinnosti voči spoločnosti dospelých dovtedy, dokedy im bude spoločnosť pomáhať a podporovať ich pri realizácii ich životných programov.
Konkretizácia novej sociálnej zmluvy medzi generáciami by mala vyplývať z obsahu a vzájomného prepojenia pôsobenia mechanizmov štátnych politík – zamestnanosti, vzdelávania, bývania, zdravia, životného prostredia – ktoré vplývajú na proces prechodu mladých ľudí do sociálneho postavenia dospelých. Na Slovensku existuje skôr akási vzájomná zmluva „ohľaduplnosti“ medzi rezortami školstva, práce a sociálnych vecí alebo hospodárstva pri vymedzovaní svojich kompetencií v tejto otázke. To sa odráža v malej efektívnosti riešenia problémov nezamestnanosti mládeže. Spolupráca s Národnou agentúrou pre rozvoj malého a stredného podnikania, s odbormi a najmä Radou mládeže Slovenska sa iba deklaruje. Myslím si, že zatiaľ u mladých ľudí nemôže vzniknúť dojem, že spoločnosť vytvára dostatočné podmienky pre jej pracovné a ľudské uplatnenie sa.
Autor je vedúcim vedeckým pracovníkom Sociologického ústavu SAV a šéfredaktorom časopisu Sociológia
