Základnú myšlienku svojej knihy „Cesta do nevoľníctva“ sformuloval rakúsky ekonóm F. A. Hayek ešte na konci tridsiatych rokov, kniha vyšla roku 1943 a po roku 1945 sa stala predmetom ostrých ideologických sporov. Od vedcov sa žiada, aby svoje tvrdenia formulovali „bez vášne a zaujatia“. Ak by toto bolo jediným kritériom hodnoty, tak „Cesta do nevoľníctva“ už dávno patrí minulosti. Nie je to však tak, i keď v mnohých jej pasážach cítiť ohromnú nenávisť k hitlerovskej a stalinistickej ideológii totalitného socializmu, kniha obsahuje varovania, ktoré sú aktuálne v každej spoločnosti, ktorá sa spoľahne na silu a účinnosť veľkých, byrokraticky riadených organizácií.
Hayekove knihy však dnes čítame predovšetkým ako kritiky totalitarizmu, teda politického systému, ktorý sa realizoval v dvoch tak odlišných variantoch ako je stalinizmus a fašizmus. Napriek tomu, že tieto dve ideológie sa považovali za protivníkov, nachádza Hayek pozoruhodné množstvo spoločných elementov. Prívrženci demokracie musia s mnohým, čo Hayek píše, súhlasiť, i tak však v Hayekových argumentoch zostáva mnoho, čo vyvoláva medzi zástancami demokratického socializmu a pravicovými liberálmi búrlivú polemiku.
HISTORICKÉ OMYLY
Napriek tomu, že sa v druhej svetovej vojne v bojovom ťažení stretol komunizmus a nacizmus, napriek tomu, že sa desiatky rokov komunisti považovali za najväčších odporcov nacizmu, majú tieto dve ideológie podľa Hayeka dve spoločné charakteristiky: obmedzenie slobody jednotlivca a plánovanie. Preto je z liberálneho hľadiska celkom správne dávať ich takpovediac do jedného vreca. Nie však z historického hľadiska. Tu Hayek akosi nevzal do úvahy historické okolnosti, za ktorých sa tieto choré a extrémne ideológie dostali k moci. Zatiaľ čo v Nemecku to bola hlavne porážka v prvej svetovej vojne, reakcia na Versaillský systém, ale najmä to, že nacisti na ceste k moci využili slabosti demokracie, vznik ZSSR bol absolútne odlišný. Rusko bolo krajinou so silnými pozostatkami despotizmu, zaostávalo za vývojom v západnej Európe. Cársky režim bol zvrhnutý násilnou revolučnou formou, ktorú ortodoxní komunisti obhajovali od samého začiatku. Takže nie Hayekom spomínaná nenávisť voči kapitalizmu a liberalizmu ako takému, ale odpor ku všetkému, čo zaváňalo feudálnym poriadkom, bola na počiatku vlády komunistov v Rusku. Ruskí jednoduchí ľudia určite nevedeli, že sa vrhajú z jedného otroctva do druhého a preto boli ľahko zmanipulovateľní, na rozdiel od Nemcov, ktorí patrili medzi najvzdelanejšie a najvyspelejšie národy. Preto si myslím, že bez objasnenia takýchto dôležitých skutočností nemožno stavať nacizmus a komunizmus do jednej roviny.
EKONOMICKÉ A SOCIÁLNE HĽADISKO
Hayek dáva prednosť teoretickým úvahám, konštruovaniu modelových situácií, len občas uvádza fakty a konkrétne príklady, ale o to sú tieto príklady zaujímavejšie. Podľa Hayeka dosiahol robotník začiatkom 20 storočia takú úroveň blahobytu a osobnej slobody, že nie je nutné uplatňovať socialistické idey sociálnej siete. Ale boli to práve socialistické myšlienky, ktoré si vymohli na začiatku tohto storočia lepšie pracovné a životné podmienky pre tých najchudobnejších. Nemalú zásluhu majú socialisti v tomto období aj na rozšírení volebného práva. Asi nie je správne predpokladať, že ak by životná úroveň robotníka bola akokoľvek dobrá, socialistické myšlienky by prestali byť aktuálne. Polemickou myšlienkou na konci 20. storočia by sa mohlo stať presvedčenie autora, že demokratický socializmus je utópia. Dnešní moderní socialisti majú v mnohom rovnako ďaleko od komunistov ako liberáli. Symbolom moderného socialistického hnutia nie je kolektivizmus, totalita a plánovanie, ale silná sociálna sieť, internacionalizmus, demokratické hodnoty, tolerancia a sloboda. Preto by sa dalo 20. storočie nazvať aj storočím socialistických myšlienok. Tak, ako sa dnešní liberáli líšia od liberálov zo štyridsiatych rokov, tak isto sa líšia dnešní socialisti od socialistov z tej istej doby. Hlavný dôvod, prečo to tak je, by sme asi našli jedine v slove evolúcia. Všetko sa neustále vyvíja a zdokonaľuje. „Liberálny socializmus“ považuje Hayek za neuskutočniteľný. A nie sme v dnešnej dobe svedkami v západnej Európe práve niečoho takého, ako je liberálny socializmus i keď tie dve slová k sebe vôbec nepasujú?
PROBLÉM MONOPOLOV
Kritika monopolov je obľúbenou témou autora Cesty k nevoľníctvu, čo je prirodzené vzhľadom na to, že autor je ekonóm. Jeho odsúdenie monopolistickej teórie je pochopiteľné. Ale pozrime sa, aká je dnes realita vo svete, ktorý si hovorí demokratický. Vyhli sme sa monopolu v netotalitných spoločnostiach? Nie, nevyhli. A dalo by sa povedať, že práve tu by sa nejaký ten zásah od štátu žiadal (boli prijaté zákony proti monopolom, existujú protimonopolné úrady, ale ich efektivita je dosť nízka, vzhľadom na ekonomickú silu mnohých koncernov). Úplná liberalizácia hospodárstva umožňuje získavať monopolné postavenie. Napríklad americká spoločnosť Microsoft rieši konkurenčné problémy tak, že si konkurenčný podnik kúpi a nanúti mu produkovať ich výrobky. Tu je na mieste otázka : Nežiada sa v takýchto prípadoch zásah „vyššej moci“, čiže štátu? Možno nie, ale v tom prípade vzniká tzv. nedokonalá konkurencia. Kto dnes nevlastní systémový program (WINDOWS, DOS) od firmy Microsoft, tomu môže počítač slúžiť akurát ako rekvizita. Kde je možnosť výberu? V tomto smere aj Hayek pripúšťa, že ekonomická moc je priveľmi silnou pákou v mocenskom stroji. Absolútny monopol je už iba krôčik od absolútnej kontroly moci.
INDIVIDUALIZMUS A CENA ZA SLOBODU
Hayek venuje veľkú pozornosť problému individualizmu. Smelo vyhlasuje, že individualizmus neznamená egoizmus a sebectvo. Tieto tvrdenia vyznievajú dosť nedôveryhodne, nakoľko ich ničím pádnym nepodkladá, zmôže sa akurát (a to podľa mňa oprávnene) na frontálny atak voči kolektivizmu. Celkom by prospelo, keby bol autor vysvetlil dokonalosť individualizmu na nejakom konkrétnom príklade. Napríklad by bolo zaujímavé vedieť, akým spôsobom by mala liberálna spoločnosť riešiť problém nezamestnanosti a sociálnych istôt, keďže akékoľvek zásahy štátu odmieta. Spoliehať sa len na absolútnu ľudskú dobrotu je asi utopické, stačí sa pozrieť na ulicu v USA, koľko tam leží spoločnosťou zabudnutých ľudí. Samozrejme, že tak závažné problémy si vyžadujú osobitú pozornosť, ale nie je správne, keď sa (možno zámerne) na ne nepoukazuje, napriek tomu, že sú na dosah. Mnoho ľudí pripúšťa myšlienku, že bez ekonomickej zaistenosti sa neoplatí byť slobodný. Obetovať slobodu za chlieb je v tomto smere absolútne pochopiteľné, keď vezmeme do úvahy priepastné ekonomické rozdiely v zaostalých štátoch tretieho sveta. Nemôžeme vyčítať hladujúcim ľuďom, že je pre nich prijateľnejšia myšlienka komunizmu, v ktorom vidia aspoň akú takú šancu na prežitie a nie myšlienka absolútnej voľnosti, ktorá by mohla znamenať ich smrť. Na týchto biednych ľudí by sa mal celý svet pozerať s ohľaduplnosťou a neriešiť ich situáciu násilnými korekciami.
SLOBODA MÁ PREDNOSŤ
Rovnako ako autorovi, ani mne nie je sympatické nič, čo obmedzuje slobodu, demokraciu, možnosť výberu alebo názor na svet. To, že som v tejto úvahe poukazoval len na slabšie miesta Hayekovej koncepcie a uviedol niekoľko argumentov, je znakom toho, že Hayekovo dielo je v niektorých pasážach už prežitkom. Napriek tomu je filozofia slobody obhajovaná v tomto diele hodná rešpektu a súhlasia s ňou prívrženci modernej demokracie bez rozdielu, či už zmýšľajú ľavicovo alebo pravicovo. V dnešnej dobe už nejde o to, či sú pri vláde socialisti, konzervatívci, alebo liberáli, ale o možnosť výmeny vládnucej skupiny nenásilnou a demokratickou cestou.
Autor je študentom politológie na Trnavskej univerzite
