Vzťah k životnému prostrediu býva zlým svedomím spoločnosti a jej politickej reprezentácie. Vyše tridsaťročné poukazovanie environmentálnych hnutí na tento problém, jeho politické neriešenie a akútne vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov sú výkričníkmi, ktoré sa nedajú len tak vymazať alebo vyčiarknuť, a zostávajú v povedomí celej spoločnosti.
PODSTATA PROBLÉMU
Ekologické problémy sú predovšetkým etickými problémami, východiskom je otázka každodenného vzťahu človeka k svojmu bezprostrednému okoliu. Z vesmíru sa zdá byť naša planéta Zem krásne modrá, alpské lesy sú v televíznych reklamách až gýčovito zelené a pretože značná časť ľudí má nejakého svojho zvieracieho miláčika, považuje sa teda za „ochrancov zvierat a prírody“. Tento sebaklam, ktorý produkujú najmä „výrobcovia šťastia“ (komerčné, ale až na výnimky aj verejnoprávne televízie, reklamné agentúry a pod.), je výsledkom mohutného ataku na rozum, ale najmä city ľudí.
Tí potom prestávajú hovoriť o negatívnych trendoch a ich dopadoch na životné prostredie, pretože sa im ponúka idyla bezproblémového vývoja spoločnosti k všeobecnému blahobytu. Aktivisti hnutia zelených sú vykresľovaní ako extrémisti, teroristi, duševne nevyrovnaní, ktorí sa chcú vrátiť do jaskýň a ktorých činnosť by mala byť postihovaná paragrafmi trestného zákona.
Je jasné, že individuálny environmentalizmus má svoje hranice a ako návod na premenu spoločnosti sa tento etický prístup nerozšíril a neosvedčil. Komunity environmentalistov sa ocitajú nepochopené v izolácii, zatiaľ čo spoločnosť sa rúti k ďalším technologickým a konzumným „víťazstvám“. Riešenie pravdepodobne predpokladá zmenu hodnôt politickej elity, ktorá pripraví pôdu pre koncepčné celospoločenské zmeny. Environmentalizmus, chápaný ako súbor politických ideí, ako nejaká nová forma ideológie, sa podľa R. Davida usiluje o „zmenu spoločenských, ekonomických a politických mechanizmov, ktoré bránia snahám o ochranu životného prostredia“, kritizuje všetky doterajšie spoločenské modely: industriálny kapitalizmus ako aj pokus o socializmus, ktoré nezabránili nezodpovednej exploatácii prírody a táto exploatácia mala byť východiskom koncepcie technologicky vyspelej spoločnosti.
SMEROVANIE ZELENÝCH
Príklon strán zelených k ľavicovej časti politického spektra vyplýva z podobného chápania takých hodnôt ako je solidarita a rovnosť, no toto chápanie hodnôt enviromentalisti rozširujú na živú a neživú prírodu a kritizujú konzumný spôsob života v súčasnej kapitalistickej spoločnosti. Účasť strán zelených vo vládach viacerých európskych krajín sa môže stať pozitívnym príkladom spolupráce a vzájomného dopĺňania ľavice a environmentalistov. Ideálna situácia by zrejme nastala, ak by environmentalistický program mohli prevziať „univerzálnejšie“ politické strany, čo by zmenilo náhľad na problematiku, ktorú predkladajú zelení. Tak by to prestala byť problematika predkladaná okrajovou skupinou či malou politickou stranou, ale získala by štatút celospoločenskej, či dokonca globálnej problematiky. Táto vzájomná symbióza však predpokladá vyriešenie otázky, či sa dá spojiť zvyšovanie životnej úrovne so súčasným zabraňovaním devastácie prírody. Riešením by mohla byť koncepcia spoločnosti s limitovanými potrebami, kde by sa premyslela koncepcia prerozdeľovania hodnôt. Na druhej strane práve argumentácia zelených môže pomôcť súčasnej ľavici pri kritike a hľadaní východísk zo súčasnej situácie neoliberálneho kapitalizmu.
Treba si však uvedomiť, že obrovským porušovateľom ekologických noriem sú predovšetkým mamutie nadnárodné spoločnosti, ktorých ekonomická a politická sila je porovnateľná s potenciálom mnohých štátov a vlád. V prípade nutnosti tieto spoločnosti presúvajú nevyhovujúce výroby do krajín tretieho sveta a využívajú globalizačné trendy nielen na neuveriteľné vykorisťovanie tamojšieho obyvateľstva, ale aj na postupné ničenie životného prostredia tamojších regiónov a celej našej planéty.
Za situácie, keď je západná civilizácia schopná exportovať do krajín tretieho sveta iba takéto „výdobytky“, sú podmienky na obrodu kapitalizmu malé. Ukazuje sa, že cez ekologickú problematiku sa dostávame ku globálnej kríze súčasnej kapitalistickej civilizácie.
ČO NA SLOVENSKU?
Žiadna z relevantných politických strán nemá vypracovaný ucelený enviromentálny program. Presadzovanie jednostranne chápanej ekonomickej „prosperity“ je určujúce pre slovenskú pravicu i ľavicu. Strane zelených na Slovensku sa nepodarilo získať väčší politický vplyv, napríklad ako členská strana SDK nedokázala získať ani kreslo ministra životného prostredia a tak väčšiu aktivitu preukazujú najmä organizácie tretieho sektora, ktoré však nemajú priamy vplyv na praktickú exekutívnu politiku. Ľavicové zoskupenia (najmä SDĽ), by tak mohli nájsť tému, ktorá by v tomto smere mohla vyburcovať verejnú mienku, aby sa dala pádna odpoveď na „budovanie kapitalizmu“ na Slovensku.
Autor je študent politológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre
